Norma vo filozofii

Norma je pojem, na ktorý môžeme naraziť v mnohých vedách. Objavuje sa tak v humanitných a sociálnych vedách, ako aj v niektorých odvetviach exaktných vied. Ambíciou tejto krátkej práce je preveriť otázku existencie normy vo filozofii. Našou snahou bude obhájiť presvedčenie o existencii normy vo filozofii. Oblasťou, na ktorú sa zameriame je etika, teda filozofická disciplína, kde je prítomnosť normy pomerne jasne badateľná, hoci možno ešte viac normatívny charakter má logika, ktorá je na rozdiel od etiky, vedou čisto normatívnou. Neuspokojíme sa len s obhájením existencie normy, ale pokúsime sa aj v krátkosti načrtnúť funkciu a spôsob jej jestvovania vo filozofii, konkrétne v etike.
Ako mnohé iné, aj pojem norma, hoci mu intuitívne všetci rozumieme, nie je vždy celkom jednoznačne interpretovaný. Pokúsime sa najprv vysvetliť naše chápanie pojmu norma, aby sme sa tak vyhli možným neskorším nedorozumeniam. V antike norma pôvodne znamenala nástroj staviteľa, pomocou ktorého meral pravé uhly. Tento pojem v dejinách filozofie prešiel značným vývojom. Hlavným problémom v chápaní normy v dejinách, bol princíp, od ktorého by sme mohli odvodiť opodstatnenosť normy. V Slovníku cudzích slov z roku 1990 pod heslom norma čítame: „pravidlo i súhrn pravidiel, zásad, predpisov záväzných pre určitú oblasť ľudskej činnosti (právna, mravná, estetická norma).“ V celej práci budeme mať pri každom použití pojmu norma na zreteli približne tento význam. Tiež by sa dalo rozlišovať medzi pojmami etická norma a morálna norma. Táto možnosť vyplýva z toho, že nemožno stotožniť etiku s morálkou. Morálka je pojem širší. Etika je teda tá časť morálky, ktorá je explicitne vyjadrená, či kodifikovaná.
Hneď v úvode je treba objasniť aká je funkcia morálnych, či etických noriem v spoločnosti. Táto funkcia vyplýva z už spomenutých definícií normy. Norma je pravidlom záväzným pre určitú oblasť ľudskej činnosti. Pravidlo slúži na to aby upravovalo, usmerňovalo. Každé pravidlo musí mať vymedzený predmet, ktorý usmerňuje. V prípade etických noriem (pravidiel) je to oblasť ľudského správania sa. Oblasť ľudského správania je možné rozlíšiť na vzťahy voči sebe, voči druhým ľuďom a voči Bohu. Usmerňovať značí ukazovať smer (k niečomu). K čomu nás usmerňujú etické normy? Cieľom ku ktorému nás usmerňujú etické normy je „raj na Zemi“. Teda určitý želaný stav spoločnosti, v ktorej vládne dokonalá spravodlivosť, harmónia a šťastie.

Takýto ideálny stav spoločnosti bol nespočetne veľa krát opísaný v utopistických dielach.
Čo bolo potrebné, aby ľudia začali vytvárať morálne normy? Pre vznik morálnych noriem neboli potrebné žiadne špeciálne okolnosti. Morálka je totiž človeku vlastná od prirodzenosti. Aj v primitívnych spoločnostiach, kde by človek neočakával žiadne etické normy sa vyskytovali. Napríklad u kanibalov sa vyskytoval zákaz zjesť človeka mimo vojny, či príslušníka vlastného kmeňa. Prirodzená morálka je reprezentovaná svedomím, ktoré je vlastné každému človeku. Samo svedomie je už akýmsi regulátorom, ktorý usmerňuje naše konanie. Vznik etických noriem je potom len otázkou kodifikácie, či explicitného vyjadrenia hlavných morálnych noriem. Nie všetky platné morálne normy majú automaticky povahu etických noriem. To je prípad takzvaných „nepísaných pravidiel“, teda morálnych noriem, ktoré sú v spoločnosti všeobecne prijímané, no nie sú vyjadrené ako etické normy.
S existenciou normy v etike je spojených niekoľko problémov, či otázok, ktoré je vhodné osvetliť. Napríklad nemusí byť hneď každému zrejmé čo etická norma vyjadruje. Aby mohla nejakým spôsobom ovplyvňovať život v rámci ľudského spoločenstva, bezpochyby sa musí nejako viazať k realite. Je však paradoxné, že tak silný regulátor, akým je etická norma sa k realite neviaže priamo, ale len sprostredkovane. Norma totiž nevyjadruje reálny stav sveta, ale popisuje želaný stav. K realite sa teda viaže sprostredkovane tak, že popisuje aká realita je želateľná, hoci tento „ideálny“ stav asi sotva nastane.
Z toho by sa dalo vyvodiť, že etická norma v spoločnosti plní úlohu akéhosi magnetu, ktorý nás má priťahovať k ideálnemu stavu spoločnosti. Takýto pohľad by však bol dosť jednostranný. Etické normy nemajú iba prikazujúci, či odporúčajúci charakter, ale taktiež zakazujúci. Tieto, ako zákazy koncipované normy, nás „neťahajú“ k želateľnému stavu, ale nás chránia (zakazujú nám) pred vzďaľovaním sa od tohto ideálu.
Dôležitá, v problematike etických noriem, je otázka od čoho závisí prijatie etických noriem jednotlivými členmi spoločnosti. Odpoveď je jednoduchá. Na základe čoho sa človek rozhoduje o kúpe nejakého tovaru? Každý kupujúci berie do úvahy hlavne kvalitu tovaru, o ktorý má záujem. Touto kvalitou pri etických normách je obsah tejto normy. Aby sme sa rozhodli korigovať svoje správanie sa podľa nejakej etickej normy, tak obsah tejto normy musí byť pre nás príťažlivý. Podkladom pre príťažlivosť etickej normy je hodnota ktorú táto norma vyjadruje, a tým ochraňuje. Ak hodnota vyjadrená etickou normou je pre náš život dôležitá, je potom samozrejme, že sa touto normou budeme v živote riadiť.

Mohli by sme teda povedať, že ďalšou funkciou etických noriem je ochrana dôležitých morálnych hodnôt. Ak norma má byť určitým záväzným pravidlom, ako to vyplýva z definície, musí byť táto záväznosť nejako garantovaná. Autoritatívnosť etickej normy sa dá najlepšie odvodiť od autority, ktorá túto normu ustanovuje, resp. zaručuje jej opodstatnenosť a správnosť. Dlhú dobu sa autorita morálnych noriem odvodzovala od autority Boha, ktorý bol garantom morálky vôbec. Neskôr sa potreba a opodstatnenosť etických noriem odvodzovala od rôznych transcendentných, či netranscendentných princípov. Možno sem zaradiť prirodzený zákon, prírodné (fyzikálne) zákony, povinnosť a mnohé iné. Podľa nášho názoru je najlepším garantom správnosti etických a morálnych noriem Boh. Bezprostredne sme za porušenie morálnej normy zodpovední, a tu sa zrejme zhodnú zástancovia drvivej väčšiny etických koncepcií, pred vlastným svedomím. Jednoducho a laicky povedané, svedomie je akýsi vnútorný hlas, ktorý nám hovorí čo je správne a čo nie. V prípade porušenia morálnej normy je to práve svedomie, ktoré nás trestá výčitkami.
Je zjavné, že v spoločnosti môže, a často sa to aj stáva, koexistovať viacero morálnych systémov popri sebe. A To isté pozorujeme aj v prípade etických systémov. Prevládajúcim morálnym systémom je ten, ktorý je prijímaný väčšinou členov spoločnosti. Niekto by mohol namietať totalitnými štátnymi zriadeniami, kde menšina vnucuje svoj morálny systém väčšine. Tu je potrebné pozorne rozlíšiť etický a morálny systém. V prípade diktatúry je verejne prezentovaný oficiálny etický systém, ako jediný. A navonok sa skutočne môže ako jediný aj javiť. No pod povrchom sa skrývajú občania, ktorí vzdorujú a napriek nátlaku sa stále riadia podľa vlastného morálneho systému. Jav, ktorý sme opísali sa vyskytuje v každej diktatúre.
Podotknime ešte, napriek existencii viacerých morálnych systémov, by si tieto v základných hodnotách nemali odporovať. V prípade etických systémy môže dôjsť k takýmto protirečeniam ľahšie. Tieto kolízie rôznych morálnych, či etických systémov sú javom väčšinou negatívnym. Prinášajú totiž so sebou ťažko riešiteľné morálne dilemy. Ako pozitívum by sme takúto kolíziu mohli vnímať v prípade, ak by spôsobila „obrúsenie“ jedného, alebo oboch, systémov. Obrúsením chápeme elimináciu nejakej nesprávnej morálnej, či etickej normy. Etické normy sú zachytávané v takzvaných etických kódexoch. Príkladom sú kódexy slušného správania, profesijné etické kódexy a iné.
Priblížili sme v krátkosti problém existencie noriem vo filozofii.

Konkrétne sme sa zamerali na filozofickú disciplínu etiku. Na jej podklade sme overili opodstatnenosť hovorenia o norme vo filozofii. Neuspokojili sme sa iba s obhájením tvrdenia existencie normy vo filozofii, ale podali sme v krátkosti popis fungovania a pôsobenia týchto noriem. Tento výklad má samozrejme svoje nedostatky. Je nemožné popísať fungovanie noriem v etike v tak krátkej práci. Napriek tomu sa domnievame, že práca môže poslúžiť ako prvotné uvedenie do problematiky.




















Použitá literatúra:
- Delfová H., a kol.., Lexikón filozofie, Obzor, Bratislava 1993
- Ivanová-Šalingová M., Maníková Z., Slovník cudzích slov (tretie, revid. Vydanie), SPN, 1990.