Otec milosrdenstva

Milosť milosrdenstva prichádza v ústrety všetkým, aby tí, čo boli zmierení, mohli byť aj "spasení jeho životom" (Rim 5,10).
Ján Pavol II., Bula Incarnationis mysterium
Ponuka odpustenia
Smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sú neotrasiteľným základom kresťanskej viery. Jediná cesta, ako pristúpiť k tejto historickej skutočnosti, je svedectvo tých, ktorí ohlasovali blahozvesť spásy zvestovaním lásky, ktorá zračila smrť a hriech smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Zjavenie a spása, ktoré priniesol, vyžadujú v dejinách neustále sprostredkovanie. Ak sa bolo treba vyhnúť tomu, aby konečné zjavenie (Ježiša) cez kríž a zmŕtvychvstanie nebolo márne, Boh musel umožniť, aby vzkriesenie vedeli určitým spôsobom pochopiť aj učeníci. Boli povolaní slobodne prijať zmŕtvychvstalého Ježiša a ohlasovať jeho smrť a zmŕtvychvstanie, aby uverili aj iní. Tento prvoradý význam zmŕtvychvstania dosvedčuje Písmo. Okrem Panny Márie, jeho matky, ho vlastne všetci jeho učeníci zradili, popreli a opustili. Kríž bol pre učeníkov, a ich príliš ľudské nádeje, prekvapením. Zmŕtvychvstalý Kristus sa teda zjavil ľuďom so sklamanými nádejami, ustráchaným a bez viery, tým, čo ho zradili bez lásky, aby ich vyzval uveriť.
Evanjeliová výzva k pokániu
Markovo evanjelium na začiatku zhrňuje v krátkosti Ježišovo posolstvo: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo" (Mk 1, 15). To, že sa už napína čas a približuje sa Božie kráľovstvo, vyplýva zo stručného príkazu: „kajajte sa a verte evanjeliu". Týmto napätím medzi oznamovacím a rozkazovacím spôsobom Ježiš chcel vyjadriť, že Božia iniciatíva, ktorou vniká do dejín, teraz očakáva odpoveď zo strany ľudskej slobody, t.j. kajúcnosť a vieru. Prvotnosť Božieho zásahu teda nenarúša slobodné rozhodovanie človeka, ale vyzýva ho konať.
Božia spravodlivosť
Katolícke chápanie prvotného hriechu sa zakladá na učení Knihy Genezis a na učení svätého Pavla, takže zbavuje Boha akejkoľvek zodpovednosti za zlo prítomné vo svete. Boh je spravodlivý a za takého ho treba pokladať vo všetkom, čo robí. Takéto vysvetľovanie sa však zdá byť v rozpore s vyobrazením Boha, ktorý zavrhol po Adamovi všetkých ľudí ešte predtým, než by sa boli dopustili dajakého osobného hriechu. Môže byť taký Boh spravodlivý?
Niet pochýb, že tu stojíme pred skutočne ťažkým rozhodnutím. Hriechy totiž majú svoje následky a my nemôžeme oddeľovať ľudí jedných od druhých bez narušenia ich prirodzenosti. Svojím narodením sú prirodzene spojení jeden s druhým.

Aj hriechy druhých, najmä vlastných rodičov, sa ich týkajú. V dôsledku toho sú deti nevyhnutne odsúdené už od narodenia. Podobný scenár však modernému človekovi pripadá ako veľmi nespravodlivý. Lenže odmietanie Boha tu nijako nerieši problémy. Ak po smrti niet života so vševediacim a všemohúcim Bohom, ktorý každému udeľuje podľa jeho zásluh, spravodlivosť by bola iba bezobsažným slovom. Ak jestvuje iba tento svet a spravodlivosť sa v ňom nedá nájsť, potom ona nejestvuje vôbec. Odmietanie Boha zo strany moderného ateizmu neuľahčilo človekovi ťažkú voľbu, ale ho urobilo neovládateľným. Bez Boha niet nádeje na spravodlivosť pre svet, preniknutý nespravodlivosťou a nedostatkom lásky. Dokonca ani tí najlepší sudcovia nie sú schopní nastoliť na zemi právo. Pojem spravodlivosti má snahu meniť sa podľa ľudí, ktorí si vytvárajú svoju mienku väčšinou tak, že vychádzajú z urážok, ktoré zakúsili priamo na sebe.
Boží zásah
Zmysel človeka pre spravodlivosť nie je vhodnou mierou pre skutočnosť. Veď Boh nie je spútaný takým chápaním spravodlivosti, aké vyjadruje príslovie „oko za oko", ako by si človek a Boh vzhľadom na dajaký vyšší stupeň spravodlivosti boli rovní. Nejestvujú predpisy spravodlivosti zvlášť pre Boha, či stojace nad ním. Boh je spravodlivý od prirodzenosti a Písmo učí, že jeho spravodlivosť je ospravedlňujúca, čo značí, že miluje hriešnikov a ospravedlňuje ich nezištne. Nakoľko Boh je láska, a nakoľko spravodlivosť a Boh sú jedno, treba spravodlivosť chápať tak, že vychádza z jeho lásky. Boh nie je spútaný prítomným stavom stvorenia. Hoci nie je vôbec povinný spasiť človeka od hriechov, vo svojej láske sa rozhodol, že ho vytrhne z pustošivých pút hriechu. A aj keď človek odvrhol lásku, Boh nikdy neodvrhol človeka. Svätý Irenej poznamenáva, že aj pri vyhnaní človeka z pozemského raja Boh ľuďom preukázal lásku, keď im vymenil zásterky z figových listov, ktoré drsno doliehali na ľudskú kožu, za jemnejšie a lepšie chrániace oblečenie zo zvieracej kože (Gn 3,21). Aj ich odohnanie od stromu života (Gn 3,22-24) sa považuje za požehnanie, „aby Človek nezostal navždy previnilcom.. a aby sa skoncovalo so zlom a dalo sa pred ním uchrániť (Adversus Haereses III,23,5s; PG 7,963A -964A). Prirodzene ešte väčším znakom Božej lásky bolo prisľúbenie, že z Evinho potomstva bude niekto, kto rozšliape hadovi hlavu (Gn 3,15). Toto prisľúbenie malo na zreteli jediného Spasiteľa ľudstva Ježiša Krista.

On sa stal hriechom z lásky k nám, ako píše svätý Pavol: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou" (2 Kor 5,20-21; Gal 3,13). Takto sa spojili najkrajnejšie protiklady: najsvätejšia láska, ktorou je Boh, sa spojila s hriešnym ľudstvom; Ježiš dobrovoľne prišiel na svet, aby za nás zomrel. Aj o tom sa apoštol Pavol zmieňuje: „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od (Božieho) hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou" (Rim 5,6-9).