Na čo sa tu pýtame? Táto otázka sa vlastne snaží objasniť ako by sme mohli obhájiť existenciu iných myslí. Nie je ľahké vyriešiť tento problém. Ani si to netrúfame. Chceli by sme sa tu pokúsiť urobiť len určitý nedokonalý náčrt riešenia.
Pre dôkaz existencie iných myslí by sme použili porovnanie s počítačmi. ak by ľudia okolo nás nemali mysle boli by vlastne len strojmi, počítačmi, hoci nepochybne veľmi dokonalými. Aký je rozdiel medzi mnou, o koho mysli som si istý, a počítačom? Zdá sa, že je tu len jediný podstatný rozdiel. Počítač sa nedokáže sám zapnúť a vypnúť. Ostatné nedokonalosti sú len otázkou zdokonalenia softwearu. Je nepochybné, že u ľudí môžeme pozorovať určité momenty kedy sa z nenazdania naštartujú pre určitú činnosť, ktorou sa potom zaoberajú. smi od seba začnú myslieť. Toto stroje nedokážu. Musia mať teda mysle, ktoré im toto spontánne naštartovanie procesu myslenia umožnia.
Ďalšou námietkou proti neexistencii iných myslí by mohol byť fakt, ako sa správa niekto kto toto tvrdí. Každý človek totiž intuitívne predpokladá u iných myseľ. Tento predpoklad sa nám zdá nanajvýš správny a pravdivý. A aj kritik tohto predpokladu sa bude správať rovnako aj napriek svojmu tvrdeniu o neexistencii iných myslí. Neexistenciu iných myslí je teda možné prijať a, nie bez pádnych argumentov, obhájiť v rovine teoretickej, nikdy však nie v rovine praktickej. Keby aj iné mysle neexistovali vždy budeme predpokladať, že jestvujú, aby bol umožnený náš vlastný život.