Paradigma vo filozofii

Táto krátka práca by sa mala pokúsiť odpovedať na otázku prítomnosti, či neprítomnosti paradigmy vo vývine filozofie. Vychádzať budeme prevažne z Kuhnovej koncepcie paradigmy, ktorú vypracoval v knihe Štruktúra vedeckých revolúcií
1. Zodpovedať túto otázku v prostredí spoločenských vied môže byť veľmi ťažké. Kuhn, ktorý prvý poukázal na problém paradigmy vo vedách, tvrdí: "...prekvapil ma počet a rozsah nezhôd medzi vedcami z oblasti spoločenských vied v otázke povahy legitímnych vedeckých problémov a metód."
2. Naša snaha bude sťažená aj ďalšou závažnou skutočnosťou. Kuhn, ktorý rozpracúva problém paradigmy vo vede, urobil tak po dôkladnom štúdiu a oboznámení sa s históriou vedy. My však stojíme na začiatku nášho štúdia filozofie. Preto ani táto práca si nekladie za cieľ vyriešiť problém paradigmy vo filozofii definitívne. Skôr ju chápeme ako náčrt riešenia, ktorý ostane otvorený pre ďalšie doplnenia a spresnenia, či dokonca zásadné zmeny.
Ako prvé treba azda objasniť pojem paradigmy. Thomas Khun v Štruktúre vedeckých revolúcií prvý krát formuluje paradigmu: "Paradigmy pokladám za všeobecne uznávané výsledky vedeckého výskumu, ktoré istý čas slúžia spoločenstvu odborníkov."
3. Slovník cudzích slov z roku 1979 pozná iba gramatický význam paradigmy. Pod heslom paradigma čítame: "vzor (napr. skloňovací, časovací)."
4. Slovník cudzích slov z roku 1997 už chápe paradigmu o niečo širšie: "príklad, vzor (v teórii o vedách) súhrn všetkých chápaní vednej disciplíny v určitom časovom úseku."
5. Čo je teda obsahom pojmu paradigma a ako ju treba chápať? Je to skutočne určitý vzor, zaužívaný spôsob myslenia a nazerania na problémy v jednotlivých vedách. Paradigma je vede implicitná. Vo väčšine prípadov vôbec nebýva vyslovená, explicitne formulovaná. Paradigma určuje čo sa v danom vedeckom odbore bude skúmať, čo je relevantný objekt skúmania. Na aké fakty sa bude výskum zameriavať. Ďalším dôležitým aspektom paradigmy je jej sociálny rozmer. Paradigma je vždy viazaná na určitú vedeckú komunitu. Títo vedci sa riadia paradigmou, rozvíjajú vedu v kontexte tejto paradigmy. Treba spomenúť, že sa taktiež bránia akýmkoľvek snahám o nabúrane, či zmenu paradigmy. Ak by k takejto zmene došlo, ich výskum aj s už dosiahnutými výsledkami by sa stal neužitočným, nakoľko bol rozvíjaný v kontexte už neplatnej, či prekonanej paradigmy.
Aká je genéza paradigmy? Kuhn hovorí o takzvanom predparadigmatickom štádiu vedy. V tomto štádiu bádanie neovplyvňuje žiadna paradigma.

Paradigma vzniká keď sa vytvorí teória, ktorá sa všeobecne rozšíri a je akceptovaná väčšinou odborníkov v danom vednom odbore. Paradigma takto začne určovať, čo a ako sa bude skúmať. Prebieha výskum v rámci tejto paradigmy, zisťujú sa pravidlá, výsledky skúmaní.. Keď sa paradigma vyčerpá zvyčajne prichádza na scénu nová. "Vyčerpanie paradigmy" môže nastať z dvoch dôvodov. Prvým je nová prevratná teória, ktorá prekoná starú a vytvorí tak novú paradigmu. Druhý dôvod, ktorý je vlastnejší spoločenským vedám, je, že sa v rámci paradigmy nedochádza k adekvátnym výsledkom. Preto sa pozornosť vedcov upriami na inú oblasť, prejde do inej paradigmy, kde je možné očakávať výsledky vedeckého snaženia. Ako príklad nám môže poslúžiť upriamenie pozornosti antickej filozofie na človeka, keďže pokusy o nájdenie arché (pralátka, prahmota) boli veľmi protirečivé. Pre rozriešenie nasledujúcich problémov sa nám zdá nevyhnutné ukázať ako rozlišujeme vo vývine vedy jednotlivé paradigmy. Predpokladáme, že toto rozlíšenie môžeme robiť hlavne na základe faktov, ktoré vedecká komunita skúma, a určuje ich paradigma. Tento predpoklad treba pokladať za prítomný pri každom pokuse o rozlíšenie, či vymedzenie paradigmy v tejto práci.
Chceli by sme sa dotknúť dvoch ďalších problémov. Najprv možnosti koexistencie viacerých rôznych paradigiem v jednej vede a rovnakom čase. Potom procesu prechodu z jednej paradigmy do druhej. V oboch nastolených problémoch by sme si dovolili s Kuhnovým riešením nesúhlasiť. Nemožnosť koexistencie rôznych paradigiem, v jednej vede a rovnakom čase, by bolo možné pripustiť v oblasti exaktných vied. V spoločenských vedách sa nám to zdá problematické. Nesúhlasíme s názorom, že by sa všetky vedecké komunity na celom svete museli v jednom čase zaoberať tým istým druhom problémov, že by svoj výskum museli rozvíjať v tej istej paradigme. Zvlášť to neplatí o filozofii. Khun ďalej tvrdí, že prechod z jednej paradigmy do druhej nikdy nie je kontinuálny (azda aj preto hovorí o tzv. vedeckých revolúciách). Toto, domnievame sa, opäť platí pre exaktné, nie však spoločenské vedy. Totiž filozof, zaoberajúci sa gnozeologickými problémami na konci gnozeologickej paradigmy a začínajúci obracať svoju pozornosť na jazyk, môže sa istý čas pohybovať v oblasti oboch problémov. Môže riešiť problémy gnozeologické a lingvistické zároveň.
Vo filozofii, ako aj vo väčšine spoločenských vied, sa navyše vyskytuje ďalší závažný problém. Tým problémom sú ťažkosti pri pokuse o jednoznačné, všeobecne platné vymedzenie paradigiem vo vývine filozofie.

Pri objasňovaní tohto problému sa nemožno vyhnúť ďalším, ktoré sú s ním úzko späté. Sú to problémy pri vzniku paradigmy, vzťah jednotlivých filozofických škôl jedného obdobia a paradigmy, a nakoniec sa znovu budeme musieť dotknúť už spomenutého problému existencie viacerých paradigiem súčasne. Najprv objasníme ako vnímame problém vzniku paradigmy vo filozofii. Ak prijmeme Kuhnovu tézu o vzniku paradigmy rozšírením a všeobecnou akceptáciou teórie väčšinou predstaviteľov vedy, zákonite narazíme na problém. Z dejín filozofie vieme, že hoci si všetky teórie nárokujú všeobecnú platnosť, u žiadnej táto platnosť nie je akceptovaná. Vždy sa nájdu zástancovia inej teórie. Tento problém pramení z nemožnosti experimentálnej verifikácie záverov filozofie. To však neznamená, žeby vo filozofii žiadne paradigmy nevznikli. Tu narazíme na ďalší problém. A síce vzťah filozofických škôl k paradigme. Mohlo by sa zdať, že jednotlivé školy sa pohybujú v prostredí vlastnej paradigmy. Paradigma je však pojem širší ako filozofická škola. Paradigma totiž môže zahŕňať, a zvyčajne aj zahŕňa, viac filozofických škôl. Školy totiž dochádzajú k rozličným záverom, no oblasť bádania majú totožnú. Znovu sa vynára už spomínaný problém koexistencie viacerých paradigiem vo filozofii v jednom čase. Domnievame sa, že principiálne nie je nemožné, aby sa súčasne rozvíjal výskum vo viacerých paradigmách. Nie je problém, aby jedna univerzita rozvíjala lingvistickú filozofiu a iná sa zaoberala ontológiou.
Poďme sa teraz pokúsiť urobiť samotné vymedzenie paradigiem vo vývoji filozofie. Z prednášky Miroslava Marcelliho vieme o troch paradigmách, ktoré sa vo všeobecnosti prijímajú ako hlavné pre vývin filozofie.6 Prvou takouto paradigmou je klasická paradigma, alebo ináč ontologická paradigma. Filozofi v nej skúmali najmä ontologické otázky, teda čo je. Ďalšou by bola paradigma poznania, alebo gnozeologická paradigma, ktorá nastupuje v 19. storočí. Tu sa skúma čo a ako môžem poznať. Treťou, ktorá trvá dodnes, je lingvistická paradigma. Skúma hlavne problémy jazyka, jeho štruktúru, spôsob akým jazyk formuje svet. Aj táto paradigma sa však pomaly vyčerpáva a zdá sa, že nastupuje nová paradigma, ktorá sa zaoberá otázkou konania. Takéto vymedzenie paradigiem vo vývine filozofie sa zdá v podstate správne. A skutočne ak by sme skúmali dejiny filozofie, každý skúmaný problém by sa dal zaradiť do jednej z týchto paradigiem. Skutočne narazíme na tri obdobia filozofického myslenia charakterizované týmito paradigmami.

Toto vymedzenie paradigiem sa nám však zdá príliš všeobecné, možno až zjednodušujúce. Domnievame sa, že vo vývine filozofie sa vyskytujú viaceré čiastkovejšie paradigmy myslenia. No zatiaľ má toto naše tvrdenie len charakter domnienky. Ako sme už spomenuli v úvode, stojíme na začiatku štúdia filozofie, nie sme teda ešte schopní tieto čiastkové paradigmy bližšie vymedziť. Preto nateraz prijímame vyššie spomenuté vymedzenie troch základných paradigiem vo vývine filozofie.
Snažili sme sa načrtnúť chápanie paradigmy a spôsob jej vymedzenia vo filozofii. Ako sme uviedli, sme presvedčení, že vo vývine filozofie je možné rozpoznať určité paradigmy. Vymedzenie, ku ktorému sme došli nepokladáme však za konečné a úplné. (V tomto vymedzení napríklad vôbec nie je zahrnutá filozofia východných kultúr.) Preto ho nechávame otvorené pre ďalšie doplnenia a korekcie. Veríme však, že sa nám podarilo naplniť zámer tejto práce, a síce načrtnúť spôsob chápania a vymedzenia paradigmy vo filozofii.