K najvýznamnejším princípom sociálnej politiky patria:• princíp sociálnej spravodlivosti,• princíp sociálnej solidarity,• princíp sociálnej subsidiarity,• princíp sociálnej participácie.Riešenie konkrétnej situácie vyžaduje vždy aplikovať adekvátne princípy a myšlienkové postupy, ktoré najlepšie zodpovedajú vzniknutej situácii. Princíp sociálnej spravodlivosti patrí k rozhodujúcim a základným princípom. Vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami spoločnosti je čisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov, záujmov. Je zle, keď miera subjektivizmu presiahne optimálnu mieru. Spravodlivosť má svoje stanovené myšlienky humanizmu. Obyčajne sa spravodlivosť stavia proti nespravodlivosti. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame ňou medziľudské vzťahy. V rozvinutých krajinách sa sociálna spravodlivosť chápe ako výsledok usilovnosti jednotlivca. Súčasne aj ako jeho vôľa pomôcť slabším, chorým, nezamestnaným, sociálne odkázaným. Treba ho chápať ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hľadísk. Spravodlivosť sa v spoločnosti vníma ako výsledok rôznych čiastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní sociálnych rozdielov a nerovnosti. Princíp sociálnej solidarity je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi. Vychádza z tézy, že človek svojou existenciou v určitej miere závisí od spolužitia, že je čiastočne odkázaný na druhých.

Je výrazom ľudského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti. Vychádza zo slobodnej vôle ľudí a ich ochoty podriadiť sa záujmom širokého spoločenstva. Súvisí s utváraním a rozdeľovaním životných podmienok a prostriedkov jednotlivcov a sociálnych skupín v záujme idey sociálnej spravodlivosti. Sociálna solidarita sa realizuje prostredníctvom transferovej a redistribučnej politiky štátu. Nesmie zabudnúť na rozvíjajúce sa solidarity charity, spolkov, združení, ktoré sú založené na filantropii. Princíp subsidiarity znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu pomôcť rodina. Rodina si tiež má pomáhať sama svojimi silami. Keď si nevie pomôcť, volá na pomoc iné spoločenstvá: priateľov, charitu, obec a nakoniec štát. štát je teda na poslednom mieste, je povinný starať sa o vytváranie podmienok, aby si každý mohol pomôcť vlastným pričinením. Keď sú všetky druhy pomoci vyčerpané, pomáha štát. princíp subsidiarity znamená, že všetky sociálne inštitúcie sú tu pre človeka a nie naopak. Tento princíp predpokladá tiež, že všetky spoločenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednosť sám za seba, ale tiež ho k tomu povzbudia – motivujú. Princíp participácie znamená, občania, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii.

Ide o fakt, aby občania mali reálnu možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život. Bez tejto spoluúčasti ( participácie ), bez stotožnenia sa ľudí so sociálnymi, ale často i politickými opatreniami, sú efekty týchto opatrení obmedzené. Človek prestáva byť pasívnym príjemcom sociálnej politiky a sám sa na jej tvorbe podieľa a spolurozhoduje o jej realizácii. Všeobecné uplatňovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup jednotlivcov či skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie. Funkcie sociálnej politiky:1. ochranná funkcia – rieši už vzniknutú sociálnu situáciu, keď sa jednotlivec či rodina dostali do nevýhodnej situácie vo vzťahu k ostatným. Snaží sa odstrániť či zmierniť dôsledky nepriaznivej sociálnej situácie ako sú nezamestnanosť, choroba, staroba či pokles príjmov vo viacdetných rodinách.2. rozdeľovacia funkcia – je jednou z najdôležitejších a najzložitejších funkcií. Úzko súvisí s realizáciou princípu spravodlivosti. Je spojená s prerozdeľovaním už rozdeleného. Nejde len o prerozdeľovanie dôchodkov či príjmov, ale i životných situácií, šancí, možností. Prerozdeľovaním by sa malo zmierniť východiskové nerovnaké postavenie občanov v miere, ktorú štát uzná za žiadúcu. 3. stimulačná funkcia – podporuje, stimuluje k žiadúcemu sociálnemu konaniu či správaniu jednotlivca, rodiny. Tým, že sociálna politika stimuluje k chcenému vývoju, konaniu, ovplyvňuje i ekonomickú oblasť. Žiadúce konanie jednotlivcov sa zákonite musí prejaviť v produktivite práce. 4. preventívna funkcia – vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstraňujú príčiny nepriaznivých sociálnych situácií. Jej snahou je predchádzať určitým škodám, ktoré vzniknú pri nepriaznivých sociálnych situáciách.

Úzko súvisí s hygienou a bezpečnosťou pri práci. Jej pôsobenie môžeme v súčasnosti rozšíriť i na veľmi aktuálne sociálne dôsledky ako sú kriminalita, alkoholizmus, drogy a chudoba.5. homogenizačná funkcia – je úzko spätá s rozdeľovacou a prerozdeľovacou funkciou a znamená realizáciu nejakého vyrovnávania s cieľom zmierniť sociálne rozdiely. Cieľom je vytvoriť rovnorodejšiu spoločnosť a odstrániť veľké rozdiely. Ide o poskytovanie rovnakých možností vzdelania, práce, zdravotníckej starostlivosti atď. podľa individuálnych schopností, ktoré sú u ľudí, prirodzene rozdielne. Nástroje sociálnej politiky. Sociálna politika sa v spoločnosti realizuje pomocou rôznych nástrojov. Môžeme ich rozlíšiť z hľadiska úrovne, riadenia a potom môžeme hovoriť o nástrojoch ako je programové vyhlásenie vlády, právny poriadok, či sociálno-právna legislatíva. Vzhľadom na ciele sociálnej politiky, z hľadiska jej praktickej realizácie, sú nám blízke nástroje:1. kolektívne vyjednávanie,2. programovanie a plánovanie.Kolektívne vyjednávanie je nepretržite prebiehajúci proces, založený na kompromisoch medzi sociálnymi partnermi.Sociálny dialóg sa uskutočňuje na troch úrovniach:Makroúroveň – uzatváranie generálnych dohôd,Medziúroveň – tvorba kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,Mikroúroveň – konkretizácia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa a realizácie kolektívneho vyjednávania v podniku.

Sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartita a kolektívne vyjednávanie sú súčasťou základných ľudských práv a slobôd. Tripartita je podľa Medzinárodnej organizácie práce považovaná za hospodárske a sociálne partnerstvo medzi štátom, zamestnávateľmi a zamestnancami. Partnerstvo je založené na procese vzájomného vyjednávania, spolupráci a realizácii zmlúv, riešení pracovných sporov a podobne. Kolektívne vyjednávanie u štátnych a verejných zamestnancov súvisí s reformou pracovných vzťahov a prijatím Zákona o verejnej službe. Osobitosti kolektívneho vyjednávania o pracovných podmienkach a podmienkach zamestnania v štátnej a verejnej službe upravujú samotné zákony.