3. 4. 1. Odzbrojenie

Je zrejmé, že vlastniť zbrane neznamená ich aj použiť, ale jedná sa o blízke nebezpečenstvo ich použitia. Cirkev stále učí, že počas vojnových konfliktov stále ostáva v platnosti morálny zákon. Ten platí aj pri výbere prostriedkov, akými má byť nepriateľ poškodený. Vojnové strany nemajú neobmedzeného práva pri výbere prostriedkov, ktorými má byť nepriateľ poškodený. Vatikán vydal krátku správu o obchode zo zbraňami, v ktorej sa spomínajú aj hlavné body náuky Cirkvi v tejto oblasti:„

a) Štáty majú monopol na použitie sily. Nesú teda zodpovednosť za obchod zo zbraňami a musia urobiť všetko pre kontrolu trhu s nimi.
b) Mier si vyžaduje, aby existovali medzinárodné organizácie a dohody. Právo musí upravovať obchod a premiestňovanie zbraní.
c) Treba urobiť všetko, aby sme sa dopracovali k dohodám o globálnom, postupnom, kontrolovanom a zaručenom odzbrojení. V rámci týchto dohôd by sa malo skoncovať s premiestňovaním zbraní.
d) Kým dohody nie sú uzavreté, má každý štát právo a povinnosť brániť svojich občanov. Štát má na svoju legitímnu obranu právo nakupovať zbrane a je legitímne mu ich predávať.
e) Vatikán tiež uznáva prísnu povinnosť brániť tých, ktorých základné práva, a najmä právo na život, sú ohrozené.
f) V prípade, keď sa obranou krajiny odôvodňuje nákup zbraní, je nákup legitímny iba ak zodpovedá potrebám na obranu. Zdôrazňuje princíp dostatočnosti, nieje morálne vlastniť a teda ani nakupovať viac zbraní, ako krajina nevyhnutne potrebuje.
g) Obrana nieje dôvod, na použitie akýchkoľvek druhov zbraní. Ako sa Parížskou dohodou zakazuje použitie chemických zbraní, tak Vatikán prejavuje želanie, aby sa zakázali pozemné protipechotné míny, ktoré zaplavujú celé územia a zabíjajú mnohých chudobných ľudí a najmä deti.
h) Kontrola štátov na medzinárodnej úrovni môže byť účinná len vtedy, ak je reálna vnútri krajín. Vatikán vyzýva na kontrolu ľahkých zbraní. Pravdou je, že ľahkými zbraňami sa zabije viac ľudí ako ťažkými.
i) Trh so zbraňami je zahalený tajomstvom, a to dáva priestor obavám najrôznejšieho druhu a akejkoľvek vierolomnosti. Vatikán podporí všetko, čo povedie k zverejňovaniu premiestňovania zbraní, čo umožní priehľadnosť, medzinárodný dohľad, ba až kontrolu. Na dosiahnutie tejto požiadavky je už najvyšší čas usilovať sa o zjednotenie noriem a pravidiel.
j) Rímsky dokument odsudzuje dve príčiny, ktorými sa odôvodňuje obchod so zbraňami. „Ak to neurobíme my, urobia to iní“ a „podniky treba udržiavať vo výrobnej činnosti“ - treba rátať s diverzifikáciou výroby, ba i s konverziou podnikov so zbrojárskou výrobou.“ Podľa učenia Cirkvi je potrebné prestať s konštruovaním ničivých zbraní, nielen pre bremená ekonomické, neustály strach z nie nereálneho nebezpečenstva totálnej skazy, ale aj pre naliehavú požiadavku zdravého rozumu a ľudskej cti, aby došlo k primeranému odzbrojeniu na základe vzájomnej dohody a obojstrannej kontroly.

3. 4. 2. Potreba armády

Môže sa zdať, že kresťanské učenie je v protive s používaním násilia pri riešení konfliktov, čo je dokázateľné, ale nesmie sa to považovať za pasivizmus. Už písmo nás vyzýva čeliť zlu, ktoré po prvotnom hriechu ovláda človeka. Mnohí odsudzujú ozbrojené sily ako nezlučiteľné s životnými zásadami kresťanstva, ale ako naznačuje Písmo, treba aj bojovať. Ján Krstiteľ hovorí vojakom „nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom ( Lk 3,14). Nehovorí nebojujte, hovorí nezneužívajte svoju silu.“ Politika odstrašovania je síce spätá prevažne zo zbraňami hromadného ničenia. Nevyhnutne je však spojená i s odhodlaním brániť svoju vlasť a územnú celistvosť riadnou ozbrojenou silou. Podstata vojenského povolania spočíva v obrane spoluobčanov. Práve cez svoju vlasť sa človek spája so svetom na mnohých rovinách, a má byť oddaný svojej vlasti, samozrejme v medziach jej kompetencie, lebo ako aj Cirkev, tak i štát sú dokonalé spoločnosti. Pri potrebe oprávnenej obrany má vlasť „právo uložiť občanom povinnosti potrebné pre národnú obranu.“

Úloha Cirkvi v ozbrojených silách je mnohoraká, ale jej prvoradou povinnosťou je starosť o človeka. K poslaniu Cirkvi patrí vynášať morálny úsudok aj o politických záležitostiach, najmä ak sa týkajú priamo dobra človeka. Samozrejme v rámci prostriedkov zhodných s evanjeliovým učením. V jednotnej armáde je potrebná aj istá súdržnosť, národnostná či náboženská, čo sa pozitívne prejavuje aj vo výkonnosti armády. (Napr. v 19. storočí malo výhodu Francúzsko - 90% katolíkov, Prusko - 80% evanjelikov, Británia - 95% protestantov proti štátom ako Rakúsko - Uhorsko, kde nebol jednotný, ani majoritný národ alebo náboženstvo). Na druhej strane však často bolo pokušením (skôr v minulosti) nazvať konflikt vojnou náboženskou. Ak proti sebe bojujú strany, v ktorých príslušníci patria k odlišným náboženským skupinám, je veľmi ľahko zneužiť túto skutočnosť. Či na propagandistické účely, ako zámienku na vyhlásenie alebo vedenie vojny, alebo prinajmenšom ako motiváciu pre svoje ozbrojené sily. (Napr. Španielsko - Anglický konflikt v 17. storočí mal tiež náboženské pozadie. V súčasnosti sa jedná hlavne o Islamský džihád, interpretovaný ako svätá vojna proti neveriacim.) Proti tomuto Cirkev jednoznačne vystupuje hlásaním práva na informácie, ako aj vštepovaním skutočných morálnych hodnôt do svedomia ľudí. Cirkev sa ale aj preto stáva cieľom útokov a diskreditačných kampaní rôznych militantných diktatúr. Je problematické nasadzovať armádu vo vlastnej krajine proti vlastnému obyvateľstvu (armáda je meč, nie skalpel).