Má systematická filozofia ešte vôbec šancu?
Má systematická filozofia ešte vôbec šancu? Túto otázku si kladie Karen Gloyová vo svojom článku s rovnakým názvom. Text odznel ako úvodný referát na zakladajúcom zasadnutí medzinárodnej spoločnosti „System der Philosophie“ vo Viedni v roku 1991. Dovoľte mi krátky pohľad na formálnu stránku textu. Pri hľadaní odpovede na nastolenú otázku Karen Gloyová postupuje veľmi precízne. Článok je rozdelený do štyroch častí (povieš názvy jednotlivých častí).V každej časti si autorka najprv zadefinuje problém, ktorý v nej bude rozoberať (aký problém sa bude riešiť vidno už zo samotného názvu kapitoly). V druhej a tretej kapitole sú popísané dve možné odpovede na ústrednú otázku. Po poukázaní na slabiny a rozpory týchto dvoch odpovedí na riešenie problému opodstatnenosti existencie systematickej filozofie, sa autorka dostáva ku 4. kapitole. V nej navrhuje vlastnú odpoveď na otázku či má systematická filozofia ešte vôbec šancu. Prejdime k obsahovej stránke textu. I. Kde stojíme dnes? Je určitým úvodom prednášky, v ktorej Gloyová rozanalyzuje postavenie systematickej filozofie v súčasnosti. V bežnom myslení dnešnej doby je SF skoro bez výnimky identifikovaná s tradičnou metafyzikou. Hovorí o páde tradičnej metafyziky, ktorá sa snaží poznanie o svete zoradiť do usporiadaného systému. Pád metafyziky bol navodený najmä rozvojom empirických vedeckých výskumov s množstvom dát a tiež presadením historicko - hermeneutických vied, ktoré priniesli zmenené chápanie časovosti a kontingencie. Toto viedlo k odmietnutiu tradícií, ako aj k zanechaniu nádeje, že bude niekedy možné systematický celok odôvodniť. Rozšírila sa silná averzia voči každému imperatívu jednoty a systému. Miesto starých univerzálnych systematík nastúpili nové filozofické smery, rozchádzajúce sa s intenciami i spôsobmi SF. K jedným z prvých, ktorí sa vydali týmto smerom filozofovania bol Nietsche. Je považovaný za otca postmoderny. Aforistický spôsob jeho filozofovania bol výrazom vystupňovaného individualizmu a prieči sa každej forme SF. Ďalším vplyvným filozofom, pôsobiacim týmto smerom bol Heidegger. Podal obsiahlu kritiku tradície, do ktorej okrem iného zahrnul aj tradičnú metafyziku. Na jej miesto kladie postulát „ponechávania bytia s jeho pluralitou a diverzitou. Aj Gadamerova hermeneutika je vedome antisystematická tým, že sa odvoláva na dejinnosť a časovú viazanosť nášho myslenia. Nahradzuje jednotu zmyslu mnohosťou diania zmyslu. Tieto tendencie nás dostali do situácie sporu moderny a post moderny.
Je to spor o systematickosť či antisystematickosť, jednotu či radikálnu pluralitu, identitu či diverzitu atď. Ústredným pojmom moderny v tomto boji je systematickosť a postmoderny kaleidoskop. Je však možná kritika systematickosti bez akejkoľvek systematickosti?
II. Tradičná systematika Nakoľko je pojem „systém“ v dnešných diskurzoch používaný rôzne je treba ho najprv definovať. „SYSTÉM“ pochádza z gréckeho „SYSTÉMA“ a „SYNTASIS“, v ktorého základe je sloveso „SYNESTÉMI“ teda zostavovať. Systém je teda zostavovanie a z neho vychádzajúce tvary a spojenia zostavovaného. Dôležité je, že samo zostavovanie je od začiatku videné v určitej perspektíve, ktorá riadi výber toho, čo sa zostavuje. Systém má teda usporadujúcu funkciu, ktorá mnohosť javov, ktoré nás obklopujú, uvádza do usporiadaných pomerov a dráh. Rozlišujeme dve základné formy SF: A.) Prísny monizmus - diskredituje alebo vylučuje pluralitu a diverzitu - jednostranne postuluje imperatív jednoty a nedbá na oprávnené nároky mnohosti; všeobecné a spoločné si cení viac ako zvláštne a individuálne - historickým príkladom takejto SF je Parmenidovo učenie, ktoré všetko, čo sa ponúka ako mnohosť, diferencia a vzťažnosť vníma ako jedno, homogénne a identické K: takéto učenie je však vystavené vnútornému rozporu. Tvrdenia o absolútnom monizme musia vo svojej teoretickej explikácii používať množstvo kategoriálnych určení ako nepominuteľnosť, nehybnosť, celistvosť, dokonalosť atď. Vyjadrenie všejednoty bytia človekom sa teda nemôže zaobísť bez mnohosti. B.) SF, akceptujúca mnohosť Sem možno zaradiť dva základné modely SF: a.) Klasifikačný model takýto systém predstavuje stupňovitú stavbu nadradenosti a podradenosti so spádom subordinácií (rozdeľuje súcno do rodov, druhov poddruhov...) K: vždy sa však nájde niečo čím sa dva indivíduá odlišujú, a teda v delení by sa dalo pokračovať do nekonečna. b.) Dialektický model postuluje jednotu s vnútornou dualitou
III.
Postmoderná kritika Keďže sa tradičnej metafyzike nepodarilo obhájiť jednotu bytia, či už výlučnú alebo pripúšťajúcu mnohosť, prišla na scénu postmoderna, ohlasujúca zánik systematickej filozofie. Pre krátke charakterizovanie postmoderny možno použiť 6 téz Wolfganga Welsha: 1. základným konceptom postmoderny je téza o radikálnej pluralite 2. opodstatnenosť tézy o pluralite sa dokazuje poukázaním na skúsenosti, že jedna a tá istá udalosť sa rôznym pohľadom javí rôzne 3. prijatie plurality prináša antitotalitárnosť a oslobodenie vo všetkých oblastiach, vrátane politickej a sociálnej. 4. téza o pluralite je kritériom vo všetkých oblastiach 5. postmoderna nechce byť popretím, ale domyslením a radikalizáciou moderny 6. základný postoj postmoderny je etický, nakoľko musí reagovať na konflikty, ktoré so sebou pluralita prináša K: Hlavná kritika sa zameriava na radikálnosť jej základnej premisy, totiž na predpoklad radikálnej plurality. Tvrdenie o absolútnej pluralite totiž samo v sebe zahŕňa nejakú jednotu a prepojenie. Je potrebný nejaký vzťah na spoločného referenta (pluralita si nárokuje byť spoločná všetkému?). Aby sme mohli pochopiť seba je potrebný vzťah k druhým. Pluralitu možno chápať len na základe identity. Identitu možno pochopiť len vo vzťahu k iným. A prítomnosť vzťahu by medzi vecami vytvorila určitý systém, čo chce postmoderna poprieť. Z uvedeného teda vidno, že bez nejakej jednoty a sprostredkovania sa jednoducho zaobísť nedá.
IV. Budúci koncept historicko-genetickej systematiky Po poukázaní na nedostatky tradičnej SF ako aj postmodernej akcentácie radikálnej plurality prechádza Gloyová k predstaveniu odpovede čo so SF. Na scénu prichádza model tzv. historicko-genetickej systematiky. Základným pojmom tohto modelu je pojem otvoreného systému, ktorý je so svojim prostredím v trvalej interakcii, či už materiálnej alebo duchovnej (informačnej). Existencia otvoreného systému je podmienená dynamickým správaním. Táto dynamika spočíva v neustálom obnovovaní stavu rovnováhy v neustálych reorganizáciách systému. Veľmi dôležitou sa v tejto súvislosti javí otázka prechodu z jedného stavu rovnováhy do druhého. Existuje spoločná tendencia chápať tento prechod ako regulovaný, no modelov tejto regulácie je viacero: 1.) prechod podriadený kategórii kvantity - rast alebo úbytok nejakého systému - dejiny vedy a DF by potom boli postupnou kumuláciou vedenia K: ako by sa dala vysvetliť vzrastajúca komplexnosť teórií a často úplne nové formulácie 2.) prechod podriadený kategórii kvality - vývoj ide od jednoduchších po stále komplexnejšie útvary. Toto možno pozorovať prakticky v každom odvetví K: naberaním komplexnosti môže dôjsť k znemožneniu poznania 3.) téza o vývoji - vývoj systémov je tu chápaný ako teleologický - vývoj je konečný a ohraničený počiatkom a koncom K: priviedlo by nás to k snahe o konečný a ucelený systém (Hegel), čo sa však historicky nepotvrdilo 4.) téza o evolúcii - prechod prebieha v skokoch do nasledujúcich avšak heterogénnych systémov a paradigiem - zabráni sa finalistickému chápaniu vedy a prejde sa ku kvázi finalistickému 5.) interpretácia dynamická (rytmická) - systém nestojí ako hotový útvar až na konci procesu vývinu, ale je v a behom procesu prítomný - systémový celok je totožný so samotným procesom Ako vidíme aj interpretácia otvoreného systému plynulej rovnováhy opätovne prináša pluralitu interpretácií.
Toto, tvrdí Gloyová, nastoľuje otázku, či tento rozpad do plurality opäť nedáva priestor téze o pluralite, ktorú sme mali v úmysle pochovať.
Skúsme v krátkosti zhrnúť Gloyovej odpoveď na otázku: či má systematická filozofia ešte vôbec šancu. Podľa autorky prednášky je existencia SF opodstatnená. Nejedná sa však o tradičný systém. Ústredným pojmom novej , historicko-genetickej SF je otvorený systém plynulej rovnováhy. Tento v sebe zlučuje systém aj pluralitu.
|