referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ela
Piatok, 24. mája 2019
Patristika a scholastika
Dátum pridania: 29.10.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Simca
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 595
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 14
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 23m 20s
Pomalé čítanie: 35m 0s
 

Filozofia je náuka hľadajúca odpovede na najzákladnejšie problémy sveta, poznania, spoločnosti a jedinca. Niektoré filozofické smery sa orientujú len na problematiku poznania alebo človeka, iné sú všeobecnejšie. Filozofia plní aj funkciu ideológie, je zastúpená mnohými ideologickými momentmi, ale nestotožňuje sa s ňou. Dejiny filozofie zároveň odrážajú historickú situáciu doby. Každý moment z vývoja filozofie odráža stupeň dosiahnutej ekonomickej, kultúrnej a spoločenskej úrovne.

Počiatky filozofie nachádzame tam, kde človek na základné otázky neodpovedá mytologicky, pomocou nadprirodzených javov, ale podáva racionálne odpovede. Takto vzniká čínska filozofia, neskôr, nezávisle od nej antická filozofia. V minulosti predstavovala filozofia súhrn všetkých poznatkov, postupne sa však začala diferencovať. Prvá fáza tohto procesu začala už v Antike. V období feudalizmu sa európska filozofia dostáva do područia cirkvi, stáva sa zložkou teológie. Jej hlavný prúd- scholastika- má za úlohu zdôvodňovať teologické dogmy.

V mojej práci sa budem venovať stredovekej filozofii, čiže patristike a scholastike. Novodobá filozofia vzniká v rozpore so scholastikou, pod vplyvom rozvoja prírodovedy, zemepisných objavov, technických vynálezov a buržoáznych vzťahov. Zbavuje sa nadvlády teológie a stáva sa významným činiteľom v protifeudálnom zápase. Filozofia v XVII. storočí sa sústreďuje na prírodu, na gnozeologické a metodologické otázky. V XVIII.st. záujem smeruje k človeku a spoločenskej problematike a v osvietenstve sa stáva ideológiou revolučnej triedy. Každý moment vo vývoji filozofie je podmienený stupňom vývoja ľudstva. Sledovať vznik filozofie teda znamená sledovať stupeň vývoja vedomia ľudstva.

Vo vnútornom členenie filozofie sa uchováva tradičné delenie na :
1.Ontológiu – je v niektorých smeroch totožná s metafyzikou
2.Gnozeológiu, noetiku – teória poznania
3.Logiku – veda a myslení
4.Vedľajšie filozofické smery – axiológia (náuka o hodnotách), etika, estetika, dejiny filozofie, sociológia, psychológia, pedagogika.

Ďalší spôsob členenia je podľa predmetu skúmania :
1.subjektívna filozofia
2. objektívna filozofia

Podľa noetických smerov : Racionalizmus Senzualizmus Dogmatizmus Empirizmus Skepticizmus

Kresťanská filozofia prvých storočí
Patristika
V dobe, keď cisár Justinián uzavrel všetky filozofické školy v ríši, mala už kresťanská filozofia väčšiu časť svojho prvého obdobia svojho vývoja za sebou. Bolo to obdobie patristiky, filozofie cirkevných otcov, na ktorej spočívajú základy kresťanského bohoslovia. Kresťanstvo vhuplo do dejín v druhej polovici I.storočia. Keď sa neskôr stalo oficiálnym náboženstvom všetkých európskych krajín, na dlhé obdobie spútalo slobodné myslenie a podrobilo si filozofické učenie.

Historici filozofie obvykle delia patristiku na 3 obdobia:
1.I.-II.st- prevláda apologetika
2.III.-IV.st.- vytvárajú sa dogmy
3.V.-VIII.st.-prepracovanie a systematizácia vytvorených pojmov

Do popredia záujmov patristov sa dostali 3 okruhy otázok : problém teologický ( učenie o Bohu a božej trojici), christologický ( o Kristovi ako druhej božej osobe), antropologický ( dedičný hriech, sloboda ľudskej vôle...)Učenie cirkevných otcov z II. až VIII. storočia n.l. znamenalo prvé pokusy o teologicko filozofické vyjadrenie kresťanského náboženstva. Prvé systematické pokusy filozofie spojené s kresťanstvom, ale ešte nie kresťanské, sú diela tzv. gnostikov- nechceli sa uspokojiť s jednoduchou vierou, snažili sa ju poznať, pochopiť a prehĺbiť. Cirkev týchto učencov zavrhla ako kacírov a heretikov.

Gnostici zosobňovali abstraktné pojmy a uznávali množstvo božských bytostí. Najlepšie sú učenia gnostikov Valentina a Basileida. Filozofia neprenikala do kresťanstva len prostredníctvom gnostikov. Niektoré prvky vnášala aj apologetická literatúra. Apologéti pôsobia v dobe, keď kresťanstvo ešte nie je uznané ako štátne náboženstvo a má celú radu významných odporcov a kritikov ( Porfyrios, Julian Apostata, Proklos, Lukianos). Pokúšajú sa brániť kresťanstvo pred výčitkami zo strany pohanov, teoreticky zdôvodniť učenie cirkvi a presvedčiť predovšetkým vyššie spoločenské vrstvy o jeho prednostiach.

Najväčším z apologétov bol Justinus, ktorý dokazoval, že takmer celý obsah kresťanského učenia je už obsiahnutý v pohanskej filozofii a mytológií. Je to preto, lebo kresťanstvo a filozofia majú rovnaký zdroj – božský logos, rozptýlený v celom svete. Ku kresťanom počíta všetkých, ktorí prežili život s logom. Z Grékov sú to Herakleitos a Sokrates. Justinus mal veľký vplyv na „cirkevných otcov“ a na ďalší vývoj kresťanskej ideológie. Justinovým žiakom bol Tatianus. Hrubo sa osopuje na pohanstvo a snaží sa zosmiešniť filozofov – podľa neho vynikali všetci morálnymi nedostatkami. Jednou stránkou svojej rozsiahlej literárnej činnosti patrí k apologétom aj Tertullianus. Pochádzal z pohanskej rodiny, neskôr však prijal kresťanstvo. Jeho názory mali vplyv na západné bohoslovie III. Storočia.

Vo filozofii bol pod vplyvom stoicizmu, svoje názory však považoval za súčasť kresťanstva a ostro vystupoval proti celej antickej filozofii. Tertullianus stavia mravnosť proti zmyselnosti, božské zjavenie proti ľudskému rozumu, náboženstvo proti filozofii a kresťanstvo proti pohanstvu. Jeho hlavná téza bola: „Kresťanstvo zavrhuje ľudskú múdrosť a vzdelanie.“ Hlása princíp „credo, quia absurdum“ – verím, pretože je to nezmyselné – v ktorom je vyjadrený antagonizmus kresťanstva a vedeckého poznania. V učení o poznaní sa opieral o stoický materializmus a senzualizmus. Zmysly nás neklamú. Všetko, čo skutočne existuje je telesné, teda aj boh a nesmrteľná duša. Kritici gnosticizmu predstavujú prvý, cirkvou však odmietnutý pokus o filozofický výklad kresťanstva.

Najvýznamnejšími boli Irenaeus a jeho žiak Hyppolitos. Vo vývoji kresťanskej ideológie zohrala obrovskú úlohu známa kresťanská škola v Alexandrii. Alexandria bola strediskom helenistickej kultúry, žili tu významní učenci – matematici, fyzici, astronómovia... V Alexandrii bola veľká a silná kresťanská obec, ktorá v roku 170 založila školu „katechumenov“, v ktorej sa mali učiť vierouke tí, ktorí sa stali kresťanmi. Dôležitým predstaviteľom bol Clemens Alexandrijský a Origenes. Podľa Clementa nie je vedomie bez viery a viera bez vedomia. K ich úplnej harmónií treba preštudovať celý súhrn ľudského vedomia. Podľa Clementa nie je kresťanské učenie nezlúčiteľné s pohanskou filozofiou, sú to akoby dve vetvy toho istého kmeňa. V Clementovom učení stojí boh nad logom a nad myšlienkou.

Clementovým nástupcom bol Origenes, ktorý založil vlastnú školu dosahujúcu popularitu a autoritu v kresťanskom svete. Origenes obohatil kresťanskú filozofiu využitím materiálov antickej filozofie. Cirkev neskôr zavrhla väčšinu jeho učenia. Ako napr. učenie o nekonečnom množstve svetov, ktoré existovali pred našim, a aj učenie o večnosti vesmíru, učenie o tom, že „syn“ stojí nižšie ako „otec“, stáva sa bohom prostredníctvom otca. Tento subordinacionizmus – teória podriadenosti sa stal dôvodom k vyhnanstvu z Alexandrie. V kresťanstve videl Origenes rovnako ako Clemens dovŕšenie antickej filozofie – pohanská múdrosť bola prípravou ku kresťanstvu. K týmto gréckym systematikom treba priradiť aj „východného otca“ Gregora Nysského. Na jeho diele je však zrejmé, že vzniká až po Nikejskom sneme r. 325, kde boli prijaté základné dogmy cirkevného učenia.

Z latinských systematikov vynikal Aurelius Augustinus, najvýznamnejší predstaviteľ tzv. mladšej patristiky. Ku kresťanstvu dospel zložitým vývojom: prešiel vplyvom rozličných antických škôl. Trvalou základňou jeho filozofovania však zostáva novoplatonizmus. V svojich spisoch ako napr. Contra Academicos, De beata vita, De ordine, Soliloquia, De libero arbitrio, Confessiones, De civitate Dei, Retractationes sa usiloval vytvoriť systém duchovného monizmu, v ktorom je boh najvyšším princípom a zdrojom sveta, ktorý stvoril z ničoho, najvyššou skutočnosťou, pravdou, dobrom, krásou... Preto aj celkové poznanie je len poznanie boha pomocou sebapoznania, t.j. poznávanie vlastnej duše, z čoho vyplýva aj jeho teória „ver, aby si rozumel“ teda bez viery niet poznania. Z absolútneho chápania boha vyplynula Augustínovi nutnosť vyrovnať sa s problémom zla aj s problémom predurčenia a slobody človeka. Jeho učenie o milosti božej a predestinácií / predurčeniu sa však nevyhlo rozporom, ak chcelo vyhovieť základným teologickým princípom.

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Patristika a scholastika 2.9942 4383 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.