Paradigma vzniká keď sa vytvorí teória, ktorá sa všeobecne rozšíri a je akceptovaná väčšinou odborníkov v danom vednom odbore. Paradigma takto začne určovať, čo a ako sa bude skúmať. Prebieha výskum v rámci tejto paradigmy, zisťujú sa pravidlá, výsledky skúmaní.. Keď sa paradigma vyčerpá zvyčajne prichádza na scénu nová. "Vyčerpanie paradigmy" môže nastať z dvoch dôvodov. Prvým je nová prevratná teória, ktorá prekoná starú a vytvorí tak novú paradigmu. Druhý dôvod, ktorý je vlastnejší spoločenským vedám, je, že sa v rámci paradigmy nedochádza k adekvátnym výsledkom. Preto sa pozornosť vedcov upriami na inú oblasť, prejde do inej paradigmy, kde je možné očakávať výsledky vedeckého snaženia. Ako príklad nám môže poslúžiť upriamenie pozornosti antickej filozofie na človeka, keďže pokusy o nájdenie arché (pralátka, prahmota) boli veľmi protirečivé. Pre rozriešenie nasledujúcich problémov sa nám zdá nevyhnutné ukázať ako rozlišujeme vo vývine vedy jednotlivé paradigmy. Predpokladáme, že toto rozlíšenie môžeme robiť hlavne na základe faktov, ktoré vedecká komunita skúma, a určuje ich paradigma. Tento predpoklad treba pokladať za prítomný pri každom pokuse o rozlíšenie, či vymedzenie paradigmy v tejto práci.
Chceli by sme sa dotknúť dvoch ďalších problémov. Najprv možnosti koexistencie viacerých rôznych paradigiem v jednej vede a rovnakom čase. Potom procesu prechodu z jednej paradigmy do druhej. V oboch nastolených problémoch by sme si dovolili s Kuhnovým riešením nesúhlasiť. Nemožnosť koexistencie rôznych paradigiem, v jednej vede a rovnakom čase, by bolo možné pripustiť v oblasti exaktných vied. V spoločenských vedách sa nám to zdá problematické. Nesúhlasíme s názorom, že by sa všetky vedecké komunity na celom svete museli v jednom čase zaoberať tým istým druhom problémov, že by svoj výskum museli rozvíjať v tej istej paradigme. Zvlášť to neplatí o filozofii. Khun ďalej tvrdí, že prechod z jednej paradigmy do druhej nikdy nie je kontinuálny (azda aj preto hovorí o tzv. vedeckých revolúciách). Toto, domnievame sa, opäť platí pre exaktné, nie však spoločenské vedy. Totiž filozof, zaoberajúci sa gnozeologickými problémami na konci gnozeologickej paradigmy a začínajúci obracať svoju pozornosť na jazyk, môže sa istý čas pohybovať v oblasti oboch problémov. Môže riešiť problémy gnozeologické a lingvistické zároveň.
Vo filozofii, ako aj vo väčšine spoločenských vied, sa navyše vyskytuje ďalší závažný problém. Tým problémom sú ťažkosti pri pokuse o jednoznačné, všeobecne platné vymedzenie paradigiem vo vývine filozofie.