Prestíž metodológie klasickej prírodovedy v sociológii a vplyv mechanistického svetonázoru a silne materialistických tendencií na sociológiu sa najjasnejšie prejavuje v mechanistickej škole, ktorá je skrytou svetonázorovou základňou mnohých naturalistických smerov. K mechanistickej škole môžeme zaradiť sociologické koncepcie, ktoré porovnávajú sociálne procesy a javy s fyzikálnymi procesmi a javmi, a využívajú pre vysvetlenie sociálneho sveta aj pojmy z mechaniky, fyziky, energetiky a podobne v širšom zmysle slova.
Mechanistická škola rozvíjala dve koncepcie:
1. koncepcia je fyzikalizmus , podľa ktorého sa všetky prírodné javy môžu a majú redukovať na fyzikálne princípy.
2. koncepcia logického pozitivizmu, ktorú rozpracoval Carnap, a Neurath a podľa ktorej pravdivosť výroku v rámci určitej vedy závisí od toho, či ho možno redukovať na jazyk fyziky.
Mechanisti rozvinuli pojem spoločnosti ako štatistického zoskupenie častí (na rozdiel od organických koncepcií spoločnosti), ktorého prototypom bol pojem mechanizmu chápaný ako odlišný od živého organizmu. Agregátna koncepcia spoločnosti pomáhala použiť štatistické metódy v sociológii, ktoré sa opierali o príslušný pojem celku.Kvantitatívne údaje a ich grafické znázornenie rozsiahle využíval americký ekonóm a sociológ Henry Charles Carey (1793 – 1879), autor jednej z prvých rozvinutých mechanistických teórií v sociológii 19. storočia.
Hlavné Careyove sociologické práce: Základy sociálnej vedy (1858 – 1860) a Jednota zákona vo vzťahoch fyzikálnej, sociálnej, psychickej a morálnej vedy (1872), zdieľajú monizmus a princípy Spencerovej mechanistickej evolúcie.
Carey, ktorý vychádzal z obecnej redukcionistickej logiky mechanizmu, hľadal jednoduché zákony, ktoré ovládajú hmotu vo všetkých jej formách a platia ako vo fyzike, tak aj v spoločenských vedách a líšia sa len objektom uplatnenia a spôsobom vyjadrenia. Napríklad fyzikálne zákony gravitácie, príťažlivosti a odpudzovania sa prejavujú ako asociácie a koncentrácia obyvateľstva. Človek je pre Careya len molekulou spoločnosti a asociácie len odroda „veľkého zákona molekulárnej príťažlivosti“. Vo svojich úvahách často používal naivné mechanistické zovšeobecnenie a analógiu a neúmerne preceňoval ich silu. Z princípu nezničiteľnosti hmoty podľa jeho názoru vyplýva, že výroba a spotreba sú len premenou látok, obchod je len premiestnením látok v priestore a podobne.
Revolúcia v prírodovede 20. storočia nezabránila pokusom vysvetľovať sociálno mechanistickým spôsobom. Niektorí prírodovedci rozvíjali fyziológiu, najmä vynikajúci chemik Wilhelm Friedrich Ostwald (1853 – 1932). Vo svojich Energetických základoch vied o kultúre Ostwald predpokladal, že energetika môže dať spoločenským vedám určité základné princípy, nie však všetky vysvetlenia, ktoré potrebujú. Z najobecnejšieho energetického hľadiska je kultúrny proces premenou voľnej energie na viazanú. Čím väčšie množstvo viazanej užitočnej energie získame v tejto premene, tým významnejší je pokrok kultúry.
Toto univerzálne kritérium, založené na zákonoch rozptyľovania energie a vzrastajúcej neusporiadanosti, umožňuje nielen merať spoločenský pokrok, ale aj zvýšenie životaschopnosti organizmu alebo biologického druhu ako celku, čo vyplýva z jednoty svetového evolučného procesu. Evolúciu, ktorá sa uskutočňuje počas viac alebo menej dlhého časového obdobia, charakterizuje vzrastajúca diferenciácia a zložitosť organizácie a funkcií organizmu, živočíšneho druhu, ľudskej skupiny, spoločnosti a pod. Posledným základom spoločenského pokroku je to, že v dôsledku postupne sa zdokonaľujúcej organizácie ľudských skupín človek stále lepšie využíva voľnú energiu sveta. Také využitie sa realizuje dvoma spôsobmi: deľbou a spájaním práce, ktoré sú podstatou sociálnej evolúcie. Podobne Ostwald prevádza do jazyka energetizmu ďalšie sociologické a ekonomické kategórie, hlavne spoločenský rád a štát, ktoré chápe ako podmienky najlepšej premeny energie.
Autorita matematickej prírodovedy napomáhala rozšíreniu mechanistického typu myslenia na začiatku 20. storočia. Idei sociálnej fyziky rozvíjali Leon Winiarski, Antonio Barcelo, Alfred Lotka a iní.Teoretici, ktorí sa v prírodovede nevyznali, jednoducho uvádzali pre objasnenie sociálnych javov ľubovoľné zákony fyziky, mechaniky, chémie a biológie, hodiace sa pre daný prípad, alebo ktoré daný sociológ poznal. Rozšírenou chybou mechanicizmu bolo „preobliekanie“ bežných ideí sociológie, filozofie a dejín do fyzikálnej terminológie, čo viedlo len k svojráznym vysvetleniam. Také boli aj pokusy o „termodynamický výklad dejín“, ktoré často využívali vtedy populárne, avšak chybné fyzikálne teórie typu “tepelnej smrti vesmíru“. Pohyb, život, zmena, dejiny existujú pokiaľ existuje nerovnosť energie.
Na základe termodynamických zákonov stálosti množstva energie a prechodu energie od vyššej úrovne k nižšej predpovedali stav sociálnej neusporiadanosti v budúcnosti ako mŕtvu a nehybnú rovnosť, ktorá sa podobá tepelnej smrti vesmíru. Z logického hľadiska mnohí teoretici mechanicizmu porušujú zákon rovnosti obsahu. Napríklad výroky Careya a ďalších “sociálnych fyzikov“ o nehybnosti a gravitácii sa podávajú tak, akoby sa špeciálne vzťahovali k sociálnym javom, a pritom sú použiteľné na všetky objekty fyzickej prírody. Dôsledkom toho je, že sa neberú v úvahu skutočné špecifické rysy sociálneho sveta. Rozvinutú kritiku mechanicizmu v sociológii podal V. I. Lenin v knihe Metarializmus a empiriokriticizmus. Z hľadiska tendencií súčasnej vedy k zbližovaniu najvzdialenejších oblastí vedenia, k hľadaniu univerzálnych princípov pre tieto oblasti a tiež k štruktúrnej jednote rôznorodých systémov a javov sa niektoré stránky mechanistickej školy odrážajú v pokusoch o využitie kybernetiky a obecnej teórie systémov v sociológii.
Mechanicisti, ktorí tvorili metodiku číselného hodnotenia premeny prírodnej energie na sociálne ekonomickú, prispeli významne k teórii sociálneho merania a k rozvoju štatistiky.Použitá literatúra: Dějiny buržoazní sociologie 19. a začátku 20. století, Praha 1892
