Zoznam použitých skratiek:

ASR - Armáda Slovenskej republiky
CA - sociálna encyklika Jána Pavla II Centessimus annus
Čl. - článok
DR - sociálna encyklika Pia XI Divini redemptoris
GS - Konštitúcia Druhého Vatikánskeho Koncilu Gaudium et spes
KKC - Katechizmus Katolíckej Cirkvi
MAD - Mutual Assured Destruction (vzájomne zaručené zničenie)
Napr. - napríklad
OSN - Organizácia Spojených Národov
Porov. - porovnaj
PP - sociálna encyklika Pavla VI Populorum progresio
PiT - sociálna encyklika Jána XXIII Pacem in terris
SDI - Strategic Defense Initiative (strategická obranná iniciatíva)
SRS - sociálna encyklika Jána Pavla II Sollicitudo rei socialis
QA - sociálna encyklika Pia XI Quadragesimo anno
Tzv. - takzvaná, takzvaný
US - United States (Spojené Štáty)
USA - United States of America (Spojené Štáty Americké)
TNT - Trinitrotoulén
ZSSR - Zväz Sovietskych Socialistických Republík

Úvod

Ozbrojený konflikt, ktorý sa nazýva i vojnový, sa stáva príležitosťou pre mnohé zlá. Najcennejšia hodnota - ľudský život tu začína strácať na svojej prirodzenej hodnote. Z človeka sa často stáva iba číslo v štatistike, alebo nástroj na dosiahnutie cieľa, ktorým je víťazstvo národa, štátu alebo krajiny. História ukazuje vývoj ľudskej spoločnosti, často poznačený krvavými konfliktmi. Najmä 20 storočie je zvlášť výrazným príkladom tohto javu. Dve svetové vojny, množstvo menších konfliktov, revolúcie a prevraty, dekolonizačné boje a terorizmus jasne ukázali hrôzy násilia. Azda aj pre tieto dôvody v 20. storočí zreteľnejšie badať celosvetové snahy o mier.

Mier sa snaží zaistiť si každá spoločnosť. Štáty vyvíjajú snahu o svoje zabezpečenie, prosperitu a stabilitu, ktorú môže ozbrojený konflikt ľahko zničiť. Zaistenie mieru sa ukazuje ako podmienka pokroku ľudstva. No vieme, že mier nieje niečo stabilné a stále, ale treba sa oň stále pričiňovať. Ešte i v súčasnosti existuje stále množstvo konfliktov a napätí, ktoré je potrebné riešiť. Cirkev, ktorá je hlásateľkou Kristovho evanjelia, hlása mier, lásku a pokoj medzi všetkými ľuďmi ako prirodzenosť človeka. Potvrdzuje ju i cez zjavenie všeobecného bratstva ľudí s Kristom. Snaha o mier ale nieje nič nové v dejinách. Len okrajovo spomeniem tzv. Boží mier v stredoveku, alebo snahu pápeža Pia X o odvrátenie hrozby 1. svetovej vojny. Cirkev ako učiteľka národov má právo vynášať morálny úsudok o politických záležitostiach, najmä ak sa týkajú priamo dobra človeka, ale iba v rámci prostriedkov zhodných s evanjeliovým učením. Pokoj totiž patrí medzi veľké dobro ľudstva. Tento pokoj je však stále mnohými spôsobmi narúšaný. Chcel by som sa venovať problematike jednotlivých druhov konfliktov, a predstaviť náuku Cirkvi, ktorú nám ponúka ohľadom tohto problému ľudstva.

V 20 storočí nastal výrazný posun vo vnímaní sveta. Svet sa zglobalizoval. Urýchlenie reakcií, zväčšená previazanosť vzťahov medzi štátmi a národmi, urýchlenie komunikácie si však vyžadujú i obnoviť prístup k uvedenému problému. Náuka Cirkvi je stále zreteľná a jednoznačná, i keď každý konflikt je svojím spôsobom špecifický. Preto sa môže zdať, že sa v náuke Cirkvi vyskytujú nejasnosti, najmä ohľadom otázky oprávnenosti vojny. Ku každému ozbrojenému konfliktu sa dá napísať niečo iné, ale všetko vychádza zo základnej náuky, ktorú by som chcel v tejto práci predstaviť. Preto ako hlavné pramene budú uvedené dokumenty magistéria Cirkvi, KKC a príručiek katolíckej morálky. Taktiež pre prácu považujem za potrebný prameň knihu od Michela Dubosta Služobník pokoja. Autor pôsobí ako biskup vo Francúzskom vojenskom ordinariáte, a tejto problematike sa vo svojom diele podrobne venuje. Pretože snaha o mier už dávno nieje len vecou Cirkvi, ale i štátov, rovnako čerpám i zo svetských dokumentov, ktoré sa zaoberajú touto problematikou. Ako hlavné pramene z tejto strany použijem zbierku Haagskych dohovorov a Ženevských konvencií.
Skôr ako predstavím učenie Cirkvi o jednotlivých konfliktoch, v prvej kapitole sa pokúsim o definíciu ozbrojeného konfliktu. Rovnako chcem spomenúť i najčastejšie možné príčiny ich vzniku. Druhá kapitola sa bude zaoberať základnými druhmi ozbrojených konfliktov v súčasnosti a v konfliktoch používanou taktikou. Je vhodné spomenúť i zbrane používané modernými ozbrojenými silami, najmä zbrane hromadného ničenia. V tretej kapitole sa chcem venovať katolíckej náuke o ozbrojených konfliktoch. Zameriam sa najmä na oprávnenosť použitia sily počas jednotlivých druhov konfliktov, snahe o mier, ozbrojeným silám a odzbrojeniu.

1. Vojnový konflikt

1. 1. Definícia vojnového konfliktu

Vojnový konflikt je konflikt záujmov štátov, národov alebo iných záujmových skupín, v ktorom sa ako hlavný argument používajú ozbrojené sily. Nasadením ozbrojených síl sa predstavitelia záujmových skupín snažia zabezpečiť si prevahu na uskutočnenie svojich požiadavkou a cieľov. Podobne sa ako konflikt dá definovať aj zastrašovanie vojenskou silou, ak sa jedná o konflikt diplomatický. Základné delenie ozbrojených konfliktov podľa rozsahu je: lokálny vojnový konflikt, občianska vojna a svetový vojnový konflikt, do ktorého sa ráta aj studená vojna. Vojnový konflikt sa začal po zavedení jadrových zbraní do výzbroje deliť na nižší a vyšší. Nižší predpokladá použitie iba konvenčných síl, pričom sa nepredpokladá použitie jadrových zbraní, ale sa nedajú naisto vylúčiť. Vyšší - strategická vojna medzi superveľmocami. Nižšia úroveň konfliktu mala ešte množstvo podúrovní, ktoré v nej existovali dávno, len sa im dal iný rozmer najmä pre ich využívanie komunistickými silami, ktoré prevažne nižšie stupne ozbrojeného konfliktu využívali na svoje ciele v záujme ich národných a medzinárodných cieľov. Podľa tejto definície sa konflikt delí na základe používanej taktiky na: konvenčnú vojnu, partizánsky (gerilový) boj, terorizmus a totálnu vojnu.

1. 2. Príčiny vzniku ozbrojených konfliktov

Možných príčin vzniku ozbrojených konfliktov je veľa. Cieľom ozbrojeného konfliktu je zaistiť víťazstvo nad ozbrojenými silami protivníka, a následne získať celkovú vojenskú prevahu, z ktorej vyplynie akákoľvek iná prevaha (napr. politická či ekonomická). Parížska deklarácia ako prvá vôbec definovala ciele vojenských operácií. Cieľom je zneškodniť ozbrojené sily nepriateľa. Má sa tak ale diať bez zbytočného utrpenia a strát civilistov, ako aj zbytočného utrpenia príslušníkov ozbrojených síl. Táto definícia sa stala i jednou zo základných premís v neskorších dohovoroch na konferenciách v Haagu. Vojenskí velitelia sú podriadení politickej kontrole vlády a jej veleniu, lebo „v demokratickom zriadení len štát má monopol na silu a vláda takéhoto štátu závisí predovšetkým od občanov.“ (Tento monopol štátu bol i v nedávnej histórii porušovaný, napr. Hitlerovými SA oddielmi. V Rakúsku si Kresťanskí socialisti vytvorili súkromnú armádu „Heimwehr“, Sociálni demokrati „Schutzbund“.) Preto zodpovednosť za vyvolanie konfliktu je najmä na pleciach politických činiteľov.

Jednoznačne sa na vzniku ozbrojených konfliktov podpisuje najmä neochota ustúpiť, alebo dôjsť ku kompromisnému riešeniu napätia. Pred každou vojnou pracuje diplomacia, ale zostáva otázne, nakoľko sa venuje snahe o mierové vyriešenie sporov, alebo iba hľadá zámienku na vyhlásenie vojny. Pred vlastným obyvateľstvom sa útočník snaží skryť svoje ciele, prípadne maskovať ich, a často dochádza i k manipulácii v médiách. Najmä v nedemokratických štátoch sa dá relatívne hladko manipulovať verejnou mienkou. Často sa používa indoktrinácia - vypracovanie systému zmien v hodnotovej stupnici človeka. Indoktrináciu používajú jednak extrémistické skupiny (doktrinárny terorizmus), ako aj štátne orgány najmä totalitných a diktátorských štátov. Používa sa dezinformačná kampaň, prípadne brainwashing. Brainwashing - v širšom zmysle sa jedná o totalitnú propagandu, kombinujúcu Goebelsove: „stokrát opakované klamstvo sa stáva pravdou“ s informačným monopolom, pôsobiacim na niektoré nižšie pudy, (triednu nenávisť, nacionalizmus, rasizmus...). Spolu s tvrdým potláčaním akéhokoľvek opozičného názoru sa jedná o účinný prostriedok manipulácie názorov občanov.

1. 2. 1. Ekonomické príčiny vzniku konfliktov

Každý konflikt od svojho vzniku predstavuje hrozbu človeku, najmä v súčasnom svete, prepojenom globalizáciou. Nebezpečím, pre ktoré sa každý konflikt prejavuje globálne, môže byť sústredenie bohatstva. Z toho hromadenia bohatstva niektorými štátmivyplýva, že sa bojuje o prevahu ekonomickú, ( hoci aj dovolenými prostriedkami, ktoré umožňuje trhové hospodárstvo), a o nadvládu politickú, aby mal štát výhody pri hospodárskom súťažení. Napokon sa bojuje i medzi štátmi pretože krajiny využívajú svoju silu a politickú moc na zabezpečenie hospodárskych výhod pre svojich občanov. Stáva sa, že uplatňujú hospodársku moc a vojenskú silu na riešenie politických otázok, ktoré medzi jednotlivými krajinami vznikajú. Jednotlivé konflikty sa môžu pre ekonomické (ložiská nerastov), politické (blízka, strategická poloha,) okolnosti a danosti stať „oblasťou záujmu“ iných štátov.

Tieto majú záujem na získanie vyššie spomenutých výhod na úkor niektorej strany účastnej v konflikte. Ak sa jedná o silnejšie štáty či veľmoci, môžu podporovať pre ich ciele výhodnejšiu skupinu. Svoje záujmy tieto štáty môžu prejaviť hospodárskou pomocou, diplomatickým nátlakom, alebo vojenskou silou. Tú môžu ľahko použiť, na presadenie svojich konkrétnych záujmov, hoci aj na úkor ostatných strán. Napríklad 20 - 24. 12. 1989 sily USA podnikli inváziu do Panamy, ako odvetu za zabitie amerického občana. Panamský diktátor Noriega sa po útoku niekoľko dní skrýval na diplomatickej misii Vatikánu. Predpokladá sa ale, že v prvom rade predstaviteľom USA išlo o ochranu Panamského prieplavu, ako aj o zamedzenie šírenia ľavicových síl v oblasti strednej Ameriky. Tieto ľavicové sily by mohli v prípade ovládnutia Panamy Panamský prieplav znárodniť, čo iste nemohlo byť v záujme hospodárskej politiky USA.

1. 2. 2. Etnické príčiny vzniku konfliktov

Dosť častou príčinou vzniku konfliktu môže byť etnické a náboženské členenie a rozdelenie obyvateľstva. Nielen rozdelenie vnútri štátu v prípade vzniku občianskej vojny, ale i členenie etník v regióne. Dá sa povedať, že čím väčšie rozdiely v kultúre, jazyku, etnickej a rasovej príslušnosti, prípadne aj náboženstve, tým väčšie nebezpečie hrozí. Viac rozdielov ponúka samozrejme aj viac príležitostí ku konfliktom. Napriek tomu sa to nestáva pravidlom, ako napríklad vidíme v USA, ktoré sú výrazne multikultúrnou spoločnosťou. Ak však chýba snaha o porozumenie a dialóg, vedie to k značným napätiam v spoločnosti. Napätia môžu neskôr prerásť v konflikty, ktoré ľahko prerastú v konflikty ozbrojené. Napríklad na Cypre vznikali nepokoje medzi populáciou 80% Grékov a 20% Turkov. Túžba Grékov po zjednotení s Gréckom (enosis) prerástla do teroristických a partizánskych bojov proti Britským koloniálnym vojskám v rokoch 1952 - 1959. Tie odišli, a Cyprus získal samostatnosť pod podmienkou zachovania práv Tureckej menšiny. Napriek tomu sa prezident Cypru Makariov (ortodoxný arcibiskup) snažil obmedzovať práva Turkov, čo malo za následok mohutné krviprelievania. Po odmietnutí akýchkoľvek ústupkov, OSN vypracovalo plán na použitie mierovej jednotky. Turecké letectvo ale napadlo grécke dediny ako odvetu za predchádzajúce útoky proti osadám s Tureckým obyvateľstvom, takže iba vplyv USA zabránil vypuknutiu konfliktu medzi Tureckom a Gréckom. Turecko vyslalo svoje sily, ktoré okupovali oblasti s prevahou Tureckého obyvateľstva. Turecká armáda ale rozšírila oblasť okupácie na asi jednu tretinu ostrova a rozdelili takto ostrov. Jednalo sa prakticky o občiansku vojnu, ktorá mala etnické aj náboženské pozadie konfliktu (ortodoxní Gréci a moslimskí Turci ). Táto občianska vojna by bez náležitej medzinárodnej snahy o zmierenie mohla ľahko prejsť do lokálneho konfliktu Grécka s Tureckom. Bez zasiahnutia medzinárodných síl by pravdepodobne vypukol dlhotrvajúci konflikt s malou nádejou na rýchle zmierenie v oblasti.

2. Druhy ozbrojených konfliktov a spôsoby ich vedenia

2. 1. Lokálny vojnový konflikt

Lokálny vojnový konflikt je najčastejší, takmer stále prítomný vo svete. Prakticky stále sa niekde bojuje. Je spravidla obmedzený len na určité územie - niekoľko krajín, alebo národov. Najviac ohrozené lokálnymi konfliktmi sú práve krajiny tretieho sveta, bývalé kolónie. Po politickej dekolonizácii nestačili na trhové mechanizmy vyspelého sveta. Demokracia na západný spôsob totiž predpokladá aj fungujúci sociálny systém, čo je problémom mnohých krajín tretieho sveta. Lokálny vojnový konflikt sa stáva najčastejším problémom pre zachovanie mieru vo svete. Zvyčajne ale ponúka najviac miesta pre diplomatické a mierové riešenia. Deje sa tak najmä cez rezolúcie OSN, ktorá môže vydať príslušné rezolúcie (napríklad o zákaze dovozu zbraní do krajiny), cez vyslanie medzinárodnej skupiny pozorovateľov, alebo mierových zborov. Ostatné, nezúčastnené štáty, alebo krajiny, na druhej strane často zasahujú do situácií počas lokálneho konfliktu. Veľmoci USA a ZSSR, neskôr i Čína poskytovali hospodársku, ekonomickú aj vojenskú pomoc im nakloneným krajinám. Zdalo sa, že sa tieto malé štáty stávajú iba prostriedkami ich vlastných mocenských záujmov, čo bolo aj skutočnosťou. Tento jav možno zreteľne sledovať najmä v treťom svete skupine krajín, ktoré po dekolonizácii sa nechceli stať iba satelitmi veľmocí.

2. 2. Občiansky konflikt

Občianske vojny vznikali často, ako boje medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva jedného štátu,(založené na rasovom, sociálnom, ideologickom motíve), pre príčiny spravodlivé i nespravodlivé. Často sú podmienené aj angažovaním sa iných štátov (najmä ZSSR, Číny a USA počas studenej vojny). Najčastejšie sa jedná o skupinu nespokojencov, ktorí sa postavia proti štátnejautorite. Mimoriadne nebezpečenstvo občianskej vojny spočíva práve v odmietaní autority. Oveľa častejšie tak dochádza k porušovaniu ľudskosti, pretože chýba autorita na dozeranie a zabezpečovanie dodržiavania základných ľudských práv, prípadne sa nerešpektuje. Oveľa častejšie sa v občianskych ozbrojených konfliktoch prejavuje aj terorizmus, zabíjanie nevinných a nezúčastnených osôb. Výrazný je vzrast nestability, prípadne napätia v susedných štátoch. Rastie počet utečencov, ktorí sa snažia zachrániť si život útekom do bezpečnejších krajín. Migrácia prináša ďalšie problémy a podieľa sa na celkovom raste nestability a napätia v regióne. Nebezpečenstvom sa stáva i prenikanie ozbrojených skupín na územia susedných a nezúčastnených štátov, ktoré sú takto zaťahované do konfliktu.

2. 3. Svetový vojnový konflikt

Pôvodne lokálne konflikty sa pre rôzne záujmy veľmocí a ich medzinárodné záväzky rozrástli na diplomatický konflikt, a následne na priamu podporu jednotlivých zúčastnených strán. Tento jav v histórii badať najmä na vzniku prvej svetovej vojny. Spojenecké zmluvy a mocenské záruky nútili mocnosti k angažovanosti sa po vypuknutí konfliktu. Minimalizovali sa však nádeje na mierové riešenie vzájomných sporov. Vzrast napätia prinútil mocnosti na obranu svojich záujmov a podporu spojencov riešiť konflikt silou. To si vyžiadalo nasadenie armád dovtedy nebývalých rozmerov. V súčasnosti, kvôli celosvetovej snahe o stabilitu sa takýchto problémov dlho báť nemusíme, i keď je stále potrebné byť pripravený na obranu vlasti. Po 2. svetovej vojne sa vyskytlo množstvo konfliktov, ktoré mali dosah na celosvetovú politiku (napr. kubánska kríza), ale riešili sa lokálne, prevažne na rovine diplomatických rokovaní.

2. 4. Studená vojna

Tento všeobecne prijatý termín po prvý krát verejne použil americký štátnik Bernard Baruch v roku 1947. Toto obdobie charakterizujú tri hlavné javy:

1. Rozsah súperenia dvoch superveľmocí dosiahol dovtedy nevídané rozmery, a to ovplyvnilo celý svet ako skutočná svetová vojna.
2. Vzájomná nevraživosť obidvoch superveľmocí ešte viac znásobovala ich ideologické a politické rozdiely. Obe sa snažili dokázať prevahu a silu svojho vlastného politického systému v očakávaní, niekedy otvorenom, častejšie a výraznejšie však naznačovanom, že nejakým spôsobom zlyhá protivník.
3. Pretrvávajúca hrozba jadrových síl a zaručeného sebazničenia donútila obe centrá východného a západného bloku, Moskvu a Washington, aby sa vystríhali akéhokoľvek priameho vojenského konfliktu. Našťastie strach a obava z vyvolania nukleárnej vojny, ktorá by mohla zničiť všetko živé na Zemi, bola pre obe mocnosti príliš silná. A predsa, aj keď obava pred nukleárnou vojnou bola silná nachádzal sa svet tesne pred ňou viac krát. V tomto období napätie medzi oboma veľmocami bolo obrovské

2. 5. Zbrane hromadného ničenia

Zbrane hromadného ničenia sa delia na:Nukleárne - atómove zbrane, vrátane vodíkových a neutrónových
Chemické - s účelom použitia na priame ničenie živej sily protivníka.
Biologické - baktérie, vírusy a plesne spôsobujúce choroby, ako aj jedy nimi produkované (napr. botulín).

Ich spoločným znakom je, že sú radené do kategórie zbraní s nerozlišujúcim účinkom. Nerozlišujúci účinok znamená, že pri ich použití sa nedá účinok dávkovať ani presne zamerať na vojenské ciele protivníka. Rovnako, ako ničia ozbrojené sily, môžu ničiť a poškodzovať i civilné obyvateľstvo. To je proti účinkom zbraní hromadného ničenia zvyčajne aj menej chránené. Rovnako však môžu zbrane s nerozlišujúcim účinkom zasiahnuť vlastné ozbrojené sily útočníka. Primárnym cieľom bojových operácií je zničiť vojenskú moc nepriateľa, k čomu nie je potrebné spôsobovať zbytočné utrpenie vojakov v ozbrojených silách protivníka, a už vonkoncom nie zabíjať bezbranné civilné obyvateľstvo. Ďalej účinnosť týchto zbraní často presahuje oblasti konfliktu. Treba rátať i s medzinárodným politickým a diplomatickým dopadom ich použitia.

2. 5. 1. Jadrové zbrane

Jedná sa o zbrane hromadného ničenia, ktoré pôsobia výbušnou silou veľkej energie získanou štiepením jadier atómov. Ich ničivá sila sa rádovo počíta na kilotony, až megatony TNT. Prvýkrát boli jadrové zbrane použité v Japonsku. O použití atómových bômb v Japonsku sa jednalo dlho. Skupina okolo ministra vojny H. L. Stimpsona odporúčala ich použitie. Najväčšie mali stratégovia obavy zo zhruba 4 000 000 japonských vojakov v Číne. Dal sa predpokladať húževnatý odpor, (s akým sa Američania stretávali na dobíjaných ostrovoch v Tichomorí), ak by tieto rezervy boli nasadené na hlavných ostrovoch Japonska. Ničivá sila výbuchu mala ukázať, že akýkoľvek odpor môže byť ľahko zničený, čo malo viesť ku kapitulácii Japonska bez potreby dobytia jeho územia vojenskou silou. Nasadenie jadrových zbraní teda pravdepodobne zachránilo množstvo spojeneckých vojakov.
Nové problémy vznikli pri otázke využitia jadrových zbraní. Prvýkrát sa tak zbraň stala tvoriacim prvkom stratégie a nie prvkom pre stratégov. Samotná hrozba jadrovou zbraňou ovplyvnila posudzovanie každého väčšieho konfliktu z obdobia studenej vojny. Ale vedelo sa, že USA nezaútočí na ZSSR pre prevrat v nejakom zaostalom regióne rozvojového sveta. Na druhej strane Európski spojenci USA si neboli istí, či sa jadrové zbrane použijú v prípade sovietskej agresie v západnej Európe. Roku 1953 náčelník štátu vrchného velenia spojeneckých vojsk v Európe vyhlásil, že plány NATO počítajú s obmedzeným použitím konvenčných síl a s masovým použitím jadrových zbraní. V prezidentskej direktíve PD -59 (5. 8. 1980) sa určila nová stratégia použitia US jadrových striel. Nová koncepcia bola zameraná na stratégiu protisily, namiesto stratégie protihodnoty. Jadrový úder, ktorý by viedli USA proti ZSSR teda nemal napádať také hodnoty ako centrá populácie, priemyselné oblasti, ale priamo sovietske jadrové strely. Z tohto však vyplýva, že USA budú nútené zaútočiť jadrovým potenciálom prvé - inak by „strely dopadali na prázdne silá.“ Najdôležitejším aspektom o teórii vyššieho (jadrového) konfliktu však bola teória odstrašovania. Jednalo sa o snahu urobiť jadrový konflikt tak drahou záležitosťou, aká by sa nemusela vyplatiť žiadnej zo strán. Do polovice 50-tych rokov to bola koncepcia tvrdej odplaty - brutálne použitie jadrového potenciálu proti agresorovi, neskôr nastúpila koncepcia kontrolovanej a flexibilnej reakcie

2. 5. 2. Chemické zbrane

Chemické zbrane môžeme rozdeliť podľa účinku na živý organizmus na nervovo paralytické, všeobecne jedovaté, dusivé, dráždivé a psychochemické. Podľa trvania ich účinku ich delíme na prchavé - s účinkom asi do 30 minút a trvalé - pôsobia niekoľko hodín až týždňov. Podľa rýchlosti ich účinku sa ďalej delia na chemické zbrane s rýchlym a s oneskoreným účinkom. Behom ofenzívy Iránu proti Iraku 1984 Irak pravdepodobne použil horčičný plyn (Yperit). Podľa upozornenia Iránom a po prešetrení medzinárodnými pozorovateľmi boli tieto údaje potvrdené.

9. 4. 1989 pri potláčaní demonštrácie v Gruzínsku Sovietskymi vojskami zahynul presne nezistený počet demonštrantov. Podľa ministerstva vnútra bol použitý slzný plyn. Denník Izvestia uviedol, že zomreli na následky „chemických vplyvov“, neskôr gruzínsky toxikológovia potvrdili použitie nervového plynu. V súčasnosti je výroba chemických zbraní a ich prekurzorov zakázaná podľa medzinárodných dohôd. Prakticky sú dovolené iba dráždivé chemické zbrane na policajné účely. Zložky polície tieto dráždivé látky môžu využiť napríklad na ochranu dôležitých objektov, potláčanie nepokojov a demonštrácií a vyvolávanie paniky u protivníka. Je ale zakázané ich použitie v ozbrojenom konflikte, hoci sa nejedná o smrtiace chemické látky.

2. 5. 3. Biologické zbrane

Biologické zbrane hromadného ničenia pracujú na princípe vyradenia živej sily nepriateľa ochorením. Ochorenie môže byť spôsobené bakteriálnou, toxínovou, alebo vírusovou nákazou. Ochorenia spôsobené biologickými zbraňami znemožnia účinné použitie ozbrojených síl, pričom výsledným efektom je nezriedka smrť. O ich použití sa doteraz neobjavili presvedčivé informácie. Existuje podozrenie na ich testovanie Japonskom počas druhej svetovej vojny na civilistoch v Číne. Dňa 23. 4. 1953 prijalo valné zhromaždenie OSN rezolúciu o spravodlivom prešetrení použitia biologických zbraní v Kórei. Tento podnet bol daný komunistickými krajinami, ktoré z ich použitia podozrievali USA. Výsledok je neznámy.

2. 6. Zvláštne druhy zbraní

Otázka z oblasti zvláštnych („humánnych“) zbraní je skôr otázkou z oblasti morálnych problémov. Jedná sa o druhy prevažne experimentálnych zbraní. Takzvané humánne zbrane, ktoré sú vyvíjané v rámci humanizácie konfliktu, majú obmedzovať utrpenie zasiahnutých, alebo ich iba vyradiť z boja bez ich usmrtenia. Pretože sa jedná o pokusné zbrane a zbrane vo vývoji, väčšinou sa jedná o prísne strážené vojenské tajomstvá a zatiaľ o nich nieje dostatok informácií. Hovorí sa o zbraniach mrzačiacich živú silu, ale nezabíja ju. (napr. oslepujúce zábleskové granáty, lepidlá na bojovú techniku a vojakov,...) Niektoré z týchto zbraní sa už podľa neoverených informácií používajú v konfliktoch. Okrem zbraní hromadného ničenia sú zmluvne zakázané aj zbrane spôsobujúce zbytočné utrpenie. Zákaz sa týka používania zápalných látok proti živej sile, používanie prostriedkov s črepinovým účinkom proti živej sile, ak črepiny je nemožné zistiť röntgenom. Otrávená munícia sa podľa niekoľkých zachovaných dokumentov vyvíjala v Nemecku počas druhej svetovej vojny. Rovnako zákaz platí pre munície spôsobujúce zbytočnú závažnosť zranení, konkrétne sa jedná o zákaz používania striel s tzv. hríbovým efektom - projektily typu Dum - dum.

2. 7. Konvenčný ozbrojený konflikt

Konvenčná vojna sa vedie konvenčnými (zvyčajnými) bojovými prostriedkami. Jedná sa o najčastejší spôsob ozbrojeného konfliktu. Prakticky všetci zúčastnení sú si vedomí, aké má pravidlá a dodržiavajú ich. Proti sebe stoja dve či viac armád, s patričným výcvikom a podporou zo strany zúčastnených štátov. Súčasný konvenčný konflikt väčšieho charakteru predpokladá okrem ničenia síl protivníka aj ničenie jeho zbrojných arzenálov a hospodárskych zariadení. Dôležité zariadenia a objekty prejeho fungovanie (elektrárne, železničné uzly, továrne...) sa ničia pre obmedzenie hospodárskej sily protivníka, čím dôjde k jeho celkovému oslabeniu. To sa môže dosiahnuť napriek predpokladu ohrozenia civilného obyvateľstva. Pre minimalizovanie vlastných strát sa používa najmä embargo, blokáda a bombardovanie. Podkopáva sa morálka obyvateľstva krajiny, vyčerpávajú sa pracovné a výrobné zdroje. Najmä nespokojnosť postihnutého obyvateľstva v prípade embarga, či blokády slúži ako nátlak na vládu nepriateľa. Problém likvidovania tylu nepriateľskej krajiny je však často aj problémom nie materiálneho, ale politického charakteru.

V minulosti bolo napríklad zamietnuté použitie jadrových zbraní počas Kórejskej krízy, ako aj pri bombardovaní Severného Vietnamu. Severný Vietnam podporoval partizánske oddiely bojujúce v Južnom Vietname. Preto sa začala systematická, ale výrazne obmedzená letecká ofenzíva proti severnému Vietnamu. Američania mali silu, aby Severný Vietnam bombardovaním zničili, ale v tejto vojne, napriek neskutočnej hospodárskej a vojenskej prevahe USA, nemali možnosť túto silu použiť. Niektorí predstavitelia generálneho štábu USA dokonca požadovali „vybombardovať Vietnam do doby kamenej.“ Vláda USA ale mala problémy s verejnou mienkou doma, i vo svete. Nemohla si ani dovoliť nezriadeným bombardovaním Severného Vietnamu vyprovokovať k reakcii ZSSR a Čínu, ktorí boli spojencami Severného Vietnamu. Práve pre uvedené dôvody sa nerátalo ani s použitím jadrových zbraní. V súčasnosti sa najviac civilných obetí pri vedení „sofistikovanej“ vojny (odborne a efektívne vedenej vojny, s použitím najmodernejších bojových prostriedkov) vyskytne v prípade omylov, čiže zlyhaním človeka.

Napríklad 17. 5. 1987 bolo irackou strelou Exocel zaútočené na Loď US Navy Stark. Pri útoku prišlo 37 mužov námorníctva o život. Irak sa ospravedlnil a nahradil škody. Američania sa po tomto incidente stali podozrievavými. Iránske civilné dopravné lietadlo, letiace 3. 7. 1987 v kurze na zoskupenie lodí US Navy, vykazujúce na radare obraz bojového lietadla, neodpovedalo na výzvy k identifikácii. Preto ho krížnik US Navy Vincennes zostrelil protilietadlovou raketou. 290 pasažierov a posádka lietadla zahynuli. Podobný omyl sa stal aj v ZSSR, keď Sovietsky piloti zostrelili lietadlo juhokórejských aerolínii „flight 007“, neďaleko ostrova Sachalin. Lietadlo letiace do Soulu vybočilo z kurzu. Pohybovalo sa po trase špionážnych lietadiel silne bráneným vzdušným priestorom ZSSR a neodpovedalo na snahy o nadviazanie kontaktu. Pri vizuálnej identifikácii síce bolo zrejmé, že ide o civilný stroj. Sovietsky pilot lietadlo niekoľko hodín sledoval a potom po ňom vystrelil riadenú protilietadlovú strelu. Všetkých 269 cestujúcich aj posádka lietadla zahynuli.

2. 8. Partizánska vojna (gerila)

Jedná sa o boj prevažne vnútri štátu, (občiansky konflikt) ktorý vedie skupina obyvateľstva prevažne deštrukčnou činnosťou. Dodržiava určitý výber nátlakových prostriedkov podľa pravidiel vojenskej dôležitosti. Doteraz nieje presne jasné, podľa akých kritérií by sa mal presne odlišovať terorizmus od partizánskej vojny. Veľa zrejme závisí od uznania týchto ozbrojených síl za partizánske skupiny v diplomatickej rovine inými štátmi, alebo aj vládou. Najpravdepodobnejším kritériom rozdielu sa asi môže stať článok Haagskej konvencie, ktoré platia aj pre rozlišovanie vojakov a ozbrojené milície. Tento článkom sa týka rozlišovania ozbrojených síl. Jedná sa v ňom najmä o štatút vojnového zajatca, a určenie, komu bude prípadne tento štatút udelený. Ak chcú byť definovaní ako ozbrojené sily s nárokom na tento štatút, musia spĺňať tieto podmienky:

1. vedie ich niekto, kto je zodpovedný za svojich podriadených
2. Majú stále označenie, ktoré je z diaľky viditeľné
3. Nosia otvorene zbrane
4. vo svojej činnosti dodržiavajú vojnové zákony a obyčaje, čiže bojujú vojenskými prostriedkami a nie teroristickými, a podľa tých istých kritérií si aj vyberajú ciele útokov. Ich cieľmi by sa nemali stávať civilisti, ani civilný majetok.

Pre tento spôsob boja, najmä v súčasnosti, kvôli stále sofistikovanejším bojovým prostriedkom, je pre partizánske oddiely veľmi dôležitá aj podpora vonkajšia či vnútorná. Vnútornou sa rozumie podpora od vlastného obyvateľstva, ako napr. počas druhej svetovej vojny. Po ústupe Američanov z Filipín poveril generál MacArthur generála B. G. Chynowetha kontrolou vojenských jednotiek na menších ostrovoch. Jeho jednotky však boli zatlačené do hôr, ale pokračovali v boji gerilovým spôsobom. Podporu im poskytovali aj zvyšky filipínskej armády a miestne obyvateľstvo až do konca vojny.

Vonkajšou podporou sa rozumie politická alebo materiálna od iných štátov, zúčastnených či nezúčastnených v konflikte. Výrazný bol v minulosti vplyv USA a ZSSR. Tento vplyv proti sebe stojacich veľmocí sa prejavoval v podpore rôznych strán počas občianskych konfliktov, ako už bolo spomenuté v kapitole o občianskych konfliktoch. Ako príklad uvediem partizánske boje v grécku v rokoch 1945 - 1949. Komunistické sily, podporované Juhosláviou, Albánskom a Bulharskom, sa pokúšali zvrhnúť vládu podporovanú Veľkou Britániou. Briti sa však stiahli kvôli zhoršenej hospodárskej situácii. Na základe Trumanovej doktríny však prišla pomoc od USA. USA Gréckej vláde pomáhali zaistením hospodárskej pomoci, dodávkami zbraní a vojenských špecialistov US armády. Grécka armáda získala prevahu a ovládla prakticky celé územie Grécka, okrem pohraničných oblastí na severe.
Povstalci v pohraničných územiach mali priamejšiu podporu od susedných komunistických štátov. V Laose v rokoch 1975 - 1977 povstali príslušníci kmeňa Meo - zhruba 5000 mužov cvičených CIA, proti vojskám vládnúcej strany komunistického typu - Pathet Lao. Mali značné úspechy, ale po dlhotrvajúcich operáciách laoskej armády spolupracujúcej s vietnamskými vojskami boli porazení. Zo strany povstalcov často zaznievali sťažnosti o používaní jedovatých plynov a chemických zbraní vládnymi silami. Stále však pretrvávali ohniská odporu.

Ako sa zreteľne ukazuje, na týchto príkladoch, je potrebné medzinárodné úsilie o sprostredkovanie mierových rokovaní počas takýchto bojov. Možná je ale i snaha o podporu spravodlivej strany občianskeho konfliktu medzinárodným spoločenstvom.

2. 9. Terorizmus

Terorizmus je pomerne nový druh konfliktu. V súčasnej podobe vznikol prakticky začiatkom 20. storočia v Rusku, kde sa začali rozmáhať anarchistické sily. V súčasnosti nadobúda obrovské rozmery a stáva sa jedným z najvýraznejších problémov bezpečnosti vo svete. Podľa definície sa jedná o nezákonné použitie sily alebo násilia proti osobe alebo skupine osôb. Dodáva sa, že je zvyčajne dielom organizovanej skupiny osôb alebo organizácie a má isté politické ciele. Podľa nich sa aj delí na napr. separatistický, doktrinársky (lavicový, krajne pravicový, náboženský...). Ich účelom zvyčajne býva destabilizácia konkrétneho (štátneho) systému, snaha prinútiť vládu k splneniu ich požiadaviek, pokus ovplyvniť verejnú mienku pre podporu ich politických cieľov. Podľa O. Krejčího má teroristický čin tieto hlavné ciele:

1. reklamný cieľ - snaha upútať pozornosť verejnosti a predstaviť svoj program, prinútiť vládu, alebo inú organizáciu k rokovaniam.
2. jednorazový násilný čin - atentát, alebo likvidácia skupiny osôb, objektu, skupiny objektov. Často tieto cieľové objekty sú nevinní ľudia, a sú iba použití ako rukojemníci alebo výstraha k nátlaku na politickú moc, alebo na jej zastrašenie.
3. spôsobenie politickej destabilizácie - majú podporiť obyvateľstvo (často aj pobúrené následnými represáliami štátnej moci ) k revolučnej vzbure, prípadne sami získať politickú moc v štáte.

Je zrejmé, že terorizmus sa v niektorých bodoch môže zhodovať s partizánskym (gerilovým) spôsobom boja (napr. snaha o destabilizáciu štátu, ). Hrozí však nebezpečenstvo, že sa terorizmus ( jeho používanie vládnou mocou proti iným štátom ) nazve a začne používať ako nový druh vojny medzi štátmi.

2. 9. 1. Islamský terorizmus

V pojme terorizmus patrí zvláštna kapitola islamskému terorizmu. Jedná sa vlastne o islamskými radikalistami prijímaný spôsob vedenia vojny. Pre fundamentalistických teroristov cieľ svätí prostriedky. Nekladú medze výberu cieľov a spôsobov ozbrojeného boja na presadenie svojich požiadaviek. Väčšina islamských štátov medzinárodné konvencie neuznáva s tým, že nie sú inšpirované Koránom, ale kresťanstvom, v čom majú ostatne pravdu.

2. 9. 2. Štátny terorizmus

Pri zmienke o terorizme je potrebné spomenúť aj tzv. štátny terorizmus. Štátnym terorizmom sa dá chápať podpora teroristov v iných krajinách poskytovaním vojenskej, materiálnej a rôznej inej pomoci (čo sa prieči i medzinárodnému právu). Rovnako sem mnohí radia aj nečinné prehliadanie terorizmu na vlastnom území. Takto je ohrozený zvyšok sveta, a naozaj v niektorých prípadoch je namieste otázka problémov vojny a nátlaku proti takýmto štátom ( v súčasnosti napr. Afganistan, Irak, Líbia). Patrí sem aj teroristické správanie sa voči vlastným občanom. Napr. v ZSSR, kde, ako spomína pápež Pius XI, je mravný zmysel pre zodpovednosť vytlačený materializmom a ako najsilnejšia motivácia pre ľudí je teror zo strany vládnej moci.

2. 10. Totálna vojna

V pojme totálna vojna sa jedná o nasadenie a použitie akýchkoľvek prostriedkov na úplné zlikvidovanie protivníka. Takmer akýkoľvek vojnový konflikt sa na totálnu vojnu môže relatívne ľahko zvrhnúť pri nasadení zbraní hromadného ničenia, najmä jadrových. Posun v taktike použitia zbraní hromadného ničenia však takýto vývoj výrazne obmedzuje. Zreteľne sa to sa odrazilo i v stratégii USA pre použitie nukleárnych zbraní, ktorú uvádzam ako príklad.
Keď USA mali jadrový monopol, ich stratégia bola tzv. štít a meč. Krajiny Európy mali zastaviť prípadný útok ZSSR a čakať na odvetu USA vedenú jadrovými zbraňami. Táto koncepcia predpokladala hromadný úder voči územiu ZSSR, a vyvinula sa do koncepcie jadrového odstrašovania - akýkoľvek útok bude mať za následok zničenie veľkých častí územia protivníka. Neskôr, keď jadrové zbrane získal aj ZSSR museli prejsť k pružnej odvete - obrana sa viedla konvenčnými zbraňami. Nasadenie jadrových zbraní bolo podľa tejto stratégie iba ako krajné riešenie. Ďalší stupeň vývoja koncepcie použitia jadrových zbraní bol projekt nazvaný MAD. Každá strana má dostatok zbraní, aby mohla vrátiť úder, čiže akýkoľvek útok by znamenal ako odvetu zničenie vlastného územia. Táto koncepcia vytvorila skutočne patovú situáciu. Na takúto situáciu USA reagovali vývojom projektu SDI (tzv. projekt hviezdnych vojen). Projekt SDI predpokladal vybudovanie satelitov schopných ničiť Sovietske jadrové rakety pri štarte alebo samotné jadrové hlavice ešte pred ich dopadom na územie USA. Následne malo dôjsť k protiútoku jadrovými zbraňami, alebo masívnym konvenčným protiútokom. Všetky tieto koncepcie samozrejme predpokladali veľké obete z radov civilistov. Jadrové zbrane začali vyvíjať všetky vyspelejšie štáty. Mnohé veľmoci pre nedostatok jadrových zbraní poklesli medzi druhoradé, a tak sa snažili tento nedostatok eliminovať ich vývojom, ktorý im mal zabezpečiť technickú i politickú prevahu.

Vlastníctvo jadrových zbraní sa pre druhoradé veľmoci stalo relatívne lacným prostriedkom k udržaniu nezávislého veľmocenského vplyvu. Ale rovnako, ako sa zistilo, je potrebné mať ich kvalitnejšie a viac ako nepriateľ, čím sa zároveň odštartovali preteky v zbrojení. To sa však javí ako paradoxný spôsob odradenia prípadných protivníkov od vojny.

3. Oprávnenosť ozbrojeného konfliktu

Cirkev jednoznačne učí, že je nevyhnutné, aby medzinárodné autority využili všetky dostupné pokojné prostriedky na obranu proti ozbrojeným riešením konfliktov. Je povinnosťou všetkých ľudí, aby hľadali cestu zmierenia vo vedomí, že násilie plodí nové násilie. Táto snaha má byť prvoradá napriek spletitosti medzinárodných vzťahov a zlobe teroristických útokov, ktorým treba jednoznačne odporovať. „Pri posudzovaní každého konfliktu, jeho oprávnenosti či zbytočnosti nech povedomie spoločného Božieho otcovstva, bratstva všetkých ľudí v Ježišovi Kristovi dá nášmu pohľadu nové interpretačné kritérium.“ Vybudovať naozaj ľudskejší svet, pre všetkých ľudí všade na svete, sa môže len vtedy, ak sa všetci stanú vyznávačmi pravého mieru. „Vojna nič nevyrieši, prináša ešte viac utrpenia i smrť, a nie sú na osoh ani prekrúcania či odvetné opatrenia.

Tragédia je skutočne veľká: nikto nemôže zostať ticho a nečinne; žiadny zodpovedný politik alebo náboženský predstaviteľ! Nech sú odpoveďou konkrétne skutky solidarity, ktoré všetkým pomôžu znova nájsť vzájomnú úctu a čestné vyjednávanie.“ Ľudia, nakoľko sú hriešni, stále im hrozí nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do Kristovho príchodu. Ale nakoľko sú ľudia spojení v láske, môžu nebezpečenstvá vzniku ozbrojených konfliktov prekonať. Z pohľadu učenia katolíckej teológie sa dá hovoriť o vojne útočnej, obranej a preventívnej.

3. 1. Útočná vojna

Útočná vojna je z pohľadu katolíckej náuky jednoznačne zakázaná. Vojna je považovaná za posledné riešenie konfliktov a nedorozumení. Každý občan a každá vláda sú povinní konať tak, aby predišli vojne. Ak ozbrojený konflikt prijmeme a vstúpime do vojny, tak jedine ako nutné zlo, ktorému sa nedá vyhnúť iným spôsobom. Útok na krajinu ale nesmie byť používaný ako jeden z možných spôsobov nátlaku na iný štát. Cirkev jednoznačne učí, že „ani vojenský potenciál neoprávňuje jeho ľubovoľné strategické alebo politické nasadenie.“ Navyše hľadať dôvody na zabíjanie a hubenie ľudí, ktorých Boh stvoril a za ktorých Kristus zomrel predstavuje ohavnosť.

3. 1. 1. Teroristické útoky

Cirkev terorizmus priamo odsudzuje, pretože „terorizmus sa bez rozdielu vyhráža, zraňuje a zabíja - závažne odporuje spravodlivosti a láske.“ Únosy, branie rukojemníkov robia neprípustný nátlak na obete a sú teda morálne nedovolené, rovnako ako aj mučenie ( fyzické aj morálne). Tieto činy nemožno nikdy ospravedlniť, ak sa jedná o činy, ktoré vedú k masakrám a únosom nevinných osôb len pre svoje propagandistické účely, ešte horšie je, keď to vedie k samoúčelnosti - zabíjať len kvôli zabíjaniu.
3. 1. 2. Zastrašovanie silou

Zastrašovanie silou je široký pojem. Ako morálny nátlak je samozrejme neprípustný. Obdobie studenej vojny mnohí prirovnávali k stave „nievojna“ čo sa aj prejavuje v názve. „Mier však nespočíva iba v tom, že nieje vojna, ani sa neobmedzuje iba na zabezpečenie rovnováhy medzi nepriateľskými silami.“ To sa javí ako paradoxný spôsob odradenia prípadných protivníkov od vojny. Proti tomuto treba mať vážne morálne výhrady. Jadrové zbrane nielen nezabezpečujú mier a neodstraňujú príčiny vojny, ale zvyšujú i možnosti zhoršenia jej následkov. Počas studenej vojny sa hrozba jadrového útoku a protiútoku stala prostriedkom na udržanie mieru. Otázka, ktorá tu vyvstáva znie, či „je morálne urobiť z miest potencionálnych rukojemníkov, ak sa dá konať aj inak.“

Neustálym zdokonaľovaním výzbroje sa stále viac zväčšujú hrôzy vojny. Možnosť použitia zbraní hromadného ničenia nás núti posudzovať každú vojnu aj v tomto svete, a preto totálnu vojnu Cirkev odsudzuje. Cirkev vyzýva politikov a zodpovedných predstavených štátov, aby mali pred očami zodpovednosť pred Bohom a ľuďmi. Hrozba použitia jadrových zbraní je nebezpečenstvom aj preto, lebo vojna sa môže skončiť bez víťazstva, hromadnou samovraždou ľudstva. „Každá vojnová akcia, ktorá bez rozdielu smeruje k zničeniu celých miest alebo rozsiahlych krajov s ich obyvateľmi, je zločinom proti Bohu i proti samému človeku, ktorý treba rázne a bez váhania odsúdiť. Riziko modernej vojny je v tom, že držiteľom moderných technických zbraní, najmä atómových, biologických alebo chemických, poskytuje príležitosť dopustiť sa takýchto zločinov.“ „Katolícki biskupi USA uverejnili pastiersky list, v ktorom odsúdili akékoľvek použitie jadrových zbraní ako nemorálne, bez ohľadu na okolnosti, a rovnako aj ich plánované alebo preventívne použitie, čím vyjadrili nesúhlas so zastrašovaním hrozbou použitia jadrových zbraní.“
„Francúzski biskupi 23. 10. 1983 vo svojom stanovisku, líšiacom sa od stanoviska amerických biskupov, vydali pastiersky list na obhajobu jadrovej ochrany v súlade s povojnovou doktrínou katolíckej Cirkvi. Odmietali pacifizmus a tvrdili, že argumentácia pre mier za každú cenu by viedla do situácie, kedy by západ nemal vlastné obrané prostriedky, a ktorá by zvyšovala jeho možnosť napadnutia.“ „Nemeckí biskupi (18. 4. 1983) vydávajú pastiersky list o vojne a mieri, ktorý jednoznačne schválil jadrovú obranu ako potrebný, ale poľutovaniahodný prostriedok na udržanie mieru.“ Hromadenie zbraní hromadného ničenia, a nielen nich, je samozrejme ekonomicky veľmi náročné. Odčerpáva prostriedky použiteľné na zmierenie biedy vo svete, ktorá je príčinou mnohých konfliktov. „Preteky v zbrojení sú nebezpečnou pliagou ľudstva, a neznesiteľnou urážkou chudobných. Ak sa v nich bude pokračovať, treba sa naozaj báť, aby raz nespôsobili všetky tie ničivé pohromy, ktorých nástroje sa už hotovia.“

3. 2. Obranná vojna

Ak sa hovorí o spravodlivej vojne, dá sa pod takou rozumieť iba „obranná vojna proti nespravodlivému útočníkovi,... lebo vojna prináša tak veľké zlá, že žiadne dobro z nej plynúce ju nemôže ospravedlniť.“ „Dokiaľ bude jestvovať nebezpečenstvo vojny, a nebude naporúdzi kompetentná medzinárodná autorita, disponujúca náležitou mocou, dotiaľ nemožno národom uprieť právo na spravodlivú obranu, ak sa vyčerpali všetky možnosti zmierlivého pokonania.“ O pojme oprávnenej obrany Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí ako o činnosti s dvojitým efektom. „Jedným z efektov je zachovanie vlastného života, druhým je zabitie útočníka.“ Jedná sa skôr o činnosť jednotlivca, ale táto definícia sa dá sa aplikovať i do vzťahov medzi štátmi. Takto sa dá ospravedlniť prakticky iba obranná vojna - „ak sme ju nevyvolali, a ak je nevyhnutná na obranu krajiny, ak v nej nejde o potrestanie, pomstu alebo represálie. Jediný jasný princíp, v ktorom Cirkev v tejto záležitosti nikdy neváhala použiť znie: jedine obranná vojna je „spravodlivá“ vojna. Každý národ má právo na obranu.“ Človek má právo na svoju vlasť, a nesmie jej byť zbytočne pozbavený. Ak sa krajina už nachádza vo vojnovom stave, „dôsledne treba vziať do úvahy podmienky oprávnenej obrany vojenskou silou. Takéto rozhodnutie podlieha prísnym podmienkam morálnej oprávnenosti. Vyžaduje sa, a to súčasne:
- aby škoda spôsobená útočníkom národu alebo spoločenstvu národov bola trvalá, ťažká a istá,
- aby sa všetky ostatné prostriedky, ako tomu urobiť koniec, ukázali nepoužiteľné, alebo neúčinné, - aby sa vyskytli spolu seriózne podmienky na úspech,- aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť.

Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia. “Náuka Cirkvi štátu ukladá povinnosť budovať spoločné dobro, a je povinnosťou štátu toto dobro aj chrániť. Preto právoplatní predstavitelia moci majú právo použiť zbrane, aby odrazili útočníkov na spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.

3. 2. 1. Oprávnenosť občianskeho odporu

Podľa KKC 2242 a 2243 je možné odoprieť poslušnosť autorite vlády, ak sú nariadenia ňou vydané „v rozpore s požiadavkami morálneho zákona, so základnými ľudskými právami, alebo učením evanjelia.“ „Keď však verejná moc prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro, je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov ... pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.“ Treba však použiť v prvom rade pokojné prostriedky v zmysle pasívneho odporu, a až potom, keď sa tieto pokojné prostriedky vyčerpali, možno prejsť k aktívnemu odporu. Napríklad i pád totalitárnych režimov vo východnej Európe sa dosiahol nie násilím, na rozdiel od učenia komunistov o potrebe premieňať spoločnosť triednym bojom. Vytrvalým skúšaním ciest dialógu, rokovania, svedectva pravdy apelovaním na svedomie protivníka a úsilím vzbudiť v ňom vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti nakoniec došlo k premene spoločnosti pokojnou cestou. Ozbrojený odpor proti zákonnej autorite štátu podľa učenia Cirkvi môže nastať až keď:

„1. sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva
2. vyčerpali sa všetky ostatné prostriedky
3. nevyvolajú sa ešte horšie neporiadky
4. je oprávnená nádej na úspech
5. ak nieje možné rozumne predvídať lepšie riešenia.“

Veriacemu v Cirkvi je dovolené odporovať štátnej autorite, i keď Cirkev ako celok to nieje povinná urobiť, lebo ona má vlastný cieľ svojej činnosti. To jej však nebráni zaujať stanovisko k nespravodlivej situácii v štáte, a usilovať sa o nastolenie lepšieho poriadku. Samozrejme to nesmie konať takými prostriedkami, ako je dovolené konať jednotlivým veriacim. Je potrebné, aby malo každé povstanie nádej na úspech, a jeho cieľom bolo spoločné dobro. Revolučné povstanie často zapríčiňuje mnohé iné nespravodlivosti, spôsobuje novú nerovnováhu a vyvoláva nové pustošenia. Je teda potrebné si uvedomiť, že proti skutočnému (a veľkému zlu) sa nedá bojovať za cenu zla ešte väčšieho. Týmto je priamo zakázaná činnosť, ktorá nesmeruje k odstráneniu nespravodlivej vlády priamo, ale cez vydieranie štátnych autorít únosmi a zabíjaním nevinných ľudí. V takomto prípade sa už jedná o terorizmus.

V prípade okupácie krajiny počas vojny je situácia rozdielna. Občan okupovanej krajiny sa smie búriť i proti autorite vlády, ktorá nelegálne okupovala krajinu. „Je im dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov.“ Je mnoho spôsobov, ako môžu civilisti prejaviť svoju vôľu a protest. Počas vojnového konfliktu je ale výrazne vyššie nebezpečenstvo represálií, ktoré sú často nespravodlivé. Okupačná moc totiž nemá v každom prípade snahu zachovávať princípy morálnych noriem, alebo medzinárodného práva. Sabotáž bola často používaná počas 2. svetovej vojny v okupovanej Európe ako prostriedok občianskeho boja bez zbraní. (Napr. robotníci na nútených prácach v Nemecku počas druhej svetovej vojny). Jedná sa o organizovanú akciu s cieľom poškodiť, alebo zničiť cieľový objekt. Ten je vybraný tak, aby sa spôsobila čo najväčšia škoda nepriateľovi, alebo aby sa podporil politický ciel organizátora. Je špecifická tým, že ju vykonáva pracovník či zamestnanec poškodzovanej organizácie na rozdiel od diverzie. Môže sa zdať v rozpore s morálnym učením Cirkvi, ale v podstate sa jedná o marenie vojnového úsilia okupačného štátu. V extrémnom je možné a dovolené prípade zabiť priamo tyrana. Jedná sa ale o posledné riešenie, v spojitosti s ostatnými podmienkami a požiadavkami dovoleného odporu podľa učenia Cirkvi. V prípade úspechu vzbury ľudu a nastolenia novej vlády v krajine je možné a dovolené tyrana popraviť, ale iba ak sa nejedná o pomstu, ale o potrestanie vinníka.
3. 2. 2. Ochrana civilného obyvateľstva počas konfliktu

Cirkev jednoznačne vyzýva, že treba rešpektovať nebojujúcich. Už Grotius v 16. storočí odlišuje bojovníkov od nebojujúcich a žiada rešpektovanie zajatcov, ranených a neozbrojených, čiže civilistov. Existuje zmluva o zákaze alebo obmedzení používania niektorých konvenčných zbraní, ktoré môžu spôsobovať nadmerné utrpenie, alebo majú nerozlišujúce účinky. Jedná sa o zakázanie, alebo obmedzenie zbraní, ktorých účinok sa nedá presne regulovať, alebo sa im nedá presne stanoviť cieľ. Cieľom tejto zmluvy je aj ochrana civilného obyvateľstva pred účinkami takýchto zbraní. Civilné obyvateľstvo je zvyčajne proti účinkom zbraní s nerozlišujúcim účinkom menej chránené. Civilistov samozrejme nie je potrebné ich zabíjať pre úspech bojujúcich strán vo vojne.

3. 2. 3. Bombardovanie civilistov a embargo

Mnohí teoretici pred druhou svetovou vojnou predpokladali, že vojna sa bude dať viesť len zo vzduchu. Takýto spôsob vedenia ozbrojeného konfliktu je nátlakom na civilné obyvateľstvo, najmä ak bombardovanie prebieha pre podlomenie morálky civilného obyvateľstva. Intenzívne bombardovanie podľa vojenských teoretikov malo stačiť na podlomenie morálky nepriateľa, alebo jeho hospodárskych síl. Nepriateľ sa vzdá, alebo aspoň začne mierové rokovania v značne nevýhodnej situácii. Takto sa pokúšali viesť vojnu najprv Nemci v Španielsku, rovnako aj počas tzv. bitky o Britániu v druhej svetovej vojne. Teória víťazstva zo vzduchu sa ale pre Nemeckých stratégov ukázala ako nereálna. Neskôr bola táto taktika prebraná a zdokonalená stratégmi USA. Samotné bombardovanie japonských miest leteckými silami USA počas druhej svetovej vojny zapríčinilo, že milióny ľudí bolo bez domova.

V Japonsku bol nedostatok potravín, priemysel, ekonomika i morálka obyvateľstva boli v troskách. Na tomto kolapse sa podieľala i blokáda ponorkami a letecké kladenie mín do japonských prístavov. Napríklad nálet na Tokio v noci z 9. na 10 marca zničil cca 38,5 km štvorcových mesta, zahynulo vyše 83 000 ľudí. 334 bombardérov B 29 zhodilo v nízkom lete 1667 ton zápalných bômb. Bol vyvolaný umelý orkán. Tento nálet je aj držiteľom smutného prvenstva v počte obetí. Domy v Tokiu boli prevažne z dreva, takže stratégovia USA mohli ľahko predpokladať, čo takýmto náletom spôsobia. Je však možné útočiť na mesto či obec, ak sa tam nachádzajú nepriateľskí vojaci, a to aj vtedy, ak pri tom môžu zahynúť aj nebojujúci. Nesmie však dojsť k zbytočnému ničeniu majetku civilistov, ani iných objektov po ústupe nepriateľskej armády, alebo po okupácii. Chránené sú najmä miesta pre humanitné využitie, náboženské účely a objekty kultúrneho dedičstva (nemocnice, kostoly, múzeá a historické pamiatky).

Jednotlivé objekty by mali byť označené príslušnými znakmi podľa medzinárodných dohovorov. (vid. Príloha 1.) Rovnako je neprípustné, aby bombardovanie bolo uskutočňované iba ako nátlak na civilné obyvateľstvo k plateniu kontribúcií, alebo výkupného. Pre okupačnú armádu platí povinnosť snažiť sa priviesť po ukončení bojov život v okupovanom území do stavu normálnych podmienok. Preto by ani okupanti nemali vyberať poplatky na vydržiavanie armády, ani nútiť obyvateľov krajiny pracovať pre hospodárstvo okupantov. Pri otázke blokády a embarga sa natíska ďalší morálny problém. „Je morálne vziať ako rukojemníkov civilné obyvateľstvo uvalením blokády či embarga na krajinu? S výnimkou niektorých materiálnych položiek - a najmä zbraní - som náchylný povedať: nie. Chudobní ľudia trpia a vo všeobecnosti ešte väčšmi podporia diktátora, ktorý nemá problém vysvetliť, že zlo na krajinu dopadá zvonku.“

3. 2. 4. Útoky proti civilistom

Okupačné oddiely ozbrojených síl nepriateľa majú moc, ktorá sa dá ľahko zneužiť proti civilistom.. Môže k tomu dôjsť i v disciplinovanej armáde, najmä ak obyvateľstvo prejavuje zjavne nepriateľské postoje. Jednoznačne najviac sú postihovaní civilisti v prípadoch gerilovej vojny, za hoci aj predpokladané podporovanie partizánov. 16. 3. 1968 pri akciách proti nepriateľom bolo príslušníkmi amerických kománd pozabíjaných asi 200 civilistov v dedine My Lai (song My). Tento čin bol vyše roka tajený. Jeho odhalenie prispelo k vyburcovaniu protivojnových nálad v USA a na celom svete. 9. 3. 1971 bol ako jediný z obvinených poručík W. H. Calley odsúdený na doživotie za vraždu 22 civilistov v My Lai. Pôvodne bol obvinený zo 102 zabití. Proti tomuto rozsudku protestovali ako aj odporcovia vojny - jediný odsúdený sa im zdalo málo, ako aj jej zástancovia - plnil iba rozkazy. Prepustený bol 3,5 roka po uväznení. Po čiastočnom odhalení správy vyšetrovacej komisie masakry v My Lai sa ukázalo, že vinu nesú americký generáli S. W. Koster a G. H. Young. Boli degradovaní a odišli do výslužby.

Zo začiatku storočia (november 1900 - Máj 1901) máme príklad radikálneho riešenia problému partizánskych aktivít. Niekoľko veliteľov rozprášenej búrskej armády pozbieralo zvyšné jednotky rozdrvenej Búrskej armády a 18 mesiacov sa zahrávalo s britskými silami. Ako odpoveď sa podľa španielskeho vzoru z Kuby prehnali krajinou oddiely jazdnej pechoty Britskej armády. Vypaľovali farmy, na ktorých záviselo zásobovanie Búrov. Asi 120 000 búrskych žien a detí bolo umiestnených do koncentračných táborov, kde ich okolo 20 000 zomrelo na nedostatočnú starostlivosť a choroby. Po tomto brutálnom opatrení partizánsky odpor prestal a partizánske oddieli Búrov kapitulovali.
Útoky proti civilistom však môžu mať okrem zastrašujúceho alebo represívneho cieľa aj získavanie koristi. Napríklad Japonci viedli v Číne série menších konfliktov, ktoré slúžili na výcvik nových jednotiek a aby sa zmocnili úrody ryže v neobsadenej Číne. Ľahko tak získavali zásoby potravín, ktoré potom chýbali Čínskemu vodcovi Čankajškovi. Toto je zakázané zo strany Cirkvi ako morálne neprípustné. Rabovanie je zakázané aj podľa medzinárodných pravidiel.

3. 3. Preventívna vojna

Preventívna vojna sa kvalifikuje ako útočná akcia a nie ako obranný akt. A práve preto ju podľa arcibiskupa R. Martina, predsedu pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, nemožno zaradiť do kategórie spravodlivej vojny. „Obranu záujmov jednej krajiny nemožno považovať za rovnocennú so sebaobranou, a tak ospravedlňovať akýkoľvek útok. Boj proti terorizmu nemožno viesť na úkor ľudských práv.“ „Preventívna vojna nieje vhodným prostriedkom na vylúčenie hrozby Irackých zbraní ani na nastolenie skutočného mieru.“ Naďalej však ostávajú niektoré problémy týkajúce sa preventívnej vojny. Jedná sa o problém, či sa dá uplatniť princíp spravodlivej vojny v niektorých zvláštnych prípadoch. Konkrétne je problémom vyslanie mierových zborov na riešenie nejakého konfliktu silou. Cirkev učí, že nikto sa nesmie stavať cudzo, alebo ľahostajne k osudu druhého člena ľudskej rodiny. Nikto nemôže tvrdiť, že nieje zodpovedný za osud svojho brata (porov. Gn 4, 9; Lk 10, 29 - 37; Mt 25, 31 - 46). Lebo hriech je nielen zabíjať, ale aj nechať človeka v tiesni bez pomoci, podľa princípu zachrániť toho, ktorého je možné zachrániť.

Láska k blížnemu môže viesť k príprave obranej vojny na odstrašenie násilníkov vo svete. „Jasne povedané, kresťan nemôže pripustiť, aby zvíťazili také činy, aké sa stali v Osvienčime.“ Biela kniha pripúšťa možnosť intervenovať v iných krajinách v prospech ľudských práv. „Môžeme v mene nezávislosti (politickej samostatnosti suverénneho štátu) nechať upadnúť celé národy do totálnej a krvavej anarchie? Nebolo by potrebné zasiahnuť vopred? Ako zaručiť vývoj krajiny a nanovo ju nekolonizovať? Priznaný cieľ francúzskej politiky v Afrike spočíva v podpore nových samostatných a stabilných štátov. Táto priorita sa v princípe zameriava na prevenciu, v ktorej vojenské jednotky, súbežne s diplomatickou činnosťou a ekonomickou spoluprácou, zohrávajú prvoradú úlohu, lebo ide o zaručenie bezpečnosti. Vývoj štátu k demokracii sa nemôže uskutočňovať, keď neexistuje štát.“ Autor má na mysli Francúzsku armádu, ale dá sa konklúziou uvažovať aj o použití medzinárodných síl pod záštitou napr. OSN. Zreteľne je povedané, že je potrebné zachovávať suverenitu samostatných štátov medzinárodnou pomocou. „Štáty nesú zodpovednosť aj mimo vlastného územia a zvlášť v oblasti ľudských práv a slobôd. Je však dôležité definovať hranice zasahovania, aby sa nezmenilo na dobývanie.“ Taká politika zasahovania, ktorá nesleduje obranu a ochranu základných ľudských práv je proti náuke Cirkvi. Platí to aj ak zasahovanie obmedzuje právo národov na sebaurčenie, narúša autonómiu slobodného rozhodovania národov a často pôsobí na úkor ich územnej celistvosti. Malé krajiny sú takýmto spôsobom, namiesto poskytnutia pomoci, zaradené do oblastí vplyvu alebo bezpečnostných pásiem veľmocí. Takýto prístup sa rovná politickému kolonializmu. Často sme nútení hľadať iné prostriedky na riešenie konfliktov, než je vojna, okrem iného i vzhľadom na vlastníctvo zbraní hromadného ničenia malými štátmi a mocnosťami, ktoré by ich mohli bez rozpakov použiť.

3. 4. Snaha o mier

Povinnosťou každého je starať sa o mier vo svete. Vybudovať naozaj ľudskejší svet, pre všetkých ľudí všade na svete, sa môže len vtedy, ak sa všetci stanú vyznavačmi pravého mieru. „Pokoj nieje iba stav bez vojny, ani sa neobmedzuje len na ustálenie rovnováhy medzi protivnými silami, ani nie je účinkom despotickej vlády, ale je v pravom a vlastnom zmysle slova dielom spravodlivosti (porov. Iz, 32,17).“ Odstraňovať príčiny, ktoré vedú k vznikom konfliktov, je cesta zložitá, ale pravdepodobne aj najúčinnejšia. Každý kresťan má byť nositeľom Kristovho pokoja, a tento pokoj šíriť vo svete. Pretože prirodzenosť človeka je narušená hriechom, je pre človeka problematické tvoriť pravý pokoj. Preto nech sa aspoň snaha o pokoj vo svete mier stane jedným z cieľov ľudstva, a to aj cez výber jeho predstavených v štátnom spoločenstve. Po víťazstve vo vojne nesmieme útočníka odsúdiť pre pomstu, lebo to by odporovalo spravodlivosti, ale vinníkov možno potrestať. Podľa Haagskych dohovorov o zákonoch a obyčajach vojny možno povedať, že kresťanské korene západnej civilizácie sa v týchto zmluvách veľmi zreteľne prejavujú. Často sa spomínajú (napr. v preambule dohody o zvykoch a zákonoch pozemnej vojny) slová humanita a ľudskosť, odvolávanie sa na kultúrne povedomie civilizácie. Tieto pojmy však žiadna zmluva nevysvetľuje, ani nešpecifikuje, napriek tomu, že sa na ne často odvoláva, ako na dôvod prečo mierniť hrôzy vojny. Dá sa teda predpokladať znalosť obsahu týchto pojmov u jednotlivých signatárov, bez toho, aby ich museli najprv špecifikovať.
3. 4. 1. Odzbrojenie

Je zrejmé, že vlastniť zbrane neznamená ich aj použiť, ale jedná sa o blízke nebezpečenstvo ich použitia. Cirkev stále učí, že počas vojnových konfliktov stále ostáva v platnosti morálny zákon. Ten platí aj pri výbere prostriedkov, akými má byť nepriateľ poškodený. Vojnové strany nemajú neobmedzeného práva pri výbere prostriedkov, ktorými má byť nepriateľ poškodený. Vatikán vydal krátku správu o obchode zo zbraňami, v ktorej sa spomínajú aj hlavné body náuky Cirkvi v tejto oblasti:„

a) Štáty majú monopol na použitie sily. Nesú teda zodpovednosť za obchod zo zbraňami a musia urobiť všetko pre kontrolu trhu s nimi.
b) Mier si vyžaduje, aby existovali medzinárodné organizácie a dohody. Právo musí upravovať obchod a premiestňovanie zbraní.
c) Treba urobiť všetko, aby sme sa dopracovali k dohodám o globálnom, postupnom, kontrolovanom a zaručenom odzbrojení. V rámci týchto dohôd by sa malo skoncovať s premiestňovaním zbraní.
d) Kým dohody nie sú uzavreté, má každý štát právo a povinnosť brániť svojich občanov. Štát má na svoju legitímnu obranu právo nakupovať zbrane a je legitímne mu ich predávať.
e) Vatikán tiež uznáva prísnu povinnosť brániť tých, ktorých základné práva, a najmä právo na život, sú ohrozené.
f) V prípade, keď sa obranou krajiny odôvodňuje nákup zbraní, je nákup legitímny iba ak zodpovedá potrebám na obranu. Zdôrazňuje princíp dostatočnosti, nieje morálne vlastniť a teda ani nakupovať viac zbraní, ako krajina nevyhnutne potrebuje.
g) Obrana nieje dôvod, na použitie akýchkoľvek druhov zbraní. Ako sa Parížskou dohodou zakazuje použitie chemických zbraní, tak Vatikán prejavuje želanie, aby sa zakázali pozemné protipechotné míny, ktoré zaplavujú celé územia a zabíjajú mnohých chudobných ľudí a najmä deti.
h) Kontrola štátov na medzinárodnej úrovni môže byť účinná len vtedy, ak je reálna vnútri krajín. Vatikán vyzýva na kontrolu ľahkých zbraní. Pravdou je, že ľahkými zbraňami sa zabije viac ľudí ako ťažkými.
i) Trh so zbraňami je zahalený tajomstvom, a to dáva priestor obavám najrôznejšieho druhu a akejkoľvek vierolomnosti. Vatikán podporí všetko, čo povedie k zverejňovaniu premiestňovania zbraní, čo umožní priehľadnosť, medzinárodný dohľad, ba až kontrolu. Na dosiahnutie tejto požiadavky je už najvyšší čas usilovať sa o zjednotenie noriem a pravidiel.
j) Rímsky dokument odsudzuje dve príčiny, ktorými sa odôvodňuje obchod so zbraňami. „Ak to neurobíme my, urobia to iní“ a „podniky treba udržiavať vo výrobnej činnosti“ - treba rátať s diverzifikáciou výroby, ba i s konverziou podnikov so zbrojárskou výrobou.“ Podľa učenia Cirkvi je potrebné prestať s konštruovaním ničivých zbraní, nielen pre bremená ekonomické, neustály strach z nie nereálneho nebezpečenstva totálnej skazy, ale aj pre naliehavú požiadavku zdravého rozumu a ľudskej cti, aby došlo k primeranému odzbrojeniu na základe vzájomnej dohody a obojstrannej kontroly.

3. 4. 2. Potreba armády

Môže sa zdať, že kresťanské učenie je v protive s používaním násilia pri riešení konfliktov, čo je dokázateľné, ale nesmie sa to považovať za pasivizmus. Už písmo nás vyzýva čeliť zlu, ktoré po prvotnom hriechu ovláda človeka. Mnohí odsudzujú ozbrojené sily ako nezlučiteľné s životnými zásadami kresťanstva, ale ako naznačuje Písmo, treba aj bojovať. Ján Krstiteľ hovorí vojakom „nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom ( Lk 3,14). Nehovorí nebojujte, hovorí nezneužívajte svoju silu.“ Politika odstrašovania je síce spätá prevažne zo zbraňami hromadného ničenia. Nevyhnutne je však spojená i s odhodlaním brániť svoju vlasť a územnú celistvosť riadnou ozbrojenou silou. Podstata vojenského povolania spočíva v obrane spoluobčanov. Práve cez svoju vlasť sa človek spája so svetom na mnohých rovinách, a má byť oddaný svojej vlasti, samozrejme v medziach jej kompetencie, lebo ako aj Cirkev, tak i štát sú dokonalé spoločnosti. Pri potrebe oprávnenej obrany má vlasť „právo uložiť občanom povinnosti potrebné pre národnú obranu.“

Úloha Cirkvi v ozbrojených silách je mnohoraká, ale jej prvoradou povinnosťou je starosť o človeka. K poslaniu Cirkvi patrí vynášať morálny úsudok aj o politických záležitostiach, najmä ak sa týkajú priamo dobra človeka. Samozrejme v rámci prostriedkov zhodných s evanjeliovým učením. V jednotnej armáde je potrebná aj istá súdržnosť, národnostná či náboženská, čo sa pozitívne prejavuje aj vo výkonnosti armády. (Napr. v 19. storočí malo výhodu Francúzsko - 90% katolíkov, Prusko - 80% evanjelikov, Británia - 95% protestantov proti štátom ako Rakúsko - Uhorsko, kde nebol jednotný, ani majoritný národ alebo náboženstvo). Na druhej strane však často bolo pokušením (skôr v minulosti) nazvať konflikt vojnou náboženskou. Ak proti sebe bojujú strany, v ktorých príslušníci patria k odlišným náboženským skupinám, je veľmi ľahko zneužiť túto skutočnosť. Či na propagandistické účely, ako zámienku na vyhlásenie alebo vedenie vojny, alebo prinajmenšom ako motiváciu pre svoje ozbrojené sily. (Napr. Španielsko - Anglický konflikt v 17. storočí mal tiež náboženské pozadie. V súčasnosti sa jedná hlavne o Islamský džihád, interpretovaný ako svätá vojna proti neveriacim.) Proti tomuto Cirkev jednoznačne vystupuje hlásaním práva na informácie, ako aj vštepovaním skutočných morálnych hodnôt do svedomia ľudí. Cirkev sa ale aj preto stáva cieľom útokov a diskreditačných kampaní rôznych militantných diktatúr. Je problematické nasadzovať armádu vo vlastnej krajine proti vlastnému obyvateľstvu (armáda je meč, nie skalpel).
Podobne, ako vojna je prehrou ľudskosti, tak potláčanie občianskych nepokojov je brané ako prehra demokracie a úloh vlády. Na potlačovanie prípadných vnútorných nepokojov sa dá armáda použiť iba v prípadoch, aké hlása náuka o potrebe spravodlivej obrany. Použitie armády sa predpokladá proti nespravodlivému útočníkovi z vnútra krajiny, alebo štátu (revolúcia, veľká vzbura, pokus o štátny prevrat). Je veľké nebezpečenstvo vzniku partizánskej alebo teroristickej formy v podstate občianskeho konfliktu. Na druhej strane by sa však dalo uvažovať či nieje vláda diktatúrou a zbytočne neutláča svojich občanov. Armáda sa môže ako celok, a ako občania taktiež postaviť nespravodlivej vláde podľa vyššie spomínaných princípov. Napr. ako sa stalo v Rumunsku pri páde komunistického režimu. Na druhej strane nebezpečenstvom sa stáva vojenský prevrat (puč), ktorý zvyčajne nastolí diktatúru založenú na sile zbraní armády. Takto sa poruší prvotný princíp existencie armády. Zároveň sa stavia proti princípom demokracie, a preto musí byť armáda pod kontrolou politikov a zodpovedných predstaviteľov štátov.

3. 4. 3. Antimilitarizmus

V prvotnej Cirkvi sa prejavuje výrazný antimilitaristický duch. Cirkev rešpektuje antimilitaristický prúd. Upozorňuje však, že je potrebné si uvedomiť povinnosť oprávnenej obrany, na ktorú má štát právo vyzvať svojich občanov. Pius XI upozorňuje, že ten, kto rasu, národ, nositeľov štátnej moci alebo štát robí normu všetkých ostatných hodnôt, aj náboženských, ten prevracia a falšuje Bohom utvorený poriadok. Hoci hodnoty vlasti a národa majú na zemi dôležité a ctihodné postavenie, vytrháva z ich pozemskej hodnotovej stupnice a modloslužobnícky ich zbožšťuje. Pravou vlasťou kresťana je Kráľovstvo Božie Extrémni pacifisti sú aj proti obrannej vojne. „To by však znamenalo trpieť stále väčšiu neprávosť zo strany agresívnych štátov.“ Verejná moc sa má spravodlivo starať aj o prípady tých, čo z dôvodov svedomia odmietajú používať zbrane. Aj oni sú povinní slúžiť spoločnosti v nejakej inej forme.“

Záver

Ozbrojený konflikt sa jednoznačne ukazuje ako výrazný problém ľudstva. Utrpenia, ktoré prináša, sú často márne a zbytočné. Preto Cirkev, ktorá má záujem na blahu celého človeka, stále dôrazne vyzýva svet k snahe o trvalý mier. Snahy o mierové riešenia sporu sú naozaj potrebné. To nás ale nesmie viesť k pasivite a ustupovaniu násilníkovi. Videli sme, že niekedy je priamo daná povinnosť sa brániť, a nielen seba, ale i spoločné dobro v štáte. Vieme, že keď Ježiša bil sluha vo veľrade, Ježiš žiadal spravodlivosť, čo sa môže zdať v rozpore s výrokom o nastavení druhého líca. Náuka Cirkvi jednoznačne odmieta útočnú vojnu, obrannú vojnu považuje iba za nutné zlo. Problémom ostávajú niektoré nejasnosti v oblasti preventívnej vojny, ktoré sa však týkajú obrany človeka v inej krajine. Samotná preventívna vojna je zakázaná. Podľa niektorých je dovolená iba ako protiútok. Predpokladá morálnu istotu, že budeme týmto agresorom aj tak v bezprostrednom čase napadnutí.

Bohužiaľ som v tejto práci nemohol vyčerpať celú rozmanitosť a problematiku morálnych postojov Cirkvi k uvedenej problematike. Spektrum súčasného konfliktu zahŕňa množstvo ďalších problémov a možností agresie, ktoré som nespomenul. Najväčším problémom počas práce bol nedostatok kvalitnej odbornej literatúry. Cirkevné dokumenty týmto problémom zaoberajú iba orientačne, niekedy sa dá povedať, že povrchne. Výraznejšie sú prejavy pápeža Jána Pavla II, ktorý z moci svojho úradu často zaujíma stanovisko k jednotlivým problémom súčasnosti. Svetská literatúra sa uvedenému problému venuje ešte menej. Mnohé dokumenty ozbrojených síl podliehajú utajeniu, alebo nie sú určené pre širšiu verejnosť. Rôzne vyhlásenia Cirkvi, alebo snahy politikov sa takto stávajú iba hasením požiaru. Zanedbáva sa prevencia. Preventívne riešenie možností vzniku ozbrojených konfliktov sa však ukazuje ako najpriateľnejšie riešenie. Prevenciou sa nesmie chápať iba urovnanie napätia medzi štátmi na diplomatickej rovine. Je nutné odstraňovať samotné príčiny, pre ktoré sa národy snažia hľadať riešenie v agresii voči iným štátom, národom, či skupinám obyvateľstva.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ozbrojené konflikty a kresťanstvo