Útoky proti civilistom však môžu mať okrem zastrašujúceho alebo represívneho cieľa aj získavanie koristi. Napríklad Japonci viedli v Číne série menších konfliktov, ktoré slúžili na výcvik nových jednotiek a aby sa zmocnili úrody ryže v neobsadenej Číne. Ľahko tak získavali zásoby potravín, ktoré potom chýbali Čínskemu vodcovi Čankajškovi. Toto je zakázané zo strany Cirkvi ako morálne neprípustné. Rabovanie je zakázané aj podľa medzinárodných pravidiel.

3. 3. Preventívna vojna

Preventívna vojna sa kvalifikuje ako útočná akcia a nie ako obranný akt. A práve preto ju podľa arcibiskupa R. Martina, predsedu pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, nemožno zaradiť do kategórie spravodlivej vojny. „Obranu záujmov jednej krajiny nemožno považovať za rovnocennú so sebaobranou, a tak ospravedlňovať akýkoľvek útok. Boj proti terorizmu nemožno viesť na úkor ľudských práv.“ „Preventívna vojna nieje vhodným prostriedkom na vylúčenie hrozby Irackých zbraní ani na nastolenie skutočného mieru.“ Naďalej však ostávajú niektoré problémy týkajúce sa preventívnej vojny. Jedná sa o problém, či sa dá uplatniť princíp spravodlivej vojny v niektorých zvláštnych prípadoch. Konkrétne je problémom vyslanie mierových zborov na riešenie nejakého konfliktu silou. Cirkev učí, že nikto sa nesmie stavať cudzo, alebo ľahostajne k osudu druhého člena ľudskej rodiny. Nikto nemôže tvrdiť, že nieje zodpovedný za osud svojho brata (porov. Gn 4, 9; Lk 10, 29 - 37; Mt 25, 31 - 46). Lebo hriech je nielen zabíjať, ale aj nechať človeka v tiesni bez pomoci, podľa princípu zachrániť toho, ktorého je možné zachrániť.

Láska k blížnemu môže viesť k príprave obranej vojny na odstrašenie násilníkov vo svete. „Jasne povedané, kresťan nemôže pripustiť, aby zvíťazili také činy, aké sa stali v Osvienčime.“ Biela kniha pripúšťa možnosť intervenovať v iných krajinách v prospech ľudských práv. „Môžeme v mene nezávislosti (politickej samostatnosti suverénneho štátu) nechať upadnúť celé národy do totálnej a krvavej anarchie? Nebolo by potrebné zasiahnuť vopred? Ako zaručiť vývoj krajiny a nanovo ju nekolonizovať? Priznaný cieľ francúzskej politiky v Afrike spočíva v podpore nových samostatných a stabilných štátov. Táto priorita sa v princípe zameriava na prevenciu, v ktorej vojenské jednotky, súbežne s diplomatickou činnosťou a ekonomickou spoluprácou, zohrávajú prvoradú úlohu, lebo ide o zaručenie bezpečnosti. Vývoj štátu k demokracii sa nemôže uskutočňovať, keď neexistuje štát.“ Autor má na mysli Francúzsku armádu, ale dá sa konklúziou uvažovať aj o použití medzinárodných síl pod záštitou napr. OSN. Zreteľne je povedané, že je potrebné zachovávať suverenitu samostatných štátov medzinárodnou pomocou. „Štáty nesú zodpovednosť aj mimo vlastného územia a zvlášť v oblasti ľudských práv a slobôd. Je však dôležité definovať hranice zasahovania, aby sa nezmenilo na dobývanie.“ Taká politika zasahovania, ktorá nesleduje obranu a ochranu základných ľudských práv je proti náuke Cirkvi. Platí to aj ak zasahovanie obmedzuje právo národov na sebaurčenie, narúša autonómiu slobodného rozhodovania národov a často pôsobí na úkor ich územnej celistvosti. Malé krajiny sú takýmto spôsobom, namiesto poskytnutia pomoci, zaradené do oblastí vplyvu alebo bezpečnostných pásiem veľmocí. Takýto prístup sa rovná politickému kolonializmu. Často sme nútení hľadať iné prostriedky na riešenie konfliktov, než je vojna, okrem iného i vzhľadom na vlastníctvo zbraní hromadného ničenia malými štátmi a mocnosťami, ktoré by ich mohli bez rozpakov použiť.


3. 4. Snaha o mier

Povinnosťou každého je starať sa o mier vo svete. Vybudovať naozaj ľudskejší svet, pre všetkých ľudí všade na svete, sa môže len vtedy, ak sa všetci stanú vyznavačmi pravého mieru. „Pokoj nieje iba stav bez vojny, ani sa neobmedzuje len na ustálenie rovnováhy medzi protivnými silami, ani nie je účinkom despotickej vlády, ale je v pravom a vlastnom zmysle slova dielom spravodlivosti (porov. Iz, 32,17).“ Odstraňovať príčiny, ktoré vedú k vznikom konfliktov, je cesta zložitá, ale pravdepodobne aj najúčinnejšia. Každý kresťan má byť nositeľom Kristovho pokoja, a tento pokoj šíriť vo svete. Pretože prirodzenosť človeka je narušená hriechom, je pre človeka problematické tvoriť pravý pokoj. Preto nech sa aspoň snaha o pokoj vo svete mier stane jedným z cieľov ľudstva, a to aj cez výber jeho predstavených v štátnom spoločenstve. Po víťazstve vo vojne nesmieme útočníka odsúdiť pre pomstu, lebo to by odporovalo spravodlivosti, ale vinníkov možno potrestať. Podľa Haagskych dohovorov o zákonoch a obyčajach vojny možno povedať, že kresťanské korene západnej civilizácie sa v týchto zmluvách veľmi zreteľne prejavujú. Často sa spomínajú (napr. v preambule dohody o zvykoch a zákonoch pozemnej vojny) slová humanita a ľudskosť, odvolávanie sa na kultúrne povedomie civilizácie. Tieto pojmy však žiadna zmluva nevysvetľuje, ani nešpecifikuje, napriek tomu, že sa na ne často odvoláva, ako na dôvod prečo mierniť hrôzy vojny. Dá sa teda predpokladať znalosť obsahu týchto pojmov u jednotlivých signatárov, bez toho, aby ich museli najprv špecifikovať.