Strach.. Slovo, ktoré používame často. Avšak neradi v súvislosti so sebou samým. V živote sa vyskytnú chvíle, kedy sa strachu nedá vyhnúť a treba k nemu zaujať postoj. Aj na prahu tretieho tisícročia je ľudstvo postavené pred rôzne skutočnosti, ktorých sa obáva, z ktorých má strach. Ktoré sú tieto „strach naháňajúce“ skutočnosti? Je opodstatnené sa ich obávať? Domnievame sa, a môže sa to zdať až nezmyselné, že v prvom rade by malo mať ľudstvo strach samo zo seba. Sme si vedomí toho, že je nevyhnutné toto tvrdenie objasniť, o čo sa pokúsime v tejto práci.
Strach je akýsi vnútorný stav neistoty z prichádzajúceho. Väčšinou sa chápe ako negatívna skutočnosť. Je to skutočne tak? Strach nie je ani dobrý, ani zlý. Jednu z týchto charakteristík nadobúda až na základe nášho postoja k nemu. Na strach, ako na každú skutočnosť, ktorú nám život prináša, musíme reagovať. Sú dve možnosti aký efekt v nás môže strach vyvolať. Strach nás môže zlomiť. Ak strachu podľahneme, má schopnosť paralyzovať nás. No môže byť pre nás aj nesmierne užitočný. Ak strachu nepodľahneme, ale pozrieme sa naň ako na určitý signál. Signál, ktorý upozorňuje na nebezpečenstvo a naznačuje cestu, po ktorej je najvhodnejšie sa vydať. Tento odsek sa môže javiť ako odbočenie od témy, no nie je tomu tak. Táto kratučká analýza je pre naplnenie cieľa našej práce potrebná.
Prejdime teda k samotnému vymedzeniu obáv ľudstva na prahu nového tisícročia. Problémy, ktoré spomenieme, sú všeobecne známe. Populačná explózia, civilizačné choroby, genetické manipulácie, nedostatok energetických zdrojov, znečistenie životného prostredia, problémy tretieho sveta, prírodné katastrofy, pretrvávajúce napätia, vedúce k vojnovým konfliktom, ekonomické problémy.. a mnohé iné. Toto všetko sú problémy, z ktorých má na prahu tretieho tisícročia ľudstvo strach. Tento strach vôbec nie je neopodstatnený. Záleží od nás, ako sa k týmto problémom a strachu z nich vyplývajúcemu, postavíme. Buď tomuto strachu podľahneme a to nás paralyzuje, alebo nás posunie smerom k riešeniu spomenutých problémov.
Niekto môže namietať, že sa už dlhšie snažíme so spomenutými problémami bojovať. Odstraňujeme ich však len veľmi pomaly, ak vôbec. A kým dosiahneme malý pokrok v riešení jedného problému, už sa vynorí iný, spravidla ešte závažnejší. Táto malá úspešnosť nespočíva ani tak v zložitosti problému, hoci tieto problémy sú skutočne závažné, ako skôr v nesprávnom spôsobe ich riešenia. Často totiž riešime až následky problému a nie jeho príčiny.