Filozofia je náuka hľadajúca odpovede na najzákladnejšie problémy sveta, poznania, spoločnosti a jedinca. Niektoré filozofické smery sa orientujú len na problematiku poznania alebo človeka, iné sú všeobecnejšie. Filozofia plní aj funkciu ideológie, je zastúpená mnohými ideologickými momentmi, ale nestotožňuje sa s ňou. Dejiny filozofie zároveň odrážajú historickú situáciu doby. Každý moment z vývoja filozofie odráža stupeň dosiahnutej ekonomickej, kultúrnej a spoločenskej úrovne.
Počiatky filozofie nachádzame tam, kde človek na základné otázky neodpovedá mytologicky, pomocou nadprirodzených javov, ale podáva racionálne odpovede. Takto vzniká čínska filozofia, neskôr, nezávisle od nej antická filozofia. V minulosti predstavovala filozofia súhrn všetkých poznatkov, postupne sa však začala diferencovať. Prvá fáza tohto procesu začala už v Antike. V období feudalizmu sa európska filozofia dostáva do područia cirkvi, stáva sa zložkou teológie. Jej hlavný prúd- scholastika- má za úlohu zdôvodňovať teologické dogmy.
V mojej práci sa budem venovať stredovekej filozofii, čiže patristike a scholastike. Novodobá filozofia vzniká v rozpore so scholastikou, pod vplyvom rozvoja prírodovedy, zemepisných objavov, technických vynálezov a buržoáznych vzťahov. Zbavuje sa nadvlády teológie a stáva sa významným činiteľom v protifeudálnom zápase. Filozofia v XVII. storočí sa sústreďuje na prírodu, na gnozeologické a metodologické otázky. V XVIII.st. záujem smeruje k človeku a spoločenskej problematike a v osvietenstve sa stáva ideológiou revolučnej triedy. Každý moment vo vývoji filozofie je podmienený stupňom vývoja ľudstva. Sledovať vznik filozofie teda znamená sledovať stupeň vývoja vedomia ľudstva.
Vo vnútornom členenie filozofie sa uchováva tradičné delenie na :
1.Ontológiu – je v niektorých smeroch totožná s metafyzikou
2.Gnozeológiu, noetiku – teória poznania
3.Logiku – veda a myslení
4.Vedľajšie filozofické smery – axiológia (náuka o hodnotách), etika, estetika, dejiny filozofie, sociológia, psychológia, pedagogika.
Ďalší spôsob členenia je podľa predmetu skúmania :
1.subjektívna filozofia
2. objektívna filozofia
Podľa noetických smerov : Racionalizmus Senzualizmus Dogmatizmus Empirizmus Skepticizmus
Kresťanská filozofia prvých storočí
Patristika
V dobe, keď cisár Justinián uzavrel všetky filozofické školy v ríši, mala už kresťanská filozofia väčšiu časť svojho prvého obdobia svojho vývoja za sebou. Bolo to obdobie patristiky, filozofie cirkevných otcov, na ktorej spočívajú základy kresťanského bohoslovia. Kresťanstvo vhuplo do dejín v druhej polovici I.storočia. Keď sa neskôr stalo oficiálnym náboženstvom všetkých európskych krajín, na dlhé obdobie spútalo slobodné myslenie a podrobilo si filozofické učenie.
Historici filozofie obvykle delia patristiku na 3 obdobia:
1.I.-II.st- prevláda apologetika
2.III.-IV.st.- vytvárajú sa dogmy
3.V.-VIII.st.-prepracovanie a systematizácia vytvorených pojmov
Do popredia záujmov patristov sa dostali 3 okruhy otázok : problém teologický ( učenie o Bohu a božej trojici), christologický ( o Kristovi ako druhej božej osobe), antropologický ( dedičný hriech, sloboda ľudskej vôle...)Učenie cirkevných otcov z II. až VIII. storočia n.l. znamenalo prvé pokusy o teologicko filozofické vyjadrenie kresťanského náboženstva. Prvé systematické pokusy filozofie spojené s kresťanstvom, ale ešte nie kresťanské, sú diela tzv. gnostikov- nechceli sa uspokojiť s jednoduchou vierou, snažili sa ju poznať, pochopiť a prehĺbiť. Cirkev týchto učencov zavrhla ako kacírov a heretikov.
Gnostici zosobňovali abstraktné pojmy a uznávali množstvo božských bytostí. Najlepšie sú učenia gnostikov Valentina a Basileida. Filozofia neprenikala do kresťanstva len prostredníctvom gnostikov. Niektoré prvky vnášala aj apologetická literatúra. Apologéti pôsobia v dobe, keď kresťanstvo ešte nie je uznané ako štátne náboženstvo a má celú radu významných odporcov a kritikov ( Porfyrios, Julian Apostata, Proklos, Lukianos). Pokúšajú sa brániť kresťanstvo pred výčitkami zo strany pohanov, teoreticky zdôvodniť učenie cirkvi a presvedčiť predovšetkým vyššie spoločenské vrstvy o jeho prednostiach.
Najväčším z apologétov bol Justinus, ktorý dokazoval, že takmer celý obsah kresťanského učenia je už obsiahnutý v pohanskej filozofii a mytológií. Je to preto, lebo kresťanstvo a filozofia majú rovnaký zdroj – božský logos, rozptýlený v celom svete. Ku kresťanom počíta všetkých, ktorí prežili život s logom. Z Grékov sú to Herakleitos a Sokrates. Justinus mal veľký vplyv na „cirkevných otcov“ a na ďalší vývoj kresťanskej ideológie. Justinovým žiakom bol Tatianus. Hrubo sa osopuje na pohanstvo a snaží sa zosmiešniť filozofov – podľa neho vynikali všetci morálnymi nedostatkami. Jednou stránkou svojej rozsiahlej literárnej činnosti patrí k apologétom aj Tertullianus. Pochádzal z pohanskej rodiny, neskôr však prijal kresťanstvo. Jeho názory mali vplyv na západné bohoslovie III. Storočia.
Vo filozofii bol pod vplyvom stoicizmu, svoje názory však považoval za súčasť kresťanstva a ostro vystupoval proti celej antickej filozofii. Tertullianus stavia mravnosť proti zmyselnosti, božské zjavenie proti ľudskému rozumu, náboženstvo proti filozofii a kresťanstvo proti pohanstvu. Jeho hlavná téza bola: „Kresťanstvo zavrhuje ľudskú múdrosť a vzdelanie.“ Hlása princíp „credo, quia absurdum“ – verím, pretože je to nezmyselné – v ktorom je vyjadrený antagonizmus kresťanstva a vedeckého poznania. V učení o poznaní sa opieral o stoický materializmus a senzualizmus. Zmysly nás neklamú. Všetko, čo skutočne existuje je telesné, teda aj boh a nesmrteľná duša. Kritici gnosticizmu predstavujú prvý, cirkvou však odmietnutý pokus o filozofický výklad kresťanstva.
Najvýznamnejšími boli Irenaeus a jeho žiak Hyppolitos. Vo vývoji kresťanskej ideológie zohrala obrovskú úlohu známa kresťanská škola v Alexandrii. Alexandria bola strediskom helenistickej kultúry, žili tu významní učenci – matematici, fyzici, astronómovia... V Alexandrii bola veľká a silná kresťanská obec, ktorá v roku 170 založila školu „katechumenov“, v ktorej sa mali učiť vierouke tí, ktorí sa stali kresťanmi. Dôležitým predstaviteľom bol Clemens Alexandrijský a Origenes. Podľa Clementa nie je vedomie bez viery a viera bez vedomia. K ich úplnej harmónií treba preštudovať celý súhrn ľudského vedomia. Podľa Clementa nie je kresťanské učenie nezlúčiteľné s pohanskou filozofiou, sú to akoby dve vetvy toho istého kmeňa. V Clementovom učení stojí boh nad logom a nad myšlienkou.
Clementovým nástupcom bol Origenes, ktorý založil vlastnú školu dosahujúcu popularitu a autoritu v kresťanskom svete. Origenes obohatil kresťanskú filozofiu využitím materiálov antickej filozofie. Cirkev neskôr zavrhla väčšinu jeho učenia. Ako napr. učenie o nekonečnom množstve svetov, ktoré existovali pred našim, a aj učenie o večnosti vesmíru, učenie o tom, že „syn“ stojí nižšie ako „otec“, stáva sa bohom prostredníctvom otca. Tento subordinacionizmus – teória podriadenosti sa stal dôvodom k vyhnanstvu z Alexandrie. V kresťanstve videl Origenes rovnako ako Clemens dovŕšenie antickej filozofie – pohanská múdrosť bola prípravou ku kresťanstvu. K týmto gréckym systematikom treba priradiť aj „východného otca“ Gregora Nysského. Na jeho diele je však zrejmé, že vzniká až po Nikejskom sneme r. 325, kde boli prijaté základné dogmy cirkevného učenia.
Z latinských systematikov vynikal Aurelius Augustinus, najvýznamnejší predstaviteľ tzv. mladšej patristiky. Ku kresťanstvu dospel zložitým vývojom: prešiel vplyvom rozličných antických škôl. Trvalou základňou jeho filozofovania však zostáva novoplatonizmus. V svojich spisoch ako napr. Contra Academicos, De beata vita, De ordine, Soliloquia, De libero arbitrio, Confessiones, De civitate Dei, Retractationes sa usiloval vytvoriť systém duchovného monizmu, v ktorom je boh najvyšším princípom a zdrojom sveta, ktorý stvoril z ničoho, najvyššou skutočnosťou, pravdou, dobrom, krásou... Preto aj celkové poznanie je len poznanie boha pomocou sebapoznania, t.j. poznávanie vlastnej duše, z čoho vyplýva aj jeho teória „ver, aby si rozumel“ teda bez viery niet poznania. Z absolútneho chápania boha vyplynula Augustínovi nutnosť vyrovnať sa s problémom zla aj s problémom predurčenia a slobody človeka. Jeho učenie o milosti božej a predestinácií / predurčeniu sa však nevyhlo rozporom, ak chcelo vyhovieť základným teologickým princípom.
Augustín ju neskôr premieta do svojej koncepcie dejín (prvá ucelená kresťanská filozofia dejín), založená na myšlienke zápasu medzi pozemským svetským štátom – civitas terrena, diablovým štátom- civitas diaboli, a ríšou božou – civitas dei. Jeho dielo je prvým uceleným kresťanským systémom, ktorý sa mohol stať východiskom stredovekej filozofie a teológie. Augustín patrí dodnes spolu s Tomášom Akvinským k najoslavovanejším mysliteľom kresťanstva. Mal veľký vplyv často aj na opozičné prúdy kresťanstva. Z neskorších období predstavuje dôležitú súčasť patristickej literatúry spis neprávom pripisovaný aténskemu biskupovi Dionýzovi Aeropagitovi – O božských menách, O mystickej teológií a i. Sú písané pod silným vplyvom novoplatonizmu a ovplyvnili ďalší rozvoj kresťanskej mystiky.
Z východných autorov významne ovplyvnil teológiu gréckej cirkvi Ján z Damasku, vo svojom Prameni poznania často nadväzuje na Aristotelovu filozofiu. Na západe sa nový ruch v kresťanskom teologicko-filozofickom myslení objavuje opäť až v IX.st. , to však už patristika prechádza ku scholastike. Historické predpoklady stredovekej filozofiePod pojmom stredoveku rozumieme rozsiahle obdobie západoeurópskych dejín od konca V. až do konca VIII.st.
Vznik a vývoj feudálnej spoločnosti znamenal progresívny krok svetových dejín, pretože otrokársky systém vyčerpal svoje vývojové možnosti v Rímskom impériu. Samotný prechod k feudalizmu znamenal hlboký úpadok kultúry, techniky, hospodárstva. Dvojakosť feudálneho vykorisťovania sa prejavuje predovšetkým v tom, že dve funkcie vlastníkov pôdy nie sú výrazne rozčlenené – každý vlastník pôdy je do istej miery aj jej panovníkom. Na tomto základe vyrastá vo vnútri vládnucej triedy hierarchický rebríček. Určitá jednota západoeurópskeho feudalizmu bola zosobnená tým, že sa feudalizmus podriadil pápežstvu jedinej katolíckej cirkvi, ktorá bola odporcom východoeurópskeho pravoslávia aj arabského islamu.
Po páde Západorímskej ríše sa predstaviteľom nezničiteľnej autority Ríma stal pápež. Tak sa cirkev stala nositeľkou stredovekej feudálnej ideológie. Stredoveký svetový názor bol hlavne teologický. Vedomie ľudí zahaľovala cirkev hustou hmlou náboženskej dogmatiky, preniknúť do nej bolo tým ťažšie, že čítanie cirkevných kníh bolo prístupné len neveľkej vrstve gramotných duchovných a mníchov.Stredoveká scholastika sa zásadne líši od antickej filozofie nielen tým, že využívala jej pamiatky len v obmedzenom počte, ale je jej úplne cudzí duch a zmysel antickej kultúry. Hlavnou požiadavkou stredovekej mravnosti bol asketizmus. Pôst, zdržanlivosť a almužna boli základné cnosti, pre veriacich prísne nariadené.
V X. storočí nastáva prelom vo vývoji feudálnej spoločnosti, rozširuje sa rast peňažných vzťahov a vznik miest.V druhej polovici XIII. storočia – po skončení križiackych výprav je Európa posiata množstvom nových miest. Roľníctvo žilo v miernejších podmienkach a bolo vťahované do tržných vzťahov.Vedľa masových povstaní v XI., XII. storočí bolo najvýznamnejšou formou sociálneho protestu kacírstvo. Boj proti kacírstvu bol vedený najrozličnejšími prostriedkami – od vojenských trestných výprav až po rôzne metóda cirkevného teroru: vyobcovanie z cirkvi, upaľovanie kacírov a mučenie.Školy existovali iba v kláštoroch a cirkevných kapitulách a univerzity ktoré vznikli boli taktiež priamo riadené cirkvou. V XIII. storočí nastáva rast vedomostí, rozširujú sa spoločenské horizonty, čo viedlo k veľkým zemepisným objavom. Ďalší prúd ktorý podrýval monopol cirkvi bol rozvoj svetskej literatúry a umenia.
Scholastika
Stredoveký systém vyučovania sústredený v rukách cirkvi bol vybudovaný takto: v prvom stupni vyučovania sa prednášala gramatika, dialektika a rétorika, v druhom sa vyučovali základy geometrie, aritmetiky a akustiky. Niektoré z týchto škôl vynikali nad ostatnými a stali sa tak centrom vzdelanosti. Postupne sa tvorili základy pedagogickej a verejnej sústavy, ktorá bola neskôr nazývaná scholastika, t.j. školská vzdelanosť, ktorá sa od XII.st. šírila aj na univerzitách. V stredoveku mohlo filozofické myslenie existovať len ako myslenie teologické, filozofia bola teda slúžkou teológie- ancilla theologiae. Avšak boj idealizmu proti materializmu nemohol byť potlačený ani mocnou cirkevnou dogmatikou. Filozofickými prostriedkami mali byť vysvetlené, alebo aspoň obhájené cirkevné dogmy a vybudovaný ucelený, teologicko-filozofický svet náboženstva. Prameňom scholastického filozofovania bolo Písmo sväté a názory uznávaných cirkevných autorít.
Z antických filozofov sa predstavitelia scholastiky dovolávali Platóna, novoplatonikov a predovšetkým Aristotela. Ku svojim záverom, zabiehajúcim často až do krajných teologických substilností, dospievali pomocou špekulatívnej dedukcie a operácií s pojmami.
Jednotlivé problémy, otázky – questiones, boli rozdeľované na články – articuli, potom hľadali argumenty pre – rationes a proti – obiectionnes; záver – solutio bol ešte obhajovaný proti ďalším možným námietkam – refutatio. K oceneniu významu vlastnej skúsenosti, pozorovania dospievajú najskôr len niektorí predstavitelia tzv. neskorej scholastiky. Scholastika býva tradične rozdelená ne tri obdobia :
1.Raná scholastika
2.Vrcholná scholastika
3.Neskorá scholastika
Raná scholastika
Joannes Eriugena patrí k najväčším mysliteľom ranej scholastiky. Vo svojich spisoch – De divisione naturae- vypracoval filozoficky cenný systém so silnými znakmi panteizmu. Boh, teda príroda existuje v štyroch formách – ako príroda nestvorená ale tvoriaca(boh sám je činná príčina); ako príroda stvorená, ale netvoriaca( svet našich zmyslov, svet telies);ako príroda stvorená a tvoriaca(pravzory všetkého existujúceho); a ako príroda nestvorená e netvoriaca( konečná príčina, cieľ, ku ktorému všetko smeruje). Eriugenovo racionalistické učenie stotožňujúce boha s jeho výtvormi bolo na začiatku XIII.st odsúdené ako heretické.
Ďalšími predstaviteľmi sú Berengár z Toursu, Petrus Damiani, Roscellinus, Anzelm z Canterbury, Pierre Abelard – dôležité je jeho riešenie vzťahu rozumu a viery : je nutné pochopiť, aby sme mohli uveriť. Vypracoval dialektickú metódu, ktorá sa stala vzorom napr. pre Tomáša Akvinského; ukazuje tu, aké rozporné sú biblické texty a mienky cirkevných otcov na najrozličnejšie filozofické a teologické otázky a snažia sa ich zladiť. Zvlášť silné platónske vplyvy sa v tomto období objavujú u predstaviteľov prírodnej filozofickej školy v Chartres – Bernarda z Chartres a Viliama z Conches. K popredným autorom zbierok patria Petrus Lombardus a Ján zo Salisbury.
Vrcholná scholastika
Úsilie o systematizáciu kresťanského cirkevného učenia vrcholí v XIII.st. – v dobe najväčšej moci rímskej cirkvi a zároveň v dobe prehlbujúcich sa rozporov feudálnej spoločnosti, prejavujúcich sa narastajúcim kacírskym hnutím. Najdôležitejšie scholastické systémy XIII.st sa zrodili v lone dominikánskeho a františkánskeho rádu. Dominikáni vytvorili hlavné aristotelské scholastické systémy. Františkáni sa pokúšali zlúčiť starý novoplatónsky augustinizmus s novým filozofickým materiálom z Aristotela v podaní Arabov a Židov. Je treba rozlišovať dve františkánske školy : starú spojenú s menom Alexandra Halského a Bonaventury a novú, založenú Dunsom Scotom. Anglický teológ Alexander Halský bol prvým známym scholastikom u ktorého sa prejavil vplyv arabsko-židovskej filozofie. Pre teologické účely využil všetky odbory Aristotelovej filozofie. Uznáva, že obecniny existujú v pred vecami v božskom rozume. Sú prototypmi všetkých vecí. Podľa týchto vzorov stvoril boh svet z ničoho. Slávnym žiakom Alexandra Halského bol Ján Fidanza, prezývaný Bonaventura. Podľa Bonaventuru je všetko na svete stvorené z látky a formy. Obecnou formou všetkého telesného je svetlo. Všetky predmety a telá sa zúčastňujú na svetle a na rozsahu ich účasti závisí stupeň a poradie ich existencie. Na otázku, či zdrojom poznania sú zmysly odpovedá : „je nutná priznať, že duša poznáva boha, samú seba aj to, čo existuje v nej samej bez pomoci nejakých vonkajších zmyslov.“ K poznaniu boha vedenia dlhá cesta vnútorného dozrievania. V nej sa dá dosiahnuť extáza, v ktorej človek splýva s božstvom. Prípravou k tomu je svätý život a vrúcna modlitba.
Prvým významným predstaviteľom scholastického aristotelizmu bol Albert Veľký. Mal pomerne široký vedecký prehľad a zaoberal sa množstvom odborov ako napríklad alchýmiou, zoológiou, botanikou atď. Hlásal názor o guľatosti zeme a zúčastnil sa sporu o jej pohybe. Hlavný Albertov význam však tkvie v tom, že obrátil pozornosť stredovekých mysliteľov k štúdiu Aristotela a tým dal podnet k ďalšiemu vývoju filozofie. Albert oddeľuje oblasti teológie a filozofie.
Tomáš Akvinský ( 1225 – 1274)
Dovŕšil stavbu katolíckej teológie, jeho učenie je dodnes uznávané katolíckou cirkvou ako jediná pravdivá filozofia. Tomáš Akvinský je taliansky dominikánsky teológ, žiak Alberta Veľkého. V jeho rozsiahlom diele vyvrcholili pokusy o vytvorenie cirkevnej feudálnej filozofie. Cirkev ocenila predovšetkým spôsob, akým Tomáš dokázal zapojiť rozum do výstavby katolíckych dogiem : bola zachovaná priorita viery bez toho, aby medzi rozum a vieru bola položená neprekročiteľná hranica. Náboženské dogmy zostávajú zjavenými pravdami, rozum môže dokázať nielen ich prospešnosť a účinnosť, ale predovšetkým rozum nachádza dôvody oprávňujúce vieru.
Teológia a filozofia sa tak navzájom doplňujú, teológia smeruje od boha k stvorenému, filozofia od stvoreného k bohu, tak má „prirodzený rozum slúžiť viere“ .Filozoficko – teologická stránka jeho systému sa sústreďuje na výklad základných kategórií Aristotelovej metafyziky: látka a tvar- materia, forma; možnosť a skutočnosť – potentia, actus; podstata a prípad – substancia, accidenc a zaoberá sa aj Aristotelovým učením o príčinách. Zatiaľ čo boh je podľa Tomáša čisté uskutočnenie jednotlivé veci stvoreného sveta vznikli spojením látky a formy: čistá látka existuje len v abstrakcii.
Scholastické je aj Tomášove rozlišovanie súcna, bytia na essentia - bytosť a existentia - bytie. Ak essentia určuje podstatu vecí, tak len pristúpením existentia dostáva vec reálnu existenciu. Len u boha splýva Bytnosť a bytie v nerozlíšenú jednotu. Boh je čistá forma, čistá aktuálnosť. On je hybnou a konečnou príčinou sveta. Svet nie je večný, ale stvorený bohom z ničoho. Svet je vyložený ako hierarchicky usporiadaný, vo svojej kvalitatívnej rôznorodosti nemenný. Nad neživou prírodou sa nachádza oblasť rastlín a živočíchov , štvrtú vrstvu predstavuje svet ľudí. Posledným cieľom a zmyslom všetkého existujúceho je boh – najvyššia skutočnosť. Nehybným stredom vesmíru je Zem, ktorá je tu pre človeka.
Ľudskú osobnosť definuje Tomáš pomocou rozumnosti , individuálnosti, substancionálnosti a možnosti riadiť svoje činy. Duša je substancionálna forma, ktorá premieňa prvotnú hmotu na ľudské telo. Intelekt je neoddeliteľný od duše. Individuálna duša je nesmrteľná, zánik tkvie v oddelení formy od hmoty a duša predsa potrebuje hmotu. Konečným cieľom človeka je blaženosť. Najvyššia blaženosť spočíva v najvyššom dobre, t.j. videniu boha. Úplná a stála blaženosť je dosiahnuteľná iba na onom svete. Tomáš Akvinský zavrhuje ontologický dôkaz existencie boha. Podľa neho môže byť existencia boha dokázaná len na základe existencie sveta ako božieho výtvoru.
Tomáš Akvinský uvádza 5 takýchto dôkazov :
1. Musí existovať prvý hýbateľ
2. reťaz príčin nemôže byť nekonečná, musí existovať prvá príčina
3. všetky veci sveta sú náhodné, náhoda závisí na nutnosti, musí teda existovať absolútne nutná bytosť.
4. veci majú rôzne stupne dokonalosti, musí teda existovať úplne dokonalá bytosť.
Účelnosť prírody nemôže byť objasnená prirodzenými príčinami, je teda nutné prijať nadprirodzenú rozumnú bytosť, ktorá riadi tento svet.
S pomocou Aristotela vypracoval Tomáš aj svoje etické a sociálne učenie. Spoločenská nerovnosť je dôsledkom hriechu prvých ľudí, zároveň však odpovedá aj prirodzenému deleniu ľudí podľa ich činností. Vedúce miesto v spoločnosti patrí bohom založenej cirkvi, ktorá pre všetkých získava potrebnú božiu milosť a predstavuje aj nevyhnutného prostredníka k dosiahnutiu konečného cieľa všetkých ľudí – posmrtnej spásy. Tomistická filozofia tu spojuje v jednotu svet nadprirodzený aj prirodzený a tak vypracováva aj priamu apologetiku daného spoločenského poriadku.
Vo svojej teórií poznania sa prikláňa k Aristotelovmu učeniu o formách. Všetko poznanie sa deje v subjekte prostredníctvom vnímania objektu. Nevníma sa však celá existencia predmetu, ale len to, čo je dôležité pre subjekt. Poznávanie stráca pri vstupe do duše poznávajúceho svoju materiálnosť, môže do nej vniknúť len ako forma. Forma predmetu je jeho myšlienkovým obrazom. Vec existuje súčasne mimo nás v celom svojom bytí a vo vnútri nás ako náš obraz. Vďaka obrazu vchádza predmet do duše, do myšlienok. Duša prijíma cudziu formu bez toho, aby stratila svoju vlastnú. Schopnosť poznávať sa stáva skutočným poznávaním pôsobením objektu. Tomáš rozlišuje zmyslové formy poznania a rozumové formy. Zmysly zachytávajú predmet len podľa vonkajších náhodných príznakov ako sú obrys, farba, chuť, ale rozum preniká do podstaty predmetu. Zmyslová forma teda odráža len jednotlivé vlastnosti predmetu, rozumová forma vystihuje podstatu predmetu. Táto teória znamená značný krok vpred vo vývoji scholastiky.
Učenie Tomáša Akvinského o štáte sa s Aristotelovým značne rozchádza. Štát nepovažuje Tomáš za prirodzenú, nutnú formu ľudského života. Je presvedčený monarchista, ktorý pokladá panovníka nielen za vládcu, ale aj za tvorcu štátu. Moc panovníka sa odvodzuje od božej vôle. Stavia sa proti sociálnej rovnosti a stavovské rozdiely považuje za večné. Poddaní musia poslúchať svojich pánov. Svetskej moci sú však podriadené len telá ľudí, nie ich duša. Zvrchovaná moc patrí cirkvi. Svetská moc musí na požiadanie cirkvi trestať kacírov. Tomáš sa dočkal pomerne skoro uznania svojej filozofie, v r. 1323 bol kanonizovaný, neskôr prehlásený za piateho učiteľa cirkvi.
Aristotelov vplyv sa neprejavoval len v katolíckom smere. Existovala opozičná škola aristotelikov, ktorá z jeho učenia vyvodzovala radikálne názory smerujúce k racionalizmu. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Siger Brabantský. Táto škola sa hlásila k učeniu arabského aristotelika Averroa. Hlavné tézy averroistov sú :
1.Boh nepozná nič, okrem seba samého; ľudské činy sa neriadia božskou prozreteľnosťou
2.Svet je večný; nikdy nebol stvorený prvý človek
3.Duša, ktorá je formou človeka hynie zároveň s ním, boh nemôže dať smrteľnej veci nesmrteľnosť
4.Ľudská vôľa pôsobí na základe nutnosti
Zväzok duše a tela pojímali averroisti dualisticky: duša je spojená so svojim telom ako so svojím nástrojom, bez neho nemôže vykonávať svoje funkcie, hynie zároveň s telom, je zbavená nesmrteľnosti. Behom XIII-XIV.st. nastal najmä v Anglicku veľký hospodársky pokrok. Prebieha proces zrušenia nevoľníctva a mestá rýchlo rastú. Prehlbuje sa najmä vplyv arabsko- židovskej vedy a filozofie.
Najväčším z predchodcov novovekej experimentálnej vedy bol Roger Bacon. Poukazoval na feudálny útlak , úpadok duchovenstva, útočil na pápežsky trón. Bacon hlása podriadenosť filozofie úlohám viery. Sila Baconovho učenia spočíva v kritike scholastickej metódy , v zdôraznení významu pokusu a v samostatných vedeckých skúmaniach. Podľa Bacona existujú 4 prekážky pre pravdu: poníženosť pred neodôvodnenou autoritou, dlhodobý návyk, neodôvodnenosť mienenia davu, a aj to, že sa učenci snažia maskovať svoju nevedomosť zdanlivou múdrosťou.
Neskorá scholastika
Predstavuje predovšetkým dielo Dunsa Scota, Wiliama Occama a ich žiakov. Duna Scotus uznáva harmóniu viery a vedenia, zároveň však medzi ne kladie ostrú hranicu. Náboženské dogmy sú rozumom nedokázateľné. V náuke o bytí vychádza z Aristotela, praprvá látka je uznávaná formou rodovou, druhovou a zvláštnym individualizujúcim princípom. Zaujímal sa aj o problémy logiky: nepravdivý výrok implikuje akýkoľvek výrok.
William Occam pokračuje v kritike tomistickej filozofie. Dovršuje úplnú roztržku medzi božským a prirodzeným, medzi vierou a rozumom, teológiou a filozofiou, rozumovo dokázať existenciu boha nie je možné, možno tomu len uveriť. Jednotlivé predmety vznikajú a zanikajú, večná je len ich hmota spolu s formou, nutný princíp celého bytia. Cirkev podľa Occama nemá zasahovať do štátnych záležitostí.
Scholastické filozofie sú po stáročia predmetom sústavného štúdia predovšetkým katolíckych filozofov a teológov. Za vrchol nielen scholastiky, ale aj celej stredovekej filozofie považujú historici dielo Tomáša Akvinského, ktorému sa podarilo najadekvátnejšie vyjadriť pozície a záujmy feudálnej cirkvi a spoločnosti. Historici filozofie oceňujú filozofický význam stredovekého sporu o univerzum a zdôrazňujú filozofickú hodnotu myslenia napr. Jána Eirugena, Petra Abelarda, Rogera Bacona a Dunsa Scota a i.
