Industrializácia a zavedenie práce vo fabrikách umožnili – na rozdiel od poľnohospodárstva – pracovať aj v noci, takže sa v tom čase dramaticky predĺžila pracovná doba až na 14 hodín denne. Expanzívny kapitalizmus 19. storočia už poznal nezamestnanosť a potreboval čo najviac pracovných síl čo najviac využiť. Ľahká a málo kvalifikovaná práca v továrňach umožnila zamestnávať aj ženy alebo deti vo veku od 5 – 6 rokov. Okrem dlhého pracovného času boli bežné aj tvrdé tresty za neskoré príchody, chýbali dostatočne dlhé prestávky a dokonca bežným bol zákaz vykonávať základné telesné potreby počas pracovnej doby. Jeden z cieľov, ku ktorému sa hlásili všetky robotnícke organizácie, bolo obmedzenie maximálnej pracovnej doby.

Najčastejšie sa už v druhej polovici 19. storočia hovorilo o ôsmich hodinách denne. Takéto obmedzenie bolo skutočnou prioritou pre robotníkov, ktorí prakticky celý deň trávili v extrémne namáhavej práci. Pri úsilí o skrátenie pracovnej doby poukazovali na to, že by to pomohlo vytvoriť ďalšie pracovné miesta pre ľudí bez práce, ale zároveň zdôrazňovali hodnotu voľného času pre obyčajných ľudí, ktorí by ho mohli využiť napríklad na dopĺňanie vzdelania či na kultúrne vyžitie. Po prvýkrát bol osemhodinový pracovný čas všeobecne zavedený pre stavebných robotníkov v austrálskom Novom južnom Walese. Už v roku 1856 vyhlásili pracujúci v Austrálii jednodňový štrajk, aby takýto cieľ presadili. Štrajk sa konal 21. apríla a organizátori i robotníci ho považovali za úspešný, preto sa rozhodli organizovať ho každý rok, vždy však v iný deň. Až o 30 rokov neskôr sa nimi nechalo inšpirovať robotnícke hnutie v USA, ktoré pritom za osemhodinový pracovný čas inými protriedkami bojovali prakticky od skončenia občianskej vojny Severu a Juhu v roku 1856. Hnutie síce dosiahlo niektoré legislatívne ústupky, ale v skutočnosti sa stav nezmenil a priemerná pracovná doba dosahovala 10 hodín denne, šesť dní v týždni. Keďže to nikoho neuspokojilo, viedlo to k radikalizácii robotníckeho hnutia.

Prispel k nej aj fakt, že konflikt medzi kapitálom a pracujúcimi narastal v Amerike do veľmi tvrdej podoby. Na jednej strane to bolo násilie polície a súkromných bezpečnostných služieb, ktoré si najímali kapitalisti. Na strane druhej tu boli militantní stúpenci robotníckeho boja, organizovaní ilegálne od roku 1869 ako Knights of Labour (Rytieri práce). V USA navyše nachádzalo útočisko mnohých politických utečencov z Európy. Popri relatívnej politickej slobode ich tam však čakali aj neutešené sociálne podmienky, čo ešte viac posilnilo ich politické presvedčenie. To bol prípad popredného propagandistu anarchistického teroru Johanna Mosta, ktorý v New Yorku vydával časopis Die Freiheit (Sloboda). V ňom propagoval ozbrojovanie a útoky proti kapitalistom. Radikáli spočiatku kritizovali osemhodinový pracovný čas ako neuspokojivú požiadavku, napokon sa však do hnutia za jeho presadenie zapojili a neraz sa stali jeho poprednými predstaviteľmi.

V roku 1885 hnutie vyhlásilo generálny štrajk za osemhodinový pracovný deň. Tento štrajk sa konal 1. mája 1886 a práve udalosti, ktorá sa v ten deň začali odvíjať v Chicagu, neskôr viedli k tragédii, ktorá bola na počiatku vzniku dnešného Sviatku práce. Hoci vtedajší robotnícki „bojovníci“ si vôbec nemysleli, že zakladajú jednu z najvýznamnejších dodnes žijúcich celosvetových tradícií. V Európe boli prvé sociálne zákony schválené Bismarckovou vládou v Nemecku v rokoch 1883 – 1889. V Rakúsku bol prvý zákon obmedzujúci pracovnú dobu schválený v roku 1883. Baníci mali pracovať maximálne 10 hodín denne, robotníci v priemysle 11 hodín a pracovná doba remeselníkov obmedzená nebola. V roku 1885 potom bola v Rakúsku zákonom zakázaná detská námezdná práca. Všeobecný osemhodinový pracovný čas sa na starom kontinente začal zavádzať až v 20. storočí: v Česko-Slovensku a v Nemeckej ríši už v roku 1918, vo Francúzsku až v roku 1936.