Postmoderná kritika
Keďže sa tradičnej metafyzike nepodarilo obhájiť jednotu bytia, či už výlučnú alebo pripúšťajúcu mnohosť, prišla na scénu postmoderna, ohlasujúca zánik systematickej filozofie.
Pre krátke charakterizovanie postmoderny možno použiť 6 téz Wolfganga Welsha:
1. základným konceptom postmoderny je téza o radikálnej pluralite
2. opodstatnenosť tézy o pluralite sa dokazuje poukázaním na skúsenosti, že jedna a tá istá udalosť sa rôznym pohľadom javí rôzne
3. prijatie plurality prináša antitotalitárnosť a oslobodenie vo všetkých oblastiach, vrátane politickej a sociálnej.
4. téza o pluralite je kritériom vo všetkých oblastiach
5. postmoderna nechce byť popretím, ale domyslením a radikalizáciou moderny
6. základný postoj postmoderny je etický, nakoľko musí reagovať na konflikty, ktoré so sebou pluralita prináša
K: Hlavná kritika sa zameriava na radikálnosť jej základnej premisy, totiž na predpoklad radikálnej plurality. Tvrdenie o absolútnej pluralite totiž samo v sebe zahŕňa nejakú jednotu a prepojenie. Je potrebný nejaký vzťah na spoločného referenta (pluralita si nárokuje byť spoločná všetkému?). Aby sme mohli pochopiť seba je potrebný vzťah k druhým. Pluralitu možno chápať len na základe identity. Identitu možno pochopiť len vo vzťahu k iným.
A prítomnosť vzťahu by medzi vecami vytvorila určitý systém, čo chce postmoderna poprieť.
Z uvedeného teda vidno, že bez nejakej jednoty a sprostredkovania sa jednoducho zaobísť nedá.

IV. Budúci koncept historicko-genetickej systematiky
Po poukázaní na nedostatky tradičnej SF ako aj postmodernej akcentácie radikálnej plurality prechádza Gloyová k predstaveniu odpovede čo so SF. Na scénu prichádza model tzv. historicko-genetickej systematiky. Základným pojmom tohto modelu je pojem otvoreného systému, ktorý je so svojim prostredím v trvalej interakcii, či už materiálnej alebo duchovnej (informačnej). Existencia otvoreného systému je podmienená dynamickým správaním. Táto dynamika spočíva v neustálom obnovovaní stavu rovnováhy v neustálych reorganizáciách systému.
Veľmi dôležitou sa v tejto súvislosti javí otázka prechodu z jedného stavu rovnováhy do druhého. Existuje spoločná tendencia chápať tento prechod ako regulovaný, no modelov tejto regulácie je viacero:
1.) prechod podriadený kategórii kvantity
- rast alebo úbytok nejakého systému
- dejiny vedy a DF by potom boli postupnou kumuláciou vedenia
K: ako by sa dala vysvetliť vzrastajúca komplexnosť teórií a často úplne nové formulácie
2.) prechod podriadený kategórii kvality
- vývoj ide od jednoduchších po stále komplexnejšie útvary. Toto možno pozorovať prakticky v každom odvetví
K: naberaním komplexnosti môže dôjsť k znemožneniu poznania
3.) téza o vývoji
- vývoj systémov je tu chápaný ako teleologický
- vývoj je konečný a ohraničený počiatkom a koncom
K: priviedlo by nás to k snahe o konečný a ucelený systém (Hegel), čo sa však historicky nepotvrdilo
4.) téza o evolúcii
- prechod prebieha v skokoch do nasledujúcich avšak heterogénnych systémov a paradigiem
- zabráni sa finalistickému chápaniu vedy a prejde sa ku kvázi finalistickému
5.) interpretácia dynamická (rytmická)
- systém nestojí ako hotový útvar až na konci procesu vývinu, ale je v a behom procesu prítomný
- systémový celok je totožný so samotným procesom
Ako vidíme aj interpretácia otvoreného systému plynulej rovnováhy opätovne prináša pluralitu interpretácií.