Je zmysluplnou možnosťou, že všetko čo je, existuje len v mojej mysli?

Určite áno. Veď ako chcete dokázať existenciu vecí mimo vašej mysle. Je to nemožné. Všetko čo vnímame je v našej mysli. Mnohí by azda povedali, že môj solipsizmus je nebezpečný. Obávajú sa jeho praktických dôsledkov. Ja v tom však nevidím problém. Snažím sa žiť správne, hoci môj svet je výtvorom mojej mysle. Nevidím dôvod prečo by som nemal dodržiavať zákony, morálne či spoločenské pravidlá. Veď môj svet mám vymyslený tak, že tieto veci sú správne a ich opak nesprávny.
V živote sú veci príjemné, i nepríjemné. O príjemných nebudem písať. Je predsa samozrejmé, že po nich každý rád siahne. Ale čo tie menej príjemé, či nepríjemné. Mnohí povedia: „ ak všetko čo je, existuje len v tvojej mysli, prečo potom robíš veci, ktoré sú ti nepríjemné? Ak sú len v tvojej mysli, mal by si ich predsa ignorovať. Ak je učenie, a škola vôbec, často veľmi namáhavá a ťažká, načo tam chodíš? Nebolo by jednoduchšie ju nechať tak?“ Alebo môžu vzniesť ešte závažnejšu námietku: „Prečo ješ keď si hladný, piješ keď si smädný, ak hlad a smäd sú len v tvojej mysli?“ Tieto námietky sú ozaj závažné a zdalo by sa, že vyvrátili moje presvedčenia a ukázali tak existenciu sveta aj mimo mojej mysle. To je však omyl. Vôbec nevidím prekážku v tom, že svet síce existuje len v mojej mysli, no ja sa správam akoby existoval aj mimo nej. Páči sa mi žiť akoby to, čo je v skutočnosti len v mojej mysli, bolo reálne jestvujúce. Je príjemné, keď cítim vymyslený hlad, siahnuť po vymyslenom chlebe a tento hlad potlačiť. Nie je až také zlé chodiť do školy, vynakladať námahu na učenie, hoci všetko je len výtvorom mojej mysle.
Áno, vonkalší svet a všetko s ním spojené existuje len v mojej mysli. Avšak pre spestrenie môjho vnútorného života sa správam tak, akoby toto všetko bolo skutočné. To však neznamená, že svet existuje aj mimo mojej mysle.