Strawson sa v úvode zamýšľa nad úlohou filozofie. Tvrdí, že analytický filozof sa zaoberá pojmami a ideami. Jeho hlavnou činnosťou je pojmová analýza. Teda práca analytického filozofa by sa mohla javiť ako rozoberanie pojmov a ideí za účelom objavenia ich prvkov a vzťahov medzi nimi. Pre lepšie pochopenie toho, čo robí alebo by mal robiť analytický filozof, Strawson ponúka analógie analytickej filozofie.
Prvá pochádza od profesora Ryleho, ktorý hovorí o geografii pojmov, akomsi mapovaní, či zakresľovaní pojmov. Táto analógia je však veľmi metaforická. Keď sa zbavíme tejto metaforickosti ostane nám koncepcia: zobrazenie vzťahov medzi pojmami pre nejaký účel. To však neodpovedá na otázku aké vzťahy, medzi akými pojmami a pre aký účel. Takúto koncepciu teda Strawson zamieta.
Prvá z dvoch hlavných analógií v tejto kapitole, je “analógia terapeuta”. Podľa tejto analógie by mal byť analytický filozof akýmsi terapeutom, ktorý by mal liečiť určité intelektuálne choroby. Netvorí teda žiadne učenie, žiaden systém, ale iba uplatňuje určitú techniku. Táto koncepcia analytickej filozofie vychádza z presvedčenia, že pri filozofickom uvažovaní upadáme do omylov, chorôb. Postupne prestávame rozumieť ako platí to, o čom vieme, že platí. Analytický filozof by nás mal teda vyviesť, vyliečiť z týchto intelektuálnych zmätkov, chorôb. Tu sa vynára otázka ako tieto choroby vznikajú a ako sa liečia. Tieto choroby vypuknú iba vtedy ak nie sú naše pojmy a idey v činnosti. Keď sa vzďaľujú svojmu skutočnému významu, ktorý tkvie v ich praktickom, či teoretickom využití. Teda vtedy keď im dovolíme aby sa voľne preháňali mysľou a upadali do zmätku. Liečenie tejto choroby je v ustavičnom a účinnom pripomínaní si reality, teda v skutočnom používaní slov a pojmov. Wittgenstein v tomto zmysle hovorí: “nehľadaj význam, hľadaj použitie.” Aj keď sa Strawson k takejto terapeutickej metóde veľmi nehlási, neodporúča ani jej úplné zavrhnutie.
Strawsonovi je bližšia iná koncepcia analytickej filozofie, ktorú charakterizuje analógia gramatiky. Ako príklad uvádza odovzdanie prvej španielskej gramatiky kráľovnej Izabele Kastílskej. Zjednodušene táto koncepcia tvrdí, že našou schopnosťou vykonávať nejakú prax nie je ešte zaručená schopnosť koncipovať aj teóriu o tejto praxi. Schopnosť niečo robiť, je iné ako schopnosť povedať ako to robíme. Vieme teda prakticky používať našu pojmovú výbavu, z toho však nevyplýva, že aj jasne a explicitne chápeme princípy, ktorými sa riadime pri jej používaní.