Aj hriechy druhých, najmä vlastných rodičov, sa ich týkajú. V dôsledku toho sú deti nevyhnutne odsúdené už od narodenia. Podobný scenár však modernému človekovi pripadá ako veľmi nespravodlivý. Lenže odmietanie Boha tu nijako nerieši problémy. Ak po smrti niet života so vševediacim a všemohúcim Bohom, ktorý každému udeľuje podľa jeho zásluh, spravodlivosť by bola iba bezobsažným slovom. Ak jestvuje iba tento svet a spravodlivosť sa v ňom nedá nájsť, potom ona nejestvuje vôbec. Odmietanie Boha zo strany moderného ateizmu neuľahčilo človekovi ťažkú voľbu, ale ho urobilo neovládateľným. Bez Boha niet nádeje na spravodlivosť pre svet, preniknutý nespravodlivosťou a nedostatkom lásky. Dokonca ani tí najlepší sudcovia nie sú schopní nastoliť na zemi právo. Pojem spravodlivosti má snahu meniť sa podľa ľudí, ktorí si vytvárajú svoju mienku väčšinou tak, že vychádzajú z urážok, ktoré zakúsili priamo na sebe.
Boží zásah
Zmysel človeka pre spravodlivosť nie je vhodnou mierou pre skutočnosť. Veď Boh nie je spútaný takým chápaním spravodlivosti, aké vyjadruje príslovie „oko za oko", ako by si človek a Boh vzhľadom na dajaký vyšší stupeň spravodlivosti boli rovní. Nejestvujú predpisy spravodlivosti zvlášť pre Boha, či stojace nad ním. Boh je spravodlivý od prirodzenosti a Písmo učí, že jeho spravodlivosť je ospravedlňujúca, čo značí, že miluje hriešnikov a ospravedlňuje ich nezištne. Nakoľko Boh je láska, a nakoľko spravodlivosť a Boh sú jedno, treba spravodlivosť chápať tak, že vychádza z jeho lásky. Boh nie je spútaný prítomným stavom stvorenia. Hoci nie je vôbec povinný spasiť človeka od hriechov, vo svojej láske sa rozhodol, že ho vytrhne z pustošivých pút hriechu. A aj keď človek odvrhol lásku, Boh nikdy neodvrhol človeka. Svätý Irenej poznamenáva, že aj pri vyhnaní človeka z pozemského raja Boh ľuďom preukázal lásku, keď im vymenil zásterky z figových listov, ktoré drsno doliehali na ľudskú kožu, za jemnejšie a lepšie chrániace oblečenie zo zvieracej kože (Gn 3,21). Aj ich odohnanie od stromu života (Gn 3,22-24) sa považuje za požehnanie, „aby Človek nezostal navždy previnilcom.. a aby sa skoncovalo so zlom a dalo sa pred ním uchrániť (Adversus Haereses III,23,5s; PG 7,963A -964A). Prirodzene ešte väčším znakom Božej lásky bolo prisľúbenie, že z Evinho potomstva bude niekto, kto rozšliape hadovi hlavu (Gn 3,15). Toto prisľúbenie malo na zreteli jediného Spasiteľa ľudstva Ježiša Krista.