Komunikácia je určitým druhom vzťahu

Aby sme boli úspešní pri komunikácii s druhými ľuďmi, aby sme nejakú ľudskú činnosť mohli nazvať komunikáciou, okrem už spomenutých formálnych podmienok (kritérií), je dôležitá existencia vzťahu medzi hovoriacim a publikom. Ide o vzťah, ktorý Buber pomenúva slovnou dvojicou Ja-Ty. Je viacej úrovní, na ktorých je tento vzťah dôležitý.
Vzťah je dôležitý hneď na začiatku komunikácie. Ak totiž niekoho vnímame vo sfére Ja-Ono, teda ako Ono, nemôže sa pre nás nikdy stať publikom. Ono totiž môžeme pozorovať, skúmať, analyzovať atď., ale nikdy s ním nemôžme vstúpiť do vzťahu. A ako by potom mohla prebehnúť komunikácia (ktorá je sama určitým druhom vzťahu) medzi hovoriacim a niekým, s kým hovoriaci nemôže vstúpiť do vzťahu (Ono). Prijali sme predpoklad, že komunikácia je akýmisi druhom vzťahu. Ak má prebehnúť komunikácia, je pre začiatok minimálne potrebné, aby hovoriaci vnímal svoje publikum ako Ty. Teda vo sfére základného slova Ja-Ty. Jedine v tomto postoji voči publiku môže hovoriaci vstupovať s publikom do vzťahu, čo je, domnievame sa, okrem iného nevyhnutné pre úspešný priebeh komunikácie. Pod úspešným priebehom komunikácie chápeme taký stav, keď publikum rozpozná význam, ktorý do výpovede vložil hovoriaci, so zámerom, aby publikum tento jeho význam rozpoznalo.
Ak niečo nevnímame ako Ty, ale ako Ono je komunikácia nemožná. K Ono sa nestaviame ako k niečomu osobnému. Nikdy sa teda niekomu, kto je pre nás Ono, nebudeme snažiť sprostredkovať význam akejkoľvek výpovede. Toto je však základnou podmienkou komunikácie.
Ďalší problém sa vynorí v momente, keď si uvedomíme, že ak ja zaujmem k niekomu postoj vo sfére Ja-Ty, teda ak niekomu priznám status môjho Ty, neznamená to automaticky, že aj on voči mne zaujme rovnaký postoj. Aký dopad bude mať toto zistenie pre teóriu komunikácie? Je možná komunikácia ak pre hovoriaceho publikum bude Ty, no pre publikum hovoriaci bude Ono? Určite nie, pretože od Ono sa nedá očakávať, že bude s nami komunikovať. Preto potom publikum, pre ktoré je hovoriaci Ono, nebude od neho očakávať pokus o komunikáciu. V žiadnych slovách hovoriaceho sa nebude snažiť rozpoznať, čo nimi chce hovoriaci povedať (komunikovať).

Opäť by teda nebola splnená podmienka, ktorú sme pre úspešný priebeh komunikácie stanovili, na základe Griceho, Searleho a Ausitnovej analýzy komunikácie.
Čo z týchto zistení vyplýva? Z každodennej skúsenosti môžeme povedať, že ak sú naše doterajšie tvrdenia správne, do vzťahu Ja-Ty pri komunikácii môžeme vstúpiť s každým, komu priznáme určitý charakter personality. Môžu to byť aj zvieratá, či dokonca neživé veci (Buber hovorí o strome ). Môže s nimi prebehnúť aj komunikácia, nakoľko stavy mysle hovoriaceho (význam hovoriaceho) nemôžme dokázať, ale predpokladať a následne overiť na podklade situácie v ktorej sa nachádzame (kontext). Ďalším dôsledkom našich zistení by bolo, že k nášmu Ty nemusíme mať iba pozitívny vzťah. V bežnom živote sme úspešný (hoci nie vždy) v komunikácii aj s ľuďmi, voči ktorým je náš postoj negatívny. Ak by sme totiž museli mať k Ty vzťah výlučne pozitívny, nebolo by možné nepriateľa vnímať ako Ty a teda komunikovať s ním. Toto však popiera našu reálnu skúsenosť.
Hoci nám dialogická koncepcia M. Bubera dobre poslúžila na objasnenie postavenia a významu vzťahu v teórii komunikácie, vidíme v nej jeden nedostatok. Domnievame sa, že Buber nedotiahol svoju analýzu do konca. Akoby vzťah chápal jednostranne, od Ja k Ty. Avšak ak má byť vzťah vzťahom je dôležitý aj postoj nášho Ty k nám. Zabudol povedať, čo sa stane ak ja zaujmem k niekomu (niečomu) postoj vo sfére Ja-Ty ako k svojmu Ty, no toto moje Ty na mňa bude hľadieť ako na Ono. Je možné, aby medzi mnou a mojim Ty, ktoré ma vníma ako Ono, vznikol vzťah? Túto našu námietku nechápeme ako dokonalú a nevyvrátiteľnú. Veď nakoniec, možno ju sám Buber zodpovedal v niektorej svojej ďalšej práci. Domnievame sa však, že bolo vhodné urobiť tak práve v knihe Ja a Ty, kde sme túto odpoveď nepostrehli.