autorite. Mimoriadne nebezpečenstvo občianskej vojny spočíva práve v odmietaní autority. Oveľa častejšie tak dochádza k porušovaniu ľudskosti, pretože chýba autorita na dozeranie a zabezpečovanie dodržiavania základných ľudských práv, prípadne sa nerešpektuje. Oveľa častejšie sa v občianskych ozbrojených konfliktoch prejavuje aj terorizmus, zabíjanie nevinných a nezúčastnených osôb. Výrazný je vzrast nestability, prípadne napätia v susedných štátoch. Rastie počet utečencov, ktorí sa snažia zachrániť si život útekom do bezpečnejších krajín. Migrácia prináša ďalšie problémy a podieľa sa na celkovom raste nestability a napätia v regióne. Nebezpečenstvom sa stáva i prenikanie ozbrojených skupín na územia susedných a nezúčastnených štátov, ktoré sú takto zaťahované do konfliktu.

2. 3. Svetový vojnový konflikt

Pôvodne lokálne konflikty sa pre rôzne záujmy veľmocí a ich medzinárodné záväzky rozrástli na diplomatický konflikt, a následne na priamu podporu jednotlivých zúčastnených strán. Tento jav v histórii badať najmä na vzniku prvej svetovej vojny. Spojenecké zmluvy a mocenské záruky nútili mocnosti k angažovanosti sa po vypuknutí konfliktu. Minimalizovali sa však nádeje na mierové riešenie vzájomných sporov. Vzrast napätia prinútil mocnosti na obranu svojich záujmov a podporu spojencov riešiť konflikt silou. To si vyžiadalo nasadenie armád dovtedy nebývalých rozmerov. V súčasnosti, kvôli celosvetovej snahe o stabilitu sa takýchto problémov dlho báť nemusíme, i keď je stále potrebné byť pripravený na obranu vlasti. Po 2. svetovej vojne sa vyskytlo množstvo konfliktov, ktoré mali dosah na celosvetovú politiku (napr. kubánska kríza), ale riešili sa lokálne, prevažne na rovine diplomatických rokovaní.

2. 4. Studená vojna

Tento všeobecne prijatý termín po prvý krát verejne použil americký štátnik Bernard Baruch v roku 1947. Toto obdobie charakterizujú tri hlavné javy:

1. Rozsah súperenia dvoch superveľmocí dosiahol dovtedy nevídané rozmery, a to ovplyvnilo celý svet ako skutočná svetová vojna.
2. Vzájomná nevraživosť obidvoch superveľmocí ešte viac znásobovala ich ideologické a politické rozdiely. Obe sa snažili dokázať prevahu a silu svojho vlastného politického systému v očakávaní, niekedy otvorenom, častejšie a výraznejšie však naznačovanom, že nejakým spôsobom zlyhá protivník.
3. Pretrvávajúca hrozba jadrových síl a zaručeného sebazničenia donútila obe centrá východného a západného bloku, Moskvu a Washington, aby sa vystríhali akéhokoľvek priameho vojenského konfliktu. Našťastie strach a obava z vyvolania nukleárnej vojny, ktorá by mohla zničiť všetko živé na Zemi, bola pre obe mocnosti príliš silná. A predsa, aj keď obava pred nukleárnou vojnou bola silná nachádzal sa svet tesne pred ňou viac krát. V tomto období napätie medzi oboma veľmocami bolo obrovské

2. 5. Zbrane hromadného ničenia

Zbrane hromadného ničenia sa delia na:Nukleárne - atómove zbrane, vrátane vodíkových a neutrónových
Chemické - s účelom použitia na priame ničenie živej sily protivníka.
Biologické - baktérie, vírusy a plesne spôsobujúce choroby, ako aj jedy nimi produkované (napr. botulín).

Ich spoločným znakom je, že sú radené do kategórie zbraní s nerozlišujúcim účinkom. Nerozlišujúci účinok znamená, že pri ich použití sa nedá účinok dávkovať ani presne zamerať na vojenské ciele protivníka. Rovnako, ako ničia ozbrojené sily, môžu ničiť a poškodzovať i civilné obyvateľstvo. To je proti účinkom zbraní hromadného ničenia zvyčajne aj menej chránené. Rovnako však môžu zbrane s nerozlišujúcim účinkom zasiahnuť vlastné ozbrojené sily útočníka. Primárnym cieľom bojových operácií je zničiť vojenskú moc nepriateľa, k čomu nie je potrebné spôsobovať zbytočné utrpenie vojakov v ozbrojených silách protivníka, a už vonkoncom nie zabíjať bezbranné civilné obyvateľstvo. Ďalej účinnosť týchto zbraní často presahuje oblasti konfliktu. Treba rátať i s medzinárodným politickým a diplomatickým dopadom ich použitia.

2. 5. 1. Jadrové zbrane

Jedná sa o zbrane hromadného ničenia, ktoré pôsobia výbušnou silou veľkej energie získanou štiepením jadier atómov. Ich ničivá sila sa rádovo počíta na kilotony, až megatony TNT. Prvýkrát boli jadrové zbrane použité v Japonsku. O použití atómových bômb v Japonsku sa jednalo dlho. Skupina okolo ministra vojny H. L. Stimpsona odporúčala ich použitie. Najväčšie mali stratégovia obavy zo zhruba 4 000 000 japonských vojakov v Číne. Dal sa predpokladať húževnatý odpor, (s akým sa Američania stretávali na dobíjaných ostrovoch v Tichomorí), ak by tieto rezervy boli nasadené na hlavných ostrovoch Japonska. Ničivá sila výbuchu mala ukázať, že akýkoľvek odpor môže byť ľahko zničený, čo malo viesť ku kapitulácii Japonska bez potreby dobytia jeho územia vojenskou silou. Nasadenie jadrových zbraní teda pravdepodobne zachránilo množstvo spojeneckých vojakov.