Skutočnosť ako reprodukcia

Každému je známe Platónovo podobenstvo o jaskyni. Aj dnešný človek je akoby v takejto platónskej jaskyni. Skutočnosť sa mu predstavuje v obrazoch (médiá, časopisy, plagáty, filmy...). Anders hovorí o tzv. „postliterárnom analfabetizmus“ a v súvislosti s ním hovorí o „globálnej záplave obrazov“. Reprodukčná technika privádza človeka k tomu, aby neustále hľadel na obrazy z celého sveta. Tým sa má v človeku vzbudiť zdanie participácie na celku sveta. Takýto spôsob prezentácie celku však vôbec neumožňuje preniknúť do súvislostí. Vzniká tak určitá „ikonománia“ (posadnutosť obrazmi). Obrazy sa potom môžu veľmi ľahko stať nástrojom demagógie práve kvôli spomenutému nepostihovaniu súvislostí. Vytváraním nespočetného množstva fragmentárnych obrazov udalostí a sveta prinášajú neprehľadnosť a svet tak zahaľujú.
V tejto situácii je opäť potrebné začať si klásť „otázku skutočnosti“. Otázka čo je skutočné, je o to naliehavejšia, že sa denne premiešavajú inscenované udalosti s udalosťami skutočnými. Toto premiešavanie nakoniec vedie k tomu, že sa úplne stráca hranica, ktorá ich oddeľuje. Niektoré časti udalosti sa predstavujú ako celok. Vyberie sa len tá časť, ktorú tvorca, či „objednávateľ“ považuje za dôležitú. Médiá produkujú zmanipulovanú, preparovanú realitu. Informácie sa podávajú na základe určitej šablóny. Dôveryhodnosť týchto „konštruovaných skutočností“ sa dosahuje čo najvyššou mierou realistického zobrazenia. Dôležitými sa stávajú len informácie senzačné. V záplave obrazov by v nás totiž „bežné“ veci nevzbudili žiadnu pozornosť. Preto sa produkujú hlavne senzácie. Nastáva dojem, že senzačnosť je ekvivalentom reality. Realita sa nahrádza znakom reálneho.
To, ako sa v médiách reprodukuje určitá udalosť, sa často stáva dôležitejším ako udalosť sama. Ak chcete niekomu opísať ako sa niečo stalo, môže vám protirečiť argumentom: „Veď v správach to bolo popísané inak.“ Ak sa nám to hodí, radšej uveríme médiám ako priamemu svedkovi udalosti. Skutočné (udalosť) sa prispôsobuje reprodukcii (prezentácia v médiách). Takýmto prístupom sa upevňuje vláda kultúrneho priemyslu. Kultúrny priemysel zámerne smeruje k takémuto stavu. Jeho cieľom je udržať tento model ovládania ľudí, ovládania reality. Bráni utváraniu autonómnych, samostatne mysliacich jedincov, ktorí sú základom demokratickej spoločnosti.
Televízia sa stala hlavným nástrojom demagógie. Nie len že privádza človeka do postavenia číreho konzumenta, ale si aj nárokuje na bezvýhradnú dôveru a oddanosť.

Televízia už nie je centrom podávania informácií, ale centrom spracovania informácií do želanej podoby. Ďalším zhubným dôsledkom „vlády televízie“ je izolácia. Načo by sa mal človek unúvať výjsť von a pozrieť sa na realitu, keď „realita“ za ním príde sama. Takto sa tvorí určitý typ „modreného pustovníka“. Hoci sú títo pustovníci oddelení, predsa sú rovnakí, nakoľko ich formuje ten istý „ideológ“ – televízia. Každý pokus o vymanenie sa z tejto jednorozmrenej spoločnosti sa považuje za rušivý, niekedy dokonca za chorobný až deštrukčný. .