Ako tému svojej seminárnej práce som si vybrala pojem, ktorý je v dnešnej dobe veľmi diskutabilný. Každý človek má naň subjektívny pohľad a nedá sa povedať, že nejaký kompromis v tomto prípade existuje. Narodili sme sa všetci ako ľudia, ľudia rôzni, ale v podstate rovnakí. Máme spoloční počiatok a koniec. Väčšina z nás sa snaží užiť si život, žijeme pre tento okamih, niektorí sa vracajú neustále do minulosti a sú aj takí, ktorí žijú pre budúcnosť. Jediné, čo nás ako tak spája je skutočnosť, že sme súčasťou jednej spoločnosti. Tá okrem iných taktiež dôležitých vecí určuje aj to, kto má pravdu a kto nie. Inými slovami snaží sa byť spravodlivá. Každá spoločnosť má svoj vlastný súbor zákonov, aby zabezpečila práva občanov a vyvážila individuálnu slobodu oproti potrebám širokých más lúdi.

Na najjednoduchšej úrovni existujú zákony, ktoré chránia občanov pred napadnutím alebo lúpežou na ulici. Tieto a ďalšie podobné zákony spadajú do takzvaného trestného práva. Zákony však dokážu oveľa viac ako iba poskytnutie obyčajnej ochrany. Riešia aj spory medzi jednotlivcami. Keď si napríklad myslíte, že ste kúpili chybný tovar a ten, kto vám ho predal, s tým nesúhlasí, musí zákon rozhodnúť o tom, kto má pravdu. Opäť sa teda hovorí o spravodlivosti ako takej. Každý človek ju má zakódovanú v sebe. A všetci chcú byť spravodliví. Spravodliví aspoň voči sebe.

Na priblíženie tohto pojmu Vám poskytnem jej definíciu podľa odbornej literatúry. Tá hovorí o spravodlivosti ako o morálnom princípe požadujúcom rešpektovanie právnej normy. Je to cnosť spočívajúca v rešpektovaní práv druhých. Spravodlivosť je jedna zo základných spoločenských hodnôt. Ale ako som už spomenula predtým, každý človek má vlastnú spravodlivosť. My ľudia sme sebci a pozastavujeme sa hlavne nad tým, či iní sú spravodliví k nám.A tak, ak sa stane nejaká krivda inému, toľko nás to netrápi, no ak sa to týka nás, to nám jedno nie je. Je to čítankový príklad egoizmu. Spravodlivosť tak funguje na princípe samoochrany. „Je mi jedno čo sa stane s tebou, ty sa bráň, a ak sa to bude týkať mňa, tak si to zariadim ja.“ No spravodlivosť je o niečom inom. Čiže to, „čo je spravodlivé pre mňa tu a teraz, musí byť aj pre iných všade a vždy“. Neexistujú dva metre. Preto sa krivda iných týka aj mňa, lebo ak sa mne udeje niečo podobné, musím mať niečo na porovnanie - to je základ právneho precedensu. Nežijeme každý pre seba.Faktom však zostáva, že ak sa jedná o spravodlivosť ako takú, niekto musí byť vždy potrestaný. To akým spôsobom je úplne jedno. S týmto faktom sa stretávame aj u antického filozofa Platóna. Podľa jeho Ústavy, spravodlivosť znamená dávať každému, čo si zaslúži. Spravodlivosť je podľa Platóna cnosť a byť spravodlivý znamená byt dobrý k priateľom a škodiť zlým ľuďom.

Pôvod spravodlivosti sa podľa Platóna dá hľadať v prvých zmluvách a zákonoch. Tieto zákony boli zriadené, keď si ľudia uvedomili, že je lepšie ustanoviť pravidlá, ako robiť bezprávie a zároveň ho znášať. Podstata spravodlivosti teda stojí medzi beztrestným páchaním krivdy a tým, keď sa človek nemôže za krivdu pomstiť. Tiež sme sa dozvedeli, že nikto nie je spravodlivý dobrovoľne, a už vôbec nie z donútenia.Iný názor na túto tému majú Sofisti, ktorí boli právom nazývaný „učiteľmi múdrosti“. Aj keď vďaka nespoľahlivosti zmyslového vnímania predpokladali, že objektívne poznanie pravdy nie je možné. Preto podľa nich v sporoch nie je rozhodujúce, kto pravdu má, ale komu je dané za pravdu. Aj napriek takémuto chybnému názoru majú v dejinách myslenia nepochybné miesto a táto ich teória sa odráža aj v súčasnosti. Spravodlivosť je v dnešnej dobe akousi fatamorgánou a my ju zažívame iba ako vôľu väčšiny. Je teda pravda, že sofisti mali chybný názor, ale ako vidieť, vedeli, čo hovoria. Nie každému sa totiž podarí tak dobre vidieť do budúcnosti. Zoberme si napríklad taký trest smrti.

Navrhovatelia aj odporcovia ho bránia spoločnou argumentáciou. Bolo by to nespravodlivé, lebo ak by sme ho zaviedli, je nehumánne, aby ľudia rozhodovali o smrti iných ľudí a keď ho nezavedieme, tak je to tiež nespravodlivé lebo smrť sa spravodlivo odplatí len smrťou. A podobných príkladov na reálnu spravodlivosť nájdeme mnoho.Väčšina si želá trest smrti, väčšina chce byť spravodlivá. A tam kdesi v rohu sedí nespravodlivo odsúdený väzeň na trest smrti. Ten nemá právo naplniť roky medzi narodením a smrťou podľa svojich plánov. Nemá možnosť, lebo ak zomrie už sa neobháji. Musí sa podrobiť väčšine, ktorá o ňom rozhodla. Ak by sme však tento prípad poňali z kresťanského hľadiska všetko by bolo úplne inak. Väzeň odsúdený na trest smrti by nikdy nezomrel - kresťanstvo predsa hovorí o spolupatričnosti.Okrem toho je založené na súcite, tolerancii a odpustení.

Kresťanská spravodlivosť sa dá zhrnúť do štyroch bodov:• Spravodlivosť spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí. • Spravodlivosť voči Bohu sa nazýva cnosťou nábožnosti. • Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru. • Spravodlivosť treba zachovať voči chudobnému i voči bohatému. Kresťanská sociálna náuka a jej filozofické a teologické zdroje (Aristoteles a T.Akvinský) teda hovoria o spravodlivosti ako o cnosti, prostredníctvom ktorej každý poskytujeme druhému jeho právo, poskytujeme mu to, čo mu patrí. Je to princíp individuálnej slobody, pričom sloboda je nevyhnutnou podmienkou realizácie individuálneho aj spoločného dobra a spravodlivosti. Kresťanstvo a aj Aristotelove zdroje hovoria o svete, ktorý mi v mnohých smeroch pripomína Utópiu.

Je to príliš nereálna predstava vzhľadom na to, že každý človek je iný a má vlastnú pravdu.Aristoteles si vytvoril aj koncepciu akoby vlastného sveta. Ten podobne ako Platón má svoj imaginárny štát zložený z nerovných častí. Aj keď väčšinu ich rozdielnych názorov na fungovanie obce sa zhodnú v tom, že takéto usporiadanie je spravodlivé. Obaja majú obavy z demokracie, obaja sa vyslovujú proti úplnej rovnosti. Aristoteles hovorí, že cnostným sa bude krivdiť, ak budú postavení na úroveň s necnostnými, a naopak pre rovných nie je spravodlivé, aby jeden vládol nad ostatnými.V tomto mali títo velikáni nepochybne pravdu. No reálne to funguje trochu ináč. Je pravda, že koľko ľudí, toľko patentov na spravodlivosť.Kto má teda v rukách spravodlivosť? Mocní. Tí, ktorých si zvolila väčšina. V demokratickej spoločnosti je neprípustné, aby ktokoľvek iný bral spravodlivosť do svojich rúk. Tomu bráni vopred stanovený zákon a jeho normy. Tu vnímame tento pojem z rôznych hľadísk.Spravodlivosť zo sociologického hľadiska je vzťah medzi jedincami a štátnou mocou v spoločnosti, v súlade so zákonom a bez porušení prirodzených práv jedinca. Sociálna spravodlivosť je nedosiahnuteľný ideál, ku ktorému je možné sa len približovať prostredníctvom snahy vytvoriť stav, kedy materiálne postavenie člena spoločnosti odpovedá jeho vynaloženému úsiliu.

Inými slovami je to príliš ideálna tendencia spoločnosti. Sociálna spravodlivosť je totiž predovšetkým vlastnosť stavu vecí. Podľa tejto teórie je nespravodlivé, keď sa napr. človek narodí v chudobnej rodine. Aj keď tu nie je možné určiť pôvodcu sociálnej nespravodlivosti, spoločnosť na základe solidarity zvyčajne požaduje zmenu sociálne ekonomických podmienok. Svoju požiadavku smeruje na štát, aby prostredníctvom prerozdeľovania štátneho rozpočtu hmotne zabezpečil tých, ktorí pomoc potrebujú. Rozdiel medzi spravodlivosťou a sociálnou spravodlivosťou sa dá ilustrovať na príklade: Ak nám vyhorí dom a sme poistení, môžeme požadovať spravodlivé vyrovnanie škody, ak nie, môžeme žiadať na základe sociálnej spravodlivosti obecného úradu o náhradné ubytovanie. Problematikou sociálnej spravodlivosti sa okrem iných zaoberal aj John Rawls.Jeho teória patrí do prúdu liberálne orientovanej filozofickej tradície a od začiatku vytvárala určujúcim spôsobom rámec morálneho a politického myslenia. Ide o teóriu, ktorá nadväzuje na tradíciu Locka, Rousseaua a Kanta.

Teória spravodlivosti predstavuje zmluvnú koncepciu a vychádza z pôvodnej situácie rovnosti, pomocou ktorej sa dá dôjsť k určitej koncepcii spravodlivosti. Stavia na tom, že zmluva je najúčinnejší nástroj pre spojenie rozdielnych záujmov a potrieb jednotlivcov s odlišnými cieľmi pri zachovaní spravodlivosti. Rawls vychádza z predpokladu identifikovať akceptovateľnú koncepciu spravodlivosti, aby s tým všetky strany súhlasili a aby princípy mohli byť férové. Na základe toho nazýva spravodlivosť ako férovosť. Princípy spravodlivosti sú taktiež výsledkom férovej dohody či vyjednávania. Účastníci „spravodlivosti“ sú si vzájomne rovní. To znamená, že pri voľbe princípov všetci majú rovnaké práva; každý môže podávať návrhy a zdôvodňovať, prečo by mali byť prijaté atď. Dôvodom zavedenia týchto podmienok je vyjadriť rovnosť medzi ľuďmi ako morálnymi osobami, ktoré majú vlastné koncepcie dobra i zmysel pre spravodlivosť. Základom rovnosti je podobnosť týchto dvoch aspektov. Počas socializmu sa za „podstatu spravodlivosti určila rovnosť občanov v zmysle politickom, aj v zmysle ekonomickom. Nerovnosť občanov je nespravodlivá a je potrebné ju odstrániť a nastoliť spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov.“

Aj takýto názor bol vyslovený. Ak teda zhrniem svoje poznatky, Platón zastával názor, že spravodlivosť znamená dávať každému, čo si zaslúži. Podľa neho sa spravodlivosť skladá z 3 cností – múdrosť, statočnosť a umiernenosť, ktoré sú uskutočnené len v štáte.Sofisti objektívnu spravodlivosť nepripúšťali, pretože uprednostňovali teóriu, že nieje dôležité, kto má pravdu, a už vôbec nie, komu je dané za pravdu. Spravodlivosť porovnávali prírodnými kritériami, z čoho vyplýva, že príroda sama ukazuje, čo je spravodlivé. To jednoducho znamená, že lepší má mať viac ako horší, mocnejší viac než menej mocný atď.Aristoteles zastával teóriu dvoch spravodlivostí a to rozdeľovaciu a opravnú. Rozdeľovacia je stredom a rovnosťou vzhľadom k veci a k osobám. Opravná je stredom medzi stratou a ziskom spáchaného činu. Taktiež v niektorých oblastiach tejto témy má spolu s kresťanstvom príliš idylický až utopický názor.A John Rawls vychádza z prirodzeného (hypotetického) stavu, na ktorého základe nachádzame princípy spravodlivosti. V tejto situácii nedochádza k žiadnemu zvýhodneniu či znevýhodneniu. Všetky tieto teórie sú zaujímavé. To nepopieram. Aj napriek tomu sa však na tomto svete dejú veci, ktoré ponímame ako opak spravodlivosti, teda ako nespravodlivé.

Tu sa mi teda núka otázka, či vlastne spravodlivosť existuje. Odpovedí na ňu je mnoho a určite sa veľakrát líšia. Faktom však zostáva, že aj keď chceme byť spravodliví, nie vždy nám to vyjde.A tak je to aj s pravdou a láskou. V reálnom živote k týmto ideám nedosiahnete. Preto si viacej vážim človeka, ktorý tvrdí, že jeho recept nie je dokonalý, ako niekoho, kto s presvedčivým pohľadom v tvári tvrdí, že spravodlivejšie riešenie neexistuje. Ak by som to teda zhrnula, môžem len povedať, že podľa mňa spravodlivosť neexistuje. Poznáme akurát justíciu - tú by sme mohli označiť za limitu spravodlivosti, lebo sa k nej približuje, ale nikdy ju nedosiahne. Tento pojem najlepšie interpretujú zobrazenia Bohyne Justície. Tá má v ľavej ruke váhy a v pravej ruke meč. Najdôležitejšie na tomto zobrazení sú však zaviazané oči. Tie hovoria, ako už určite mnohý pochopili, o tom, že spravodlivosť je slepá.Spravodlivosť bude teda naďalej iba niekde v atmosfére. Ďaleko od nášho sveta a ešte ďalej od toho, kto na ňu tak dlho a neprestajne čaká.