Bola Panna Mária pannou po celý život?

Pre Máriu, matku Ježiša Krista, je popri iných všeobecne používané označenie "Panna Mária". Je to jeden z mnohých atribútov pripisovaný Katolíckou cirkvou (ďaľej iba cirkev) Márii a zároveň je to jedna z dogiem, ktorá je síce veľmi rozšírená, ale i spochybňovaná, pretože nie je potvrdená vierohodnými faktami, ale zakladá sa prevažne na domnienkach. Podobne bola bez adekvátneho odôvodnenia prijímaná dogma o Zemi ako o "plochej doske", ktorá sa však na základe skutočností ukázala ako neopodstatnená.

Čo viedlo k vzniku pojmu "Panna Mária" a jeho súčasnému chápaniu?
Tento proces sa môže zjednodušene priblížiť ako súbor určitých udalostí a od nich sa odvíjajúcich domnienok:
- narodil sa Ježiš Nazaretský, kresťanmi akceptovaný ako mesiáš
- aby Ježiš, ako spasiteľ, mohol spasiť človeka, čiže oslobodiť od hriechu, hlavne od dedičného hriechu, musel byť v prvom rade on sám oslobodený od hriechu, teda sa musel narodiť bez dedičného hriechu
- dedičný hriech, ako následok prvotného hriechu Adama a Evy, má každé narodené dieťa splodené klasickou cestou sexuálneho vzťahu muža a ženy (Žalmy 51:5; Rimanom 5:12) aj v prípade, keď rodičia, ktorí boli pokrstení, ho nemajú
- ak by bol Ježiš splodený touto klasickou cestou, tak v tom prípade je neprípustné aby bol mesiášom, lebo by mal automaticky dedičný hriech - preto musel byť nevyhnutne splodený inou cestou a tou sa rozumie spôsob popisovaný v evanjeliach, kde sa hovorí, že Ježiš bol počatý z Ducha svätého, teda bez pričinenia nejakého muža
- avšak ďaľší problém bol, že Mária, ktorá by mala mať dedičný hriech, ako môže porodiť bezhriešneho mesiáša
- preto sa ujala dogma Nepoškrvneného počatia (Immaculate conception), ktorá hovorí, že i Mária, aj keď bola splodená klasickou cestou prostredníctvom svojich rodičov Joachima a Anny, bola oslobodená od dedičného hriechu a od náchylnosti k hriechu tým, že neskôr mala porodiť mesiáša (táto dogma viedla k zniku ďaľšej dogmy o fyzickom Nanebovstúpení Márie, lebo tým, že bola oslobodená od hriechu, tak cirkev usudzuje, že bola taktiež oslobodená od dôsledkou smrti)
- bezhriešnosť mala zabezpečiť Máriiné správne rozhodovanie, pretože keby Mária nebola zbavená náchylnosti k hriechu, tak by ako hriešna nebola schopná súhlasiť s Božou voľbou pre ňu stať sa matkou Ježiša
- toto malo taktiež zabezpečiť, že Mária ostane pannou naveky, lebo v prípadnom sexuálnom vzťahu s Jozefom by zhrešila, lebo by bola takto neverná Bohu, čo by vlastne nemohla, lebo bola oslobodená od náchylnosti k hriechu
- táto dogma panenstva sa postupne rozvíjala až do takého extrému, že i počas pôrodu a po ňom mala byť Mária pannou
Ako vníma cirkev panenstvo?
Panenstvo je vnímané z dvoch aspektov, ako morálne a fyzické. Morálne znamená váženie si telesnej nedotknutosti na základe mravných pohnútok. Toto je spoločné pre obe pohlavia a môže existovať u ženy, aj keď bola znásilnená. Fyzické zahrňuje telesnú nedotknutosť, ktorá je viditeľná jedine u žien. Táto má dva aspekty, materiálny a formálny. Materiálny aspekt znamená neprítomnosť úplnej a dobrovoľnej rozkoše v minulosti a v súčasnosti či už zo žiadostivosti alebo zákonného sexuálneho života v manželstve. Formálny aspekt znamená pevné rozhodnutie navždy sa zdržať sexuálnej rozkoše. Cirkev prisudzuje Márii morálne aj fyzické panenstvo počas jej celého života so špeciálnym dôrazom na fyzické panenstvo. Hovorí sa o trvalom panenstve, ktoré sa popisuje v troch obdobiach jej života: panenstvo pred narodením Ježiša - ante partum, pri pôrode Ježiša - in partu, a po narodení Ježiša - post partum. Cirkev tvrdí, že v každom tomto období bola Mária pannou. To znamená nielen neprítomnosť sexuálneho vzťahu s mužom či už pred alebo pri počatí Ježiša, počas tehotenstva a po pôrode, ale aj nepoškodenie samotnej panenskej blany následkom pôrodu.
V prvom prípade je panenstvo pred narodením Ježiša cirkvou interpretované absenciou sexuálneho vzťahu s mužom. Ohľadom tohto panenstva neboli vo všeobecnosti žiadne pochybnosti a to i bez vzatia do úvahy dogmu Nepoškvrneného počatia, podľa ktorej bola zbavená dedičného hriechu a náchylnosti k hriechu, to znamená i k eventuálnemu smilstvu alebo cudzoložstvu. Avšak nadôvažok cirkev radikálne zastáva panenské počatie Ježiša z Ducha svätého, ktoré interpretuje ako viditeľný znak Božej účasti pri príchode Ježiša.
V druhom prípade je otázka panenstva počas pôrodu problematickejšia. Cirkev interpetuje pôrodné bolesti ako jeden z následkov pôvodného hriechu. Avšak vzhľadom na dogmu Nepoškvrneného počatia Mária by mala byť oslobodená od týchto bolestí keďže bola oslobodená od dôsledkov prvotného hriechu. Nadôvažok a predovšetkým aby zostala pannou i vo fyzickom zmysle, zdôrazňuje sa neporušenosť panenskej blany a preto sa začalo hovoriť o zázračnom pôrode. 27. júla 1960 cirkev varovala pred vedeniami diskusíi o tejto problematike takým spôsobom, ktorý by "odporoval tradičným doktrínam Cirkvy a zmyslu oddanosti veriacich."
V treťom prípade sa panenstvo po pôrode Ježiša týka absencie sexuálneho vzťahu s Jozefom, i keď zákonitým manželom. Prípadná nevera sa vylučuje. Existujú rôzne biblické argumenty pre i proti vzhľadom na zmienku tzv.

Ježišových súrodencov, ktorých si každá skupina vysvetľuje po svojom. Pre stručnosť, cirkev radikálne odmieta myšlienku manželského života Jozefa a Márie a pasáže v Novom Zákone o tzv. bratoch a sestrách Ježiša interpretuje ako Ježišových bratancov a sesternice, poprípade tým, že Jozefa vykresľuje ako starého vdovca, aby sa tak poistili Máriiné trvalé panenstvo, spomínaní Ježišovi súrodenci by mali byť deťmi z jeho predchádzajúceho manželstva. Podľa najnovšej interpretácie sa pojem bratia a sestry vzťahuje na skupinu Ježišových veriacich a učenníkov. Avšak odborníci vylučujú takúto charakteristiku Jozefa a popisujú ho ako slobodného mladého muža. Predpokladá sa, že Jozef zomrel iba niekoľko rokov pred Ježišovým verejným pôsobením.
Vývin dogmy trvalého panenstva
Táto dogma trvalého panenstva prechádzala mnohými diskusiami až do neskorého 4. storočia, kedy sa dosiahol spoločný súhlas. Prvé zmienky o trvalom panenstve sa pravdepodobne objavujú v apokryfnom proto-evanjelii podľa Jakuba (okolo roku 150). Tertulian (220) popieral panenstvo Márie po Ježišovom pôrode. Origen (254) presadzoval trvalé panenstvo. Atanázius silne hájil Márine panenstvo po pôrode. Krátko na to Bazil Veľký (380) prijal Márine trvalé panenstvo a tvrdil, že to odráža všeobenú mienku veriacich aj keď to on nepovažoval za dogmu. Jovinian a Helvidius popierali trvalé panenstvo, kdežto Abróz (397), Hieroným (420) a Augustín (430) ho horlivo hájili. Rozšírením kláštorov a rehoľného hnutia sa rozšírili i názory trvalého panenstva a postupne sa prijalo učenie o trvalom panenstve Márie, ktoré bolo univerzálne propagované v liturgickom živote cirkvy. Oficiálne materiály na 5. ekumenickom koncile v Konstantinopole v roku 553 spomínajú Máriu ako trvalú pannu - aeiparthenos. Neskôr na Lateránskom koncile v roku 649 bolo vydané dôležité prehlásenie potvrdzujúce Márine celoživotné panenstvo:
"Ak niekto .. oddane a náležite nevyzná, že Mária, navždy panna a nepoškvrnená, je matka Boha a že vskutku počala z Ducha svätého, bez ľudského semena, Boha - Slovo samotné, ktoré sa pred vekmi narodilo z Boha Otca a umožnilo mu narodenie sa bez poškvrnenia, a že jej panenstvo zostalo rovnako nepoškvrnené po pôrode, nech je zatratený."
Takéto prehlásenie veľmi nepodporovalo slobodu názorov a pojem trvalého panenstva sa v Cirkvi ešte viac upevnil. Oponenti panenského počatia
Súčasná moderná teológia, pridržiavajúca sa princípov historického rozvoja a popierajúca možnosť nejakých zázračných zásahov v procese histórie, nepripúšťa existenciu panenského počatia.

Podľa súčasných názorov bol Ježiš synom nejakého konkrétneho muža a Márie a bol obdarený obdivuhodnými schopnosťami s nádychom božskosti, pričom príbeh panenského počatia sa prepájal s mýtmi týkajúcimi sa neobyčajných zrodení hrdinov iných národov. Moderní teológovia usudzujú, že pisatelia evanjelíi preberali materiál z rannej kresťanskej tradícii, ktorá mohla byť poznačená vplyvmi mytológie mimožidovského a mimokresťanského prostredia, teda bez hodnoverného historického základu. Napríklad v gréckej mytológii sa hovorí o početných deťoch najvyšieho boha Dia (Zeus) splodených so ženami ako Danae, Melanipe a Antiope. Takto argumentujú, že ranní kresťania začali pripisovať Ježišovi také vlastnosti, aké pohania pripisovali svojim hrdinom, napríklad panenské počatie Ježiša a jeho boží pôvod alebo panenstvo Márie ako aspekt egyptskej bohyne Isis či kanaánskych bohýň prírody a plodnosti Ašéry, Aštarty a Anaty. Samotní apoštoli a Ježišovi súčasníci netvrdili, že Mária panensky počala, pre nich bol Ježiš Jozefov syn (Ján 1:46). Je pravdepodobné, že ako sa kresťanstvo začalo postupne šíriť, tak nasledovníci začali pripisovať Márii titul "panna" v zmysle jej vynímočnosti, keďže Ježiš bol mesiáš, preto jeho matka musela byť výnimočná žena. Neskôr však cirkev začala pojem "panna" interpretovať doslovne. Čo hovorí zato, že v prípade Márie to bolo v súlade s Božími zákonmi?
Najslabšou časťou dogmy trvalého panenstva je panenstvo počas pôrodu. Čo sa týka nepoškodenia panenskej blany počas pôrodu (keď k tomu predtým z nejakých dôvodov nedošlo), to by bolo možné jedine vtedy, ak by sa pôrod Ježiša realizoval cisárskym rezom, čo je síce teoreticky možné, ale nepravdepodobné a ničím nepodložené. Podľa slov gynekológov, v prípade klasického pôrodu nie je možné, aby sa zachovala panenská blana neporušená a takto Mária nemohla z tohto hľadiska zostať pannou. (Avšak ak sa aj počas pôrodu poškodí panenská blana, na tom nie je nič hriešne alebo zlé, lebo takto Boh stvoril ženy a ani v najmenšom to neznevažuje Máriu.)
Avšak Mária nielenže nebola pannou počas pôrodu, ale i počatie Ježiša bolo klasickou sexuálnou cestou.
Prvou indikáciou je samotný historický vývin tejto dogmy, ktorej chýba jediný pevný bod o ktorý sa dá oprieť a ktorá bola presadzovaná hlavne mocou a nie rozumom. Navyše, pôvodný text evanjelíi sa nezmieňuje o panenskom pôrode či už v Máriinom alebo Ježišovom podaní. Oplatí sa tu spomenúť i teoretickú hypotézu prípadu, že ak by Mária počala spôsobom "in vitro", čo je síce teoreticky možné ale nepodložené, v tom prípade by kľudne mohla povedať "Som síce tehotná, ale som stále pannou", lebo naozaj by nemala sexuálny vzťah.

Je zrejmé, že bez poznania podstaty by sa o tom hovorilo ako o panenskom počatí a je veľmi pravdepodobné, že by z toho neskôr vzniklo "nadprirodzené" počatie, čo by ale nebolo pravdou. Cirkev však takúto možnosť nepripúšťa, lebo vzhľadom nato, že takto splodené deti sa tiež rodia s dedičným hriechom, tak by sa i Ježiš narodil s dedičným hiechom. Navyše cirkev vníma oplodnenie "in vitro" prinajmenšom ako nemorálne. Dôležitý aspekt dogmy "panenského počatia" nebol len v spôsobe oplodnenia, ale i v tom že oplodňovací materiál nemal byť z muža, ale mal byť "božského" pôvodu.
Druhou indikáciou je samotná dogma Nepoškvrneného počatia. Ak je pravdivá a Mária sa narodila bez dedičného hriechu od rodičov, ktorí ho mali, tak potom Ježiš mohol byť zrodený tak isto. Nebolo by teda nutné, aby sa hovorilo o počatí z Ducha svätého, lebo ten istý princíp ako u Márie by sa mohol uplatniť v prípade Ježiša a teda keby sa narodil z Márie, ktorá by mala dedičný hriech, tak on by ho podľa dogmy Nepoškvrneného počatia nemal. (Mimochodom táto dogma vedúca k tomu, aby Mária v každom prípade súhlasila s Božím návrhom porodiť mesiáša odporuje slobodnej vôli danej Bohom človeku a zároveň je v rozpore s tým, že Mária nehrešila, lebo ona tým, že prijala Boží návrh, spáchala hriech smilstva s Bohom, pretože už bola podľa židovských zákonov zákonitou manželkou Jozefa.)
Treťou indikáciou je samotný židovský koncept mesiáša, ktorý rozhodne nekladie ako jednu z podmienok panenské počatie. Jediné pasáže, ktoré sa vzťahujú na mesianistický koncept sú Izaiáš 2, 11, 42, 59:20, nie je medzi nimi Izaiáš 7:14, kde sa hovorí "Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel". Z časovej postupnosti popisovanej v citáte je však jasné, že panna môže počať, ale potom už nie je pannou a nemôže ísť tak o panenský pôrod. Napríklad židia o samotnom Jánovi Krstiteľovi, ktorý bol počatý Zachariášom a Alžbetou, uvažovali, či nie je mesiáš (Ján 1:20) a nadôvažok Ježiš nikdy nepoužíval argumentáciu, že je mesiášom preto, lebo by bol panensky počatý. Štvrtou indikáciou je princíp, podľa ktorého Boh nemôže porušiť svoje zákony vychádzajúce z Neho a podľa ktorých tvoril kozmos, lebo by tým dával najavo, že to čo tvoril, bolo nesprávne. Jedným z týchto princípov je, že na splodenie dieťaťa je potrebné oplodniť ženské vajíčko mužskou spermiou.

Ak sa teda predpokladá, že počatie Ježiša muselo byť práve skrze Ducha svätého, aké mal Boh dôvody nato, aby použil na jednej strane ženu a na druhej strane takýto zázračný spôsob oplodnenia, keď jednoducho mohol mesiáša stvoriť práve tak ako Adama, keďže Ježiš je všeobecne uznávaný ako druhý Adam? Ak by toto mala byť cesta počatia mesiáša, prečo Boh vlastne na začiatku stvoril muža - Adama? Prečo takýto spôsob rozširovania ľudského rodu neuplatnil od začiatku u Evy, ktorá bola stvorená bezhriešna a mala teda na to najlepšie predpoklady?
Poprvé, Boh to nemohol použiť u Márie preto, lebo stvoril ľudí ako mužov a ženy s tým, že ich vzájomný sexuálny vzťah je cestou pokračovania ľudského rodu. Z genetického hľadiska je zrejmé, že aby vznikol ľudský zárodok, musí splynúť pohlavná bunka muža s pohlavnou bunkou ženy. Ak sa teda hovorí o nadprirodzenom počatí, koľko mal potom Ježiš chromozómov alebo akú DNA má Duch svätý respektíve Boh?
Podruhé, i po príchode Ježiša a predpokladaného naplnenia jeho misie sa ľudia stále rodia s dedičným hriechom, čo nie v súlade s Božou vôľou práve tak, ako nestvoril Adama a Evu aby sa ich deti rodili s dedičným hriechom. Aby sa zabránilo tomu, že sa deti budú rodiť s dedičným hriechom, tak by sa po takom nadprirodzenom oplodnení Márie mali rodiť iba ženy, ktoré by neustále počali z Ducha svätého a tak by sa rodili iba dievčatá a boli by bez dedičného hriechu. Potom by ale museli nejak vyhynúť už existujúci muži alebo ich pohlavne nesfunkčiť. Lenže narodil sa Ježiš ako muž a to malo svoj dôvod i význam a zároveň to vyvracia dogmu počatia bez muža prostredníctvom Ducha svätého. Ako to bolo v skutočnosti
Je takmer nemožné presne faktograficky zdokumentovať všetko to, čo sa dialo s Máriou a okolo nej, ale na základe poskladania rôznych čriepkov informácii je možné priblížiť vtedajšie udalosti. Vždy je dobré si uvedomiť, že Alžbeta, Zachariáš, Mária, Jozef a Ježiš boli židmi a nasledovali židovské zákony pokiaľ im Boh nepovedal inak. Rozhodne neboli kresťanmi a nenasledovali kresťanské dogmy, pretože vtedy žiadne kresťanstvo neexistovalo. V čase Jozefa a Márie manželstvá bývali zvyčajne dohodnuté rodičmi. Samotné manželstvo sa skladalo z dvoch častí - "zasnúbenia" a "plného manželstva". Zasnúbenie znamenalo, že žena legálne patrí iba svojmu manželovi a nikomu inému a mohlo byť zrušené jedine rozvodom (prepustením). Po zásnubách pár žil oddelene asi rok a potom dievča prichádza do domu svojho manžela, čo znamená realizáciu "plného manželstva". Bývalo zvykom, že sa pár zasnúbil keď malo dievča okolo 14 rokov a mladík v rozmedzí 16 až 24 rokov a tak to pravdepodobne bolo i v prípade Jozefa a Márie, ktorí žili v malom meste Nazaret s pár stovák ľuďmi. V čase, keď Mária mohla mať asi 16 rokov a bola "zasnúbená" s Jozefom, ale ešte žijúc v dome svojich rodičov, udialo sa zvestovanie anjela Gabriela. Toto zvestovanie znamenalo kľúčový zlom nielen v Márinom živote, ale i v ľudskej histórii a jeho pochopenie pomôže priblížiť podstatu udalostí, ktoré nasledovali.

Mária na anjelovo posolstvo, že porodí mesiáša, reaguje tým, že "Jako sa to stane, keď neznám muža?" (Lukáš 1:34) Cirkev usudzujúc, že zložila sľub večného panenstva, to interpretuje tak, že Mária bola prekvapená, ako sa to zrealizuje. V skutočnosti to vhľadom na židovskú terminológiu znamenalo, "Ako sa to stane, keď nemávam sexuálny vzťah?" Anjelova odpoveď "Svätý Duch prijde na teba, a moc Najvyššieho ti zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volať Syn Boží." (Lukáš 1:35) Výraz "zatôniť" znamená mať sexuálny vzťah. Je zrejmé, že nie priamo ani s Duchom svätým, pretože na mnohých prišiel Duch svätý a neotehotneli, ani s Bohom samotným, lebo aj keď v Ezekielovi 16:7-8 Boh rozprestrel svoj plásť (čo znamená mať sexuálny vzťah) nad Jeruzalemom, nešlo doslovne o sexuálny vzťah Boha s Jeruzalemom. Výraz "Duch svätý" v judaizme znamená všeobecne existujúcu Božiu prítomnosť v univerze, v špecifických prípadoch zjavnú napríklad v rečiach prorokov alebo ako viditeľný symbol v Božom stánku a neskôr v chráme v Jeruzaleme. V súvislosti s kňazmi sa hovorilo, že majú vzťah s Duchom svätým, ktorému sa pripisuje ženský aspekt Boha akým je miernosť, pokora, trpezlivosť. Následne anjel Márii oznamuje akým spôsobom sa to zrealizuje, keď jej hovorí o Alžbetinom tehotenstve "A hľa, Alžbeta, tvoja pokrevná, aj ona počala syna vo svojej starobe, a toto jej je už šiesty mesiac (židovský mesiac má 29 eventuálne 30 dní) tej, ktorú volajú neplodnou, lebo u Boha nebude nemožným niktoré slovo" (Lukáš 1:36-37). Prečo jej anjel povedal práve o Alžbete a nie napríklad o Sáre, ktorá porodila syna Izáka vo vysokom veku po Božom prísľube (Gen. 17:19), malo svoj dôvod. Mária to pochopila a hoci si uvedomovala nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí, keby sa o tom dozvedeli ľudia, súhlasí s Božou vôľou práve tak, ako sa to stalo v prípade Támar, ktorá sa prezliekla za prostitútku, aby zviedla svojho svokra a po zistení tehotenstva mala byť za smilstvo upálená (Gen 38:6-26). Mária ku koncu anjelovho zvestovania reaguje ".. nech sa mi tedy stane podľa tvojho slova" (Lukáš 1:38). To znamená, že obsah zvestovania vzťahujúci sa na splodenie Ježiša, sa nenaplnil práve v tom okamžiku zvestovania, ale má sa naplniť niekedy v budúcnosti, inak by Mária mohla namiesto "nech sa mi tedy stane" reagovať "nech tak je" alebo podobne. Taktiež výraz z Lukáša 1:35 "Svätý Duch prijde na teba" hovorí o budúcom čase. Avšak od zvestovania po odchod k Alžbete nie je žiadna zmienka, že by Duch svätý prišiel na Máriu a ona by následne počala. Preto sa Mária, aby sa obsah zjavenia naplnil, chvatom poberie navštíviť Alžbetu, manželku Zachariáša.
Dom Zachariáša je spomínaný v Lukášovi 1:39 ako "mesto v Júdey v kopcovitej krajine".

Predpokladá sa, že názov Juda bol nesprávne napísaný a malo to byť mesto Jutta v susedstve mesta Maon, čo bolo kňažské mesto 11 km na juh od Hebronu (asi 160 km od Nazaretu). Avšak kňazi nie vždy prebývali v kňažských mestách a tak sa podľa tradície usudzuje, že miesto pôsobenia Zachariáša bolo Ain-Karim, malé mestečko asi 7 km juhozápadne od Jeruzalema (asi 120 km južne od Nazaretu). Iný zdroj určuje Machaerus, asi 16 km na východ od Mŕtveho mora, alebo priamo mesto Hebron. Bez ohľadu na to, v ktorom z týchto miest prebýval Zachariáš v čase príchodu Márie, bezpochyby na tú dobu to bola veľká diaľka na cestovanie bez vážnej príčiny, čoho potvrdením je i to, že Mária pred anjelovým zvestovaním nevedela o Alžbetinom tehotenstve. Navyše Alžbeta z určitých dôvodov toto tehotenstvo do 5. mesiaca tajila (Lukáš 1:24). Podstúpiť takú dlhú cestu je pomerne náročné i z toho dôvodu, že ak Mária išla sama, mohlo to byť pre ňu nebezpečné a ak bola tehotná, bolo by to príliš veľké riziko pre budúce dieťa ísť iba gratulovať Alžbete, poprípade jej pomáhať. Anjelovo zvestovanie muselo teda obsahovať niečo, čo Máriu viedlo k tomu, aby sa chvatom po zvestovaní vybrala na túto namáhavú a nebezpečnú cestu. Je zaujímavý i ten fakt, že sa o zjavení nepodelila s Jozefom, ktorý by ju mohol sprevádzať a byť takto spoluúčastný na Božej prozreteľnosti už od začiatku. Keby sa to týkalo počatia z Ducha svätého, nebol dôvod mu to nepovedať, pravdepodobne by nič nenamietal, lebo bol zbožným človekom, a aj keby namietal, tak by asi dostal zjavenie tak isto, ako keď chcel prepustiť Máriu. Jozef sa dozvedel o zjavení až keď zistil, že je Mária tehotná a chcel ju následne prepustiť. Prečo mu Mária nič nepovedala? Je možné, že keby mu Mária povedala o zjavení, nemusel by s tým súhlasiť a eventuálne by sa snažil tomu zabrániť, pretože dôvodom návštevy nebola gratulácia k Alžbetinmu tehotenstvu, ale hlavným dôvodom bol Zachariáš. Zachariáš bol kňazom kňažskej skupiny Abia, čo bola 8. skupina z 24, do ktorých boli kňazi rozdelení (1. Kronická 24:10) a teda bol potomkom v rodovej línii veľkňaza Árona z kmeňa Léviho. Ako kňaz slúžil v chráme v Jeruzaleme 2 krát do roka po jednom týždni. Jeho domovom v tom čase boli pravdepodobne miestnosti určené pre kňazov na chrámovom pozemku. Zápalna obeta bola najdôležitejšou časťou dennej bohoslužby a ťahal sa los, kto ju bude uskutočňovať, čo bolo úcta požitá zvyčajne len raz za život. Práve počas tohto obradu dostal Zachariáš zjavenie o narodení svojho syna Jána a nie jeho manželka Alžbeta.

Alžbeta bola podľa Lukáša 1:26 nazývaná "sesternicou"(syggenis) Márie, kdežto v jednom starom perzskom zdroji sa hovorí o "matkinej sestre" (metradelphe) namiesto "sesternica". Podľa sv. Hippolytisa Mathan mal tri dcéry - Máriu, Sobu a Annu. Najstaršia Mária sa vydala za muža z Betlehema a mala dcéru Salome. Stredná Soba sa vydala v Betleheme za "syna z Leviho rodu" a mala dcéru Alžbetu. Najmladšia Anna sa vydala za galilejčana Joachima a mala dcéru Máriu, matku Ježiša. Potom Salome, Alžbeta a Mária boli sesternice z prvého kolena zo strany matiek. Takto Alžbeta, "dcéra Árona" z otcovej strany mohla byť sesternicou Márie z matkinej strany, avšak ich skutočný vzťah nie je dostatočne jasný. Alžbeta je v 6. mesiaci tehotenstva, keď ju prichádza asi po 30 hodinovej ceste navštíviť Mária. Po príchode k nej jej Alžbeta okrem iného hovorí ".. blahoslavená tá, ktorá uverila, lebo sa naplní to, čo jej bolo hovorené od Pána." (Lukáš 1:45) Opäť je tu použitý budúci čas, ktorý hovorí, že sa anjelovo posolstvo má len naplniť. Z tohto dôvodu Mária neprišla iba preto, aby Alžbete zagratulovala a eventuálne jej pomáhala nasledujúce tri mesiace, pretože práve pred narodením Jána Krstiteľa, keď by ju Alžbeta najviac potrebovala, Mária odchádza domov. Čo tam potom robila Mária tri mesiace, ak hlavný dôvod nebol pomáhanie Alžbete pred pôrodom? Treba si uvedomiť, že Zachariáš bol schopný splodiť dieťa. Podľa Lukáša 1:69 Zachariáš potom, čo sa mu po pôrode syna vrátila reč, povedal: "a vyzdvihol nám roh spasenia v dome Dávida, svojho služobníka". Prečo by hovoril o mesiášovi, keď jeho syn nebol mesiášom?
Nejaký čas po Márinom príchode domov sa Jozef dozvedel o jej tehotenstve, keď už bolo pravdepodobne zjavné, no on dovtedy nič nevedel, lebo chcel následne Máriu prepustiť pre neveru. V tej dobe zasnúbenie znamenalo, že nevesta legálne patrí ženíchovi, a aj keď spolu ešte nežili, prípadné tehotenstvo nebolo ničím výnimočným. Preto Máriiné tehotenstvo nikoho neprekvapilo okrem Jozefa. Muselo to byť pre neho veľmi bolestivé pretože boli manželmi a Mária počala, ale Jozef vedel, že nie jeho pričinením. Židovský zákon z dôvodu nevery nariaďoval rozvod, pretože sex mimo manželstva nebol dovolený a v takomto prípade sa muž musel podľa zákona rozviesť so svojou manželkou aj keby jej chcel odpustiť. Jozef si uvedomoval, že jeho žena smilnila a dieťa, narodené so vzťahu vydatej ženy a iného muža ako manžela je nazývané bastardom. Vedel, že musí nasledovať zákon a tak ju verejne uznať vinnou a nechať ju popraviť za neveru (Deuteronomy 22:22-29), no rozhodol sa rozísť s ňou potichu, aby jej to neprinieslo verejnú nemilosť (Matúš 1:19).

Už toto bolo z jeho strany silné rozhodnutie, lebo by ním porušil zákon. Avšak i to by v konečnom dôsledku nestačilo, pretože keby sa s ňou rozišiel i potichu, časom by vyšlo najavo, že nie je tehotná od Jozefa a čakala by ju smrť. Tým pádom by sa nemohol narodiť Ježiš a Božie úsilie by vyšlo nazmar. (Ľudia časom síce vydedukovali, že Jozef nie je otcom - Ján 8:41, no Ježiš už bol mimo nebezpečenstva.) Ak však bol Jozef taký spravodlivý a bohabojný, ako je vykresľovaný, a veril by svojej manželke, prečo by potom pochyboval o tom, čo mu hovorí Mária o počatí z Ducha svätého? Práve preto, ako by neveril hociktorý muž v podobnej situácii, pretože on nasledoval židovské zákony a proroctvá, a v tých sa o splodení z Ducha svätého nehovorilo, dokonca ani v prípade mesiáša. Je zrejmé, že Márii neveril, a preto musel zasiahnúť anjel. Jozef následne prijal Máriu do svojho domu vydávajúc sa za otca dieťaťa, aj keď to pre neho určite nebolo ľahké. Mohol sa pýtať, že ak to dieťa bolo počaté z Ducha svätého, prečo mu o tom Mária nepovedala hneď od začiatku? A ak nepočala z Ducha svätého, kto bol teda otcom? Uvedomujúc si, že v každom prípade Ježiš nie je jeho synom, určite mal silnú túžbu po dieťati z vlastnej krvi, a preto nie je vylúčené, že spomínaní Ježišovi súrodenci sú deťmi Márie a Jozefa.
Zaslúži si Mária menej úcty ak nepočala panensky a nebola trvalou pannou?
Rozhodnie nie. Podstata váženia si Márie nespočíva v tom, či bola pannou alebo nie v zmysle hlásenom cirkvou. Je totiž mnoho žien, ktoré žili ako panny a nepožívajú takú úctu ako Mária. Je taktiež zrejmé, že nejaká matka nemusí panensky počať, aby bola vážená. Každá matka, ktorá si napĺňa poslanie materstva, si zaslúži úctu a rešpekt. Preto ten fakt, že sa narodil mesiáš, je prvoradý a najpodstatnejší a to, či Mária bola panna alebo nie, je bezpredmetné pre život viery. Mária si zaslúži úctu preto, lebo bola rozhodnutá nasledovať Božiu vôľu i za cenu porušenia židovských zákonov a tým ohrozenia svojho života, len aby porodila Ježiša, mesiáša, ktorého mali ľudia nasledovať. A to je hodné obdivu a v tomto zmysle je Mária príkladom pre tých, ktorí porušia zákony cirkvy preto, lebo chcú nasledovať Božiu vôľu. Je zrejmé, že posolstvo tohto článku je v priamom konflikte s tým, k čomu sú vedené milióny ľudí, ale rozhodne to nie je v konflikte s tým, čo hlásal Ježiš. A to, čo hlásal Ježiš, je dôležité pre život viery. .