Opäť by teda nebola splnená podmienka, ktorú sme pre úspešný priebeh komunikácie stanovili, na základe Griceho, Searleho a Ausitnovej analýzy komunikácie.
Čo z týchto zistení vyplýva? Z každodennej skúsenosti môžeme povedať, že ak sú naše doterajšie tvrdenia správne, do vzťahu Ja-Ty pri komunikácii môžeme vstúpiť s každým, komu priznáme určitý charakter personality. Môžu to byť aj zvieratá, či dokonca neživé veci (Buber hovorí o strome ). Môže s nimi prebehnúť aj komunikácia, nakoľko stavy mysle hovoriaceho (význam hovoriaceho) nemôžme dokázať, ale predpokladať a následne overiť na podklade situácie v ktorej sa nachádzame (kontext). Ďalším dôsledkom našich zistení by bolo, že k nášmu Ty nemusíme mať iba pozitívny vzťah. V bežnom živote sme úspešný (hoci nie vždy) v komunikácii aj s ľuďmi, voči ktorým je náš postoj negatívny. Ak by sme totiž museli mať k Ty vzťah výlučne pozitívny, nebolo by možné nepriateľa vnímať ako Ty a teda komunikovať s ním. Toto však popiera našu reálnu skúsenosť.
Hoci nám dialogická koncepcia M. Bubera dobre poslúžila na objasnenie postavenia a významu vzťahu v teórii komunikácie, vidíme v nej jeden nedostatok. Domnievame sa, že Buber nedotiahol svoju analýzu do konca. Akoby vzťah chápal jednostranne, od Ja k Ty. Avšak ak má byť vzťah vzťahom je dôležitý aj postoj nášho Ty k nám. Zabudol povedať, čo sa stane ak ja zaujmem k niekomu (niečomu) postoj vo sfére Ja-Ty ako k svojmu Ty, no toto moje Ty na mňa bude hľadieť ako na Ono. Je možné, aby medzi mnou a mojim Ty, ktoré ma vníma ako Ono, vznikol vzťah? Túto našu námietku nechápeme ako dokonalú a nevyvrátiteľnú. Veď nakoniec, možno ju sám Buber zodpovedal v niektorej svojej ďalšej práci. Domnievame sa však, že bolo vhodné urobiť tak práve v knihe Ja a Ty, kde sme túto odpoveď nepostrehli.