Marxizmus, Marx a Engels

Vznik marxizmu
V 19. storočí vystupuje v Nemecku dvojica filozofov Marx a Engels, ktorí hlásajú novú filozofiu. Marx sa orientoval na filozofiu človeka. Za jeho základnú vlastnosť pokladá prácu ako produktívnu činnosť. V nej človek spredmetňuje svoje bytostné sily, pretvára prostredie okolo seba, či úž sociálne alebo prírodné. Súkromné vlastníctvo je podľa Marxa príčinou vzniku tried a odcudzuje človeku produkt jeho práce a prácu samotnú. To sa prejavuje v postavení moderného proletára. Odcudzením práce Marx chápe nadvládu ľudských výrobkov nad človekom, ktoré voči nemu vystupujú ako cudzie sily. Za odcudzenie pokladá aj pretváranie reálnych životných vzťahov ľudí v ich vedomí, napríklad náboženstvo a ideológia. Odcudzenie možno prekonať len zrušením súkromného vlastníctva, komunistickou premenou spoločnosti.
Základom tejto spoločnosti je materiálna výroba, v ktorej ľudia produkujú všetko to, čo slúži na uspokojovanie ich potrieb. Takáto premena by však znamenala, že celé dejiny ako prírodno - historický proces smerujú k beztriednej spoločnosti. Podľa spôsobu výroby Marx rozlišuje dva veľké celky, ktoré nazýva spoločensko-ekonomické formácie. Každá formácia má svoju základňu a politickú a právnu nadstavbu. Spoločensko-ekonomická formácia sa rozvíja dovtedy, kým sa výrobné vzťahy nestávajú brzdou ďalšieho vývoja. Ak je tak, vznikajú sociálne revolúcie, v ktorých nová spoločenská trieda preberá vedúce postavenie v spoločnosti. takáto revolúcia vypukla v roku 1917 , konkrétne vo februári 1917 v Rusku. Marxistická filozofia sa rozvíjala najmä v prostredí sociálnodemokratického robotníckeho hnutia. Mala dva smery: ortodoxný marxizmus a západný marxizmus. Ortodoxný marxizmus reprezentovali západoeurópski a ruskí sociálni demokrati, predovšetkým Vladimír Iľjič Lenin, vlastným menom Vladimír Uľjanov. Najmä po jeho smrti sa marxistická filozofia stala súčasťou oficiálnej štátnej ideológie, najprv v Sovietskom Zväze, neskôr v krajinách bývalého východného bloku. Zjednodušenú a zvulgarizovanú podobu predstavujú práce Josifa Visarionoviča Stalina, ktoré mocenský určovali záväzné hranice možného filozofovania. K zmene filozofického myslenia došlo po kritike stalinizmu v roku 1956. Napriek tomu zostala časť marxistickej filozofie pod náporom ideologizácie v komunistických krajinách.
MARX Karol
1818 - 1883
Narodil sa v meste Trevír, v najrozvinutejšej provincii Pruska. Detstvo strávil v rodine, ktorá žila v duchu buržoázneho osvietenstva a humanity.

Napriek tomu, že v nej vyrastalo deväť detí, nepoznala biedu. Otec Heinrich Marx, bol advokát. Zvlášť sa zameral na výchovu syna Karola, z ktorého chcel mať veľkého právnika, široko-ďaleko uznávaného obhajcu rozumu a ľudskosti. No už po skončení gymnázia Karol otcove nádeje sklamal. Hoci sa dal na jeho želanie zapísať na právnickú fakultu v Bonne, zaujímala ho predovšetkým filozofia a rušný študentský život, v ktorom nechýbali ani láska k šľachtickej dcérke Jenny von Westphalen.
Marxovo búrliváctvo však čoskoro ustúpilo vážnemu záujmu o štúdium, ktoré okrem práva a filozofie zahrnovalo aj dejiny literatúry a iných umení, kultúry a cudzie jazyky. Filozofia však prevládala. Po prechode na berlínsku univerzitu roku 1836 ho upútala veľkosť Heglovej osobnosti. Poznanie jeho filozofie, najmä dialektiky, označil v liste otcovi za medzník vo svojom živote. Marx sa od Hegla veľa naučil, no jeho myslenie sa vydalo inou cestou. Zatiaľ' čo Hegel uplatňoval svoju dialektiku v oblasti duchovných špekulácií, Marx začal používať dialektickú metódu na vysvetľovanie skutočnosti. V tomto období v ňom už dozrelo rozhodnutie nepripravovať sa na právnické povolanie, ale po váhavom súhlase otca, sa dal na dráhu profesora filozofie. Po otcovej smrti dopísal dizertáciu a v Jene roku 1841 získal titul doktora filozofie.
Otvorila sa pred ním kariéra univerzitného docenta v Bonne, no dal prednosť písaniu článkov do pokrokových časopisov. Keď vznikli Rýnske noviny, stal sa roku 1842 ich redaktorom. Vystupoval v nich na obranu chudoby, pranieroval brutálne opatrenia vlastníkov pozemkov proti nemajetnej mase, vášnivo sa zasadzoval za slobodu tlače a neľútostne kritizoval kapitalistickú spoločnosť. Noviny boli čoraz populárnejšie, a keď sa Marx stal ich šéfredaktorom, zasiahla proti ich buričstvu vláda. Roku 1843 ich zakázala. Práca v Rýnskych novinách obohatila Marxa o veľké skúsenosti. Predovšetkým si uvedomil, že na to, aby mohol hlbšie pochopiť podstatu spoločenskej nerovnosti a materiálnych záujmov ľudí, sa musí dôkladne zaoberať štúdiom ekonomických a sociálnych problémov.
Pochopil, že za reakčnej vlády v Prusku nebude môcť slobodne hlásať a rozvíjať svoje filozofické a politické názory. Rozhodol sa preto odísť do Paríža. V júni 1843 sa oženil s Jenny, ktorá mu bola až do smrti nielen manželkou, ale predovšetkým spoľahlivou radkyňou a spolupracovníčkou.
V Paríži sa pre nich začal ťažký život politických emigrantov. Marx sa pustil do uskutočňovania svojich politických plánov. Založil časopis, okolo ktorého chcel sústrediť.

najvyspelejších nemeckých a francúzskych publicistov. V spolupráci s Arnoldom Rugem začal vydávať Nemecko-francúzsku ročenku. V nej uverejňoval články, v ktorých sa už prejavil ako vyhranený proletársky revolucionár. Svojím postojom však veľmi skoro popudil štátny aparát i spolupracovníka Rugeho, ktorý odmietol ísť revolučnou cestou. Marx zostal bez miesta a bez prostriedkov. Po čase však predsa len mohol pokračovať vo svojej práci, pretože mu finančne pomohli jeho priatelia z čias vydávania Rýnskych novín. Keď študoval problém historickej úlohy proletariátu, dostal veľmi cenné podnety od mladého filozofa Engelsa, ktorý sa zaoberal kritikou buržoáznej politickej ekonómie. Myšlienková zhoda a veľký revolučný zápal ich natrvalo spojili. Roku 1845 napísali spoločnú knihu Svätá rodina a o rok neskôr Nemeckú ideológiu, v ktorých sformulovali teóriu vedeckého komunizmu. Popri filozofických otázkach sa Marx zaoberal aj štúdiom politickej ekonómie a dejín francúzskej revolúcie. Roku 1845 ho však na zákrok pruskej vlády vypovedali z Paríža ako nebezpečného revolucionára. Presťahoval sa do Bruselu. Roku 1847 tam uverejnil dielo Bieda filozofie, v ktorom vystúpil proti nevedeckým teóriám vtedajších filozofov a odhalil príčiny útrap Pudových más. V Bruseli a v Londýne založil roku 1846 spolu s Engelsom Komunistické korešpondenčné výbory, ktorých úlohou bolo propagovať vedecký komunizmus. O dva roky neskôr založili v Londýne Zväz komunistov, ktorý mal organizácie vo viacerých štátoch. Spolu s Engelsom vypracovali program Zväzu, ktorý vošiel roku 1848 do dejín ako slávny Manifest komunistickej strany, mobilizujúci robotníkov celého sveta svojím obsahom a výzvou Proletári všetkých krajín, spojte sa!
Marx však ani v Belgicku nemohol dlho pokojne pracovať. Keď roku 1848 vypukla vo Francúzsku februárová revolúcia, belgická vláda, nastrašená začínajúcimi ľudovými nepokojmi v Bruseli, vypovedala ho do Francúzska. Odtiaľ po marcovej revolúcii v Nemecku odišiel do Kolína, kde založil Nové rýnske noviny. Po víťazstve kontrarevolúcie ho postavili pred súd a znovu vypovedali z krajiny. Odišiel do Paríža, ale po jednej z demonštrácií ho vypovedali aj odtiaľ. S celou rodinou sa potom presťahoval do Londýna, kde žil až do smrti.
Porevolučné roky boli pre Marxa obdobím intenzívnej a vyčerpávajúcej vedeckej činnosti. V prácach Triedne boje vo Francúzsku a Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta zhodnotil posledný revolučný výbuch v Európe a začal pracovať na svojom hlavnom diele Kapitál.

V Kapitáli Marx rozobral hospodársku štruktúru kapitalizmu. Na jej základe dokázal, že cesta k revolúcii a beztriednej spoločnosti, je zákonitá. Prvý diel Kapitálu vyšiel v Hamburgu roku 1867. V tomto čase sa Marxovi a celej jeho rodine žilo neobyčajne ťažko. Bieda, hlad a choroby boli u Marxovcov, ktorým sa narodilo už štvrté dieťa, každodenným hosťom. Engels im vtedy nemohol pomôcť, lebo bol vo vyhnanstve vo Švajčiarsku.
Roku 1864 založil spolu s Engelsom Medzinárodné robotnícke združenie I. internacionálu, ktorá sa stala tribúnou pokrokového proletariátu a demokratických síl v Európe proti silám reakcie. Významné udalosti vo Francúzsku v čase Parížskej komúny v roku 1871 ho veľmi nadchli. Komúna bola prvým praktickým výsledkom pôsobenia I. internacionály.
V tých týždňoch napísal stovky listov svojim priateľom a členom Internacionály a vyzýval ich, aby organizovali manifestácie a rôzne akcie. Po porážke Komúny napísal rozbor jej -skúseností v diele Občianska vojna vo Francúzsku. Dôsledky krvavého potlačenia parížskeho, proletariátu však veľmi nepriaznivo zasiahli robotnícke hnutie celej Európy a tlak reakcie si vynútil, aby I. internacionálu jej vodcovia rozpustili. Popritom roku 1875 napísal ďalšiu významnú prácu Kritika Gothajského programu, kde po prvý raz sformuloval nevyhnutnosť prechodného obdobia medzi kapitalizmom a socializmom. Jeho analýza ideového a organizačného programu nemeckých socialistov významne prispela k zrodu bojaschopnej proletárskej strany v Nemecku, ktorú Marx až do konca svojho života podporoval a úzko s ňou spolupracoval.
Hoci už v mladosti čítal takmer vo všetkých európskych jazykoch a písal v nemčine, francúzštine a angličtine, v tomto období sa začal učiť ruštinu, pretože ju potreboval nielen pri štúdiu literatúry pre Kapitál, ale najmä preto, aby mohol bezprostredne sledovať vývin ruského národnooslobodzovacieho hnutia. Na základe dôkladného štúdia ekonomických a politických zmien v Rusku predvídal, že po Parížskej komúne sa nevyhnutne a skoro uskutoční prvá veľká revolúcia práve v Rusku.
Vyhnanstvo, ktoré Marxa stále stíhalo, núdza, z ktorej jeho rodina napriek Engelsovej pomoci nevychádzala, ustavičný boj proti rôznorodým neproletárskym
a protiproletárskym smerom a vyčerpávajúca teoretická práca veľmi podlomili jeho zdravie. V roku 1881 mu zomrela žena. A keď mu ešte zomrela najstaršia dcéra Jenny, z duševných a fyzických útrap sa už nezotavil. Zomrel v Londýne 14. marca 1883.

ENGELS Fridrich
1820 - 1895
Nemal nijaké tituly, nebol ministrom, ani poslancom.

Nemal vysokoškolský diplom, ale udivoval svet svojimi encyklopedickými znalosťami.
Narodil sa Barmene (dnešný Wuppertal). Jeho otec, bol majiteľom textilnej továrne. Bol konzervatívne zmýšľajúci človek. Vzdelanie považoval za prejav bezbožnosti a mladému Engelsovi, ktorý nesmel dokončiť ani gymnázium a ktorého túžba po vzdelaní ovládala rovnakou mierou ako jeho otca túžba po zisku, nezostávalo iné, iba odísť z domu.
Ako dobrovoľník pruskej armády roku 1841 chodil vo volných chvíľach na filozofické prednášky na berlínskej univerzite a zblížil sa tam s Heglovými stúpencami. Už vtedy začal chápať politické zásady revolučných demokratov a stal sa ich horlivým vyznavačom. Rozhodujúcim pre jeho ďalší vývin k materialistickému chápaniu dejín, bol jeho pobyt v anglickom Manchestri v rokoch 1842 - 1844. Pracoval tu v obchodnej kancelárii a zároveň študoval pracovné a životné podmienky robotníkov a problémy najrozvinutejšieho robotníckeho hnutia tých čias - chartizmu.
Roku 1844 sa vracal do Nemecka a cestou sa v Paríži po prvý raz osobne stretol s Karolom Marxom.
O rok neskôr vydal svoje prvé väčšie dielo Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. Na jar 1845 sa presťahoval do Bruselu, kde spolu s Marxom vydali významné diela Svätá rodina a Nemecká ideológia. V predvečer európskej buržoáznej revolúcie dospeli obaja myslitelia k rozhodujúcemu medzníku: založili prvú proletársku stranu na svete - Zväz komunistov. Vypracovali jej program nazvaný Manifest komunistickej strany.
V čase nemeckej buržoáznej revolúcie vydával spolu s Marxom v Kolíne Nové rýnske noviny. Keď vyšiel na redaktorov novín zatykač, utiekol Engels do Bruselu. Tam ho však uväznili a vypovedali z krajiny. Odišiel do Paríža, potom sa skrýval vo Švajčiarsku a napokon roku 1849 sa znovu vrátil do Nemecka. V Kolíne ho spolu s Marxom postavili pred súd a obžalovali z urážky úradných orgánov. Pre nedostatok dôkazov a zásluhou ich skvelej obhajoby musel súd obidvoch oslobodiť.
Engels sa potom zúčastnil na ozbrojenom povstaní nemeckého ľudu a po jeho potlačení sa so zvyškami revolučnej armády presunul do Švajčiarska. V Londýne, kam prišiel na Marxovu žiadosť, vedecky bilancoval revolučné obdobie v Európe v dielach Sedliacka vojna v Nemecku, Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku.
V novembri 1850 sa presťahoval do Manchestru, kde obetoval dlhé roky nenávidenému zamestnaniu v obchodnej kancelárii bavlnárskej firmy Ermen a Engels.

Vďaka svojmu postaveniu mohol podporovať mnohých nemeckých pokrokových emigrantov, a najmä sústavne pomáhať Marxovi.
V tomto období Engels ustal v publikovaní, ale o to húževnatejšie si dopĺňal vedomosti. Bol veľkým odborníkom v chémii, vo vojenských teóriách a v neposlednom rade i vo filológii - ovládal trinásť jazykov.
Ozajstným vyslobodením pre Engelsa bol rok 1870, keď si usporiadal majetkové záležitosti, zanechal zamestnanie v obchodnej kancelárii a odišiel do Londýna. Konečne sa mohol nerušene venovať štúdiu problémov vedeckého socializmu i vlastnej tvorivej práci a byť stále v styku s Marxom. Zúčastňoval sa na riadení činnosti I. internacionály, ktorú s Marxom založili roku 1864, organizoval boj proti nesprávnym teóriám v robotníckom hnutí, písal články, no predovšetkým študoval prírodné vedy a matematiku. Výsledkom Engelsovej vedeckej činnosti boli dve najzávažnejšie diela Anti-Dühring a Dialektika prírody.
Jeho hlboké priateľstvo k Marxovi pretrvávalo aj po Marxovej smrti. Engels bol jediným človekom schopným roztriediť obrovské množstvo prípravných rukopisov Marxovho nedokončeného Kapitálu a zostaviť z nich II. a III. diel. Tejto práci sa venoval až do konca života i za cenu, že musel obmedziť prácu na svojich knihách. I tak však napísal ďalšie diela - Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, Ludwig Feuerbach a rozklad klasickej nemeckej filozofie. Významný je aj jeho podiel na príprave socialistického kongresu v Paríži roku 1889 a na vytvorení II. internacionály. Zomrel v Londýne 5. augusta 1895.