Toto zníženie je podľa experimentu vyššie ako po vyfajčení cigarety hašiša. Pokus za účasti osemdesiatich dobrovoľníkov pod vedením univerzitných lekárov pozostával z IQ testov a následného simulovania inej činnosti za súčasnej intenzívnej komunikácie pomocou SMS a e-mailu. Pri ďalšom meraní IQ vysvitlo, že jeho hodnota u pokusných osôb poklesla v priemere o 10 bodov, kým vyfajčenie jednej dávky hašišu znížilo inteligenčný kvocient len o 4 body. Vedci to zdôvodnili neúmerným zaťažením mozgu pri koordinácii niekoľkých súbežných činností pri písaní, odosielaní správ a očakávaní odpovedí a vykonávaní ďalších aktivít navyše, čo vedie k zníženiu koncentrácie. ... a možno aj prsty na rukáchPísanie SMS, ale aj ovládanie joystickov a ďalších klávesov na mobilných telefónoch pomocou palcov povedie možno k vývojovému skoku v populácii. Hoci sa Homo sapiens vyvíjal desiatky tisíc rokov, k radikálnym zmenám vo fyziognómii a stavbe mozgu dochádzalo pravdepodobne skokovo. Stavba a používanie ruky je pritom jedným z podstatných faktorov, ktoré umožnili človeku vytvárať nástroje a odlišujú ho od zvierat. Súbežne s vývojom kostry ruky sa v minulosti vyvíjala aj šedá kôra mozgová, v ktorej sídli okrem iného aj schopnosť človeka rozmýšľať.

Podľa hypotézy Dr. Sadie Plantovej z Univerzity vo Warwicku (V. Británia) dochádza vplyvom používania nových technológií, najmä mobilných telefónov k vzniku „nového prsta“. Mládež do 25 rokov totiž dokáže omnoho pružnejšie využívať palce na rukách než staršia generácia, ktorá na stláčanie tlačidiel používa skôr ukazovák. Hypotéza vychádza z výsledkov rozsiahlej štúdie, ktorú Dr. Plantová so svojim tímom spracovala na základe výskumov v deviatich svetových metropolách na prelome r. 2000/2001. Takto získané deformácie sú však na evolučné zmeny človeka podľa môjho názoru príliš bezvýznamné a do genetického kódu sa len tak ľahko nedostanú. V civilizácii je totiž prirodzený výber schopnejších jedincov v zmysle darwinovej teórie podstatne utlmený. To však neznamená, že fenomén mobilného telefónu neovplyvňuje náš každodenný život viac než ktorýkoľvek vynález technického prístroja v minulosti – s výnimkou kolesa.

Samozrejme je vecou každého, do akej miery sa nechá vtiahnuť do marketingových vízií výrobcov a mobilných operátorov, či sa nechá ovládať, alebo si zachová zdravý odstup a ostane pánom situácie. Úplná mobilná abstinencia už vyvoláva, podobne ako ignorovanie televízie, nádych podivínstva. Ktovie, či nebude integrácia televízie do mobilu nakoniec „killer aplikáciou“ iného druhu, než sme dúfali.

Závislosť je možné definovať ako neschopnosť fyzickú či psychickú zniesť nedostatok média, ktorého prijímanie pociťujeme ako nevyhnutnosť. Závislosť dokáže zmeniť život, zničiť vzťahy a zruinovať osobnosť. Ako znaky závislosti od média môžeme definovať:- buď zúženie sledovanej programovej skladby vyslovene len na nejaké stanice, druh programov alebo sledovanie televízie ako prostriedku vyplnenia času bez vyhľadávania konkrétnych druhov programov, pozeranie televízie vyslovene len kvôli samotnej činnosti sledovania, nie pre kultúrne obohacovanie,- prevaha pozerania televízie nad inými aktivitami,- opakovane sa vyskytujúce príznaky psychickej odozvy nedostatku média (zlá nálada atď, príznaky sa líšia u jednotlivých postihnutých),- pasívny spôsob vedenia života,- pocit nedostatku média nie je nahrádzaný a potláčaný duchaplnou činnosťou ale opäť sledovaním televíznych programov,- zvýšenie tolerančnej hranice vzhľadom k okoliu čo sa týka dĺžky sledovania programov,- subjektívne uvedomovanie si nutnosti sledovať televíziu (u niektorých postihnutých sa nevyskytuje),- počiatočné pokusy odučiť sa sledovať televíziu sa po krátkej dobe končia neúspechom, po niekoľkých takýchto pokusoch návrat k pôvodnej úrovni sledovania.

S tým, ako prerástli pôvodne nepríliš profesionálne masmédiá na úroveň profesionálnych ovplyvňovačov podvedomia a vedomia výberom a štruktúrou programov či správ, vyvstala aj otázka o schopnosti médií vyvolať závislosť od sledovania a tak vlastne už úplne ovplyvňovať diváka. Silu televízie si môžeme brilantne preukázať na príklade šírenia fám a poplašných správ, vyvolávaní davovej psychózy. Klasický je pritom príklad rozhlasovej hry Orsona Wellesa z roku 1938 „Vojna svetov“. Je to imitácia reálneho vysielania reportáže o napadnutí Zeme votrelcami z vesmíru. Diváci sledujúci túto hru ju brali ako skutočnosť a keď podľahli panike, pozabíjali svoje deti, aby nepadli do rúk mimozemšťanov.. Tento dôsledok je dávaný ako príklad negatívneho dopadu sily médií, ktorých rozvoj je spojený s úpadkom tradičných sociálnych väzieb, s mobilnosťou a urbanizovaním súčasnej spoločnosti. Dáva sa jej vina za deviáciu správania a amorálnosť jedincov, zločinnosťou. Masová komunikácia ako proces neosobný a individualistický dáva možnosť vzniku týmto poruchám, medzi ktoré môžeme radiť aj závislosť od televízie. Je potrebné deliť závislosť od televízie ako médiu, na jeho sledovaní od závislosti na obsahoch vysielania, na ukážkach módneho a nového, inovovaného, na seriáloch a programoch. Aj keď má televízia schopnosť zjednotiť rozptýlených jednotlivcov, rovnako vie narušiť väzby sociálnych kontaktov.

Televízia zobrazuje alternatívne hodnotové systémy a ponúka ich výmenou za skutočné. V tomto taktiež spočíva nebezpečenstvo návyku na televíziu, pretože umožňuje odpútať sa od problémov, zabudnúť na ne a fixovať sa na ideálny utopický svet ′Soap operas′ alebo podobných seriálov a programov. Nahradzovanie reálneho života takýmto utopickým prináša satisfakciu, uspokojenie, ktoré je pri psychicky nestálych osobnostiach natoľko opojné, že sú vnútorne nútení a schopní vyvinúť úsilie na opätovné dosiahnutie tohoto pocitu. Ohrozené sú najmä vekové skupiny malých detí, detí predškolského veku, mladšieho školského veku a psychicky nestabilných jedincov neskoršieho produktívneho veku. Závislosť je čisto psychická, môže sa prejavovať nutkaním okamžite sa venovať pozeraniu televízie, necíteniu nudy pri jej sledovaní, vyvíja sa z toho neschopnosť nadväzovania, upevňovania a udržiavania sociálnych kontaktov ani s najbližšou rodinou a sociálnym okolím. V spojení so športovou neaktivitou, nedostatkom pohybu a nadmernou konzumáciou jedál pri sledovaní programov prispieva k zhoršovaniu kvality života nielen z hľadiska psychického ako závislosti, ale aj fyzického ako cesta k infarktu či nadváhe.

Krízové situácie v živote si rieši postihnutý jedinec podľa podobných situácií, ktoré videl v televíznych programoch, alebo sa im vyhýba, pretože je pasívny a nemá silu čeliť im. Eliminuje svoje pôvodné návyky a stáva sa nespoločenským, médium sa stáva náhradou, pseudoprostredím. Pri ′Soap operas′ je presadzovaná úcta k ženám, ženské ponímanie okolia a života, čo môže u žien nevýrazných a utláčaných patriarchálnou spoločnosťou vyvolať neprekonateľnú túžbu neustále sledovať tieto seriály, pretože sa personifikujú s hlavnými postavami odvážnych žien a cez výkony týchto postáv pociťujú zadosťučinenie. Závislosť od televízie nemožno chápať ako túžbu nejakých ľudských trosiek celý deň pozerať televíziu a nerobiť nič iné, nejesť, nechodiť do práce, ale prehnaným a podvedome núteným sledovaním programov sa zbavovať skutočných sociálnych vzťahov náhradou za tie ľahšie dostupné v televízii. Aj cieľom zábavy v médiách nie je „priniesť nejaké špecifické posolstvo, ale jednoducho ′zábavu′ – vytiahnuť ľudí z nich samých do iných svetov, do sveta imaginácie, dramatických dejov a emócií.“„Dôkazy svedčiace o tom, že vysoká miera užívania televízie u detí je skutočne vo vzájomnom vzťahu s ich chabou sociálnou prispôsobivosťou.

A ak ide o dospelých, bolo silné užívanie televízie a ďalších médií podľa empirických zistení sprevádzané ďalšímiukazovateľmi sociálnej okrajovosti, najmä chorobami, starobou, nezamestnanosťou a chudobou. Nikdy sa však nepodarilo dokázať, či je používanie médií príčinou chabej sociálnej prispôsobivosti, alebo iba jej súvsťažným javom, či dokonca kompenzáciou za ňu - neobvykle vysoká miera užívania médií teda nemusí byť sama osebe považovaná za patologickú.“Aj napriek tomuto argumentu však musíme uznať, že u niektorých jedincov existuje nedobrovoľná túžba sledovať médium a participovať na jeho obsahoch. Ide o správanie pomerne nekontrolovateľné a okolím ťažko ovplyvniteľné, takže je nesmierne dôležité už od útleho veku malým deťom vštepovať sociálnejšie druhy zábavy, než je televízia a tú brať iba ako doplnok života a najmä ako zdroj informácií, nie životných skúseností. Stupeň náklonnosti k užívaniu média závisí od dôležitosti, ktorá je mu pripisovaná. Čím je médium dôležitejšie, tým skôr vyvoláva rôzne úsudky a viaže na seba čoraz viac pozornosti.