- aby škoda spôsobená útočníkom národu alebo spoločenstvu národov bola trvalá, ťažká a istá,
- aby sa všetky ostatné prostriedky, ako tomu urobiť koniec, ukázali nepoužiteľné, alebo neúčinné, - aby sa vyskytli spolu seriózne podmienky na úspech,- aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť.

Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia. “Náuka Cirkvi štátu ukladá povinnosť budovať spoločné dobro, a je povinnosťou štátu toto dobro aj chrániť. Preto právoplatní predstavitelia moci majú právo použiť zbrane, aby odrazili útočníkov na spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.

3. 2. 1. Oprávnenosť občianskeho odporu

Podľa KKC 2242 a 2243 je možné odoprieť poslušnosť autorite vlády, ak sú nariadenia ňou vydané „v rozpore s požiadavkami morálneho zákona, so základnými ľudskými právami, alebo učením evanjelia.“ „Keď však verejná moc prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro, je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov ... pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.“ Treba však použiť v prvom rade pokojné prostriedky v zmysle pasívneho odporu, a až potom, keď sa tieto pokojné prostriedky vyčerpali, možno prejsť k aktívnemu odporu. Napríklad i pád totalitárnych režimov vo východnej Európe sa dosiahol nie násilím, na rozdiel od učenia komunistov o potrebe premieňať spoločnosť triednym bojom. Vytrvalým skúšaním ciest dialógu, rokovania, svedectva pravdy apelovaním na svedomie protivníka a úsilím vzbudiť v ňom vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti nakoniec došlo k premene spoločnosti pokojnou cestou. Ozbrojený odpor proti zákonnej autorite štátu podľa učenia Cirkvi môže nastať až keď:

„1. sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva
2. vyčerpali sa všetky ostatné prostriedky
3. nevyvolajú sa ešte horšie neporiadky
4. je oprávnená nádej na úspech
5. ak nieje možné rozumne predvídať lepšie riešenia.“

Veriacemu v Cirkvi je dovolené odporovať štátnej autorite, i keď Cirkev ako celok to nieje povinná urobiť, lebo ona má vlastný cieľ svojej činnosti. To jej však nebráni zaujať stanovisko k nespravodlivej situácii v štáte, a usilovať sa o nastolenie lepšieho poriadku. Samozrejme to nesmie konať takými prostriedkami, ako je dovolené konať jednotlivým veriacim. Je potrebné, aby malo každé povstanie nádej na úspech, a jeho cieľom bolo spoločné dobro. Revolučné povstanie často zapríčiňuje mnohé iné nespravodlivosti, spôsobuje novú nerovnováhu a vyvoláva nové pustošenia. Je teda potrebné si uvedomiť, že proti skutočnému (a veľkému zlu) sa nedá bojovať za cenu zla ešte väčšieho. Týmto je priamo zakázaná činnosť, ktorá nesmeruje k odstráneniu nespravodlivej vlády priamo, ale cez vydieranie štátnych autorít únosmi a zabíjaním nevinných ľudí. V takomto prípade sa už jedná o terorizmus.

V prípade okupácie krajiny počas vojny je situácia rozdielna. Občan okupovanej krajiny sa smie búriť i proti autorite vlády, ktorá nelegálne okupovala krajinu. „Je im dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov.“ Je mnoho spôsobov, ako môžu civilisti prejaviť svoju vôľu a protest. Počas vojnového konfliktu je ale výrazne vyššie nebezpečenstvo represálií, ktoré sú často nespravodlivé. Okupačná moc totiž nemá v každom prípade snahu zachovávať princípy morálnych noriem, alebo medzinárodného práva. Sabotáž bola často používaná počas 2. svetovej vojny v okupovanej Európe ako prostriedok občianskeho boja bez zbraní. (Napr. robotníci na nútených prácach v Nemecku počas druhej svetovej vojny). Jedná sa o organizovanú akciu s cieľom poškodiť, alebo zničiť cieľový objekt. Ten je vybraný tak, aby sa spôsobila čo najväčšia škoda nepriateľovi, alebo aby sa podporil politický ciel organizátora. Je špecifická tým, že ju vykonáva pracovník či zamestnanec poškodzovanej organizácie na rozdiel od diverzie. Môže sa zdať v rozpore s morálnym učením Cirkvi, ale v podstate sa jedná o marenie vojnového úsilia okupačného štátu. V extrémnom je možné a dovolené prípade zabiť priamo tyrana. Jedná sa ale o posledné riešenie, v spojitosti s ostatnými podmienkami a požiadavkami dovoleného odporu podľa učenia Cirkvi. V prípade úspechu vzbury ľudu a nastolenia novej vlády v krajine je možné a dovolené tyrana popraviť, ale iba ak sa nejedná o pomstu, ale o potrestanie vinníka.