Hlboké sociálno-politické zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné predstavy o svete /mýtické/ a vytvárajú sa „vedecké“ názory a predstavy o skutočnosti. Nový svetonázor je odrazom hlbokých spoločenských zmien a začal sa rozchádzať s tradičným svetonázorom – mýtom.

Mytológia

– súhrn mýtov, špecifický svetonázor prvotných ľudí.
-s postupným vývojom spoloč.,myslenia a osvojovaním si javov prírody sa M stáva racionálnejšou – bohovia nadobúdajú podobu zvierat /zoomorfizmus – Egypt/, alebo podobu ľudí /antropomorfizmus – Grécko/.
- Prameňom mýtu nebol len strach a bezmocnosť ale aj túžba ovládnuť prírodné sily
- Prvé F a predvedecké predstavy o svete boli úzko späté s mýtom a náboženstvom-mýtus
- je anonymný, podáva sa z generácie na generáciu ústnym podaním
- nepracuje s pojmami
- je jeden z prvých spôsobov, akým človek vyjadroval svoj vzťah k svetu.
- je to anonymný príbeh o pôvode bohov, sveta, človeka, o usporiadaní všetkých vecí, ktorý sa zachováva tradíciou. Má symbolický a náboženský význam, vysvetľuje účel vecí, niekedy pôvod štátov, miest, rodov,...

- filozofia sa vymedzuje ako protiklad mýtu
-Základom filozofie je filozofické myslenie, ktorému predchádzalo myslenie mýtické
-grécke slovo mythos znamená rozprávanie, povesť alebo báj.

Mytologické myslenie vyjadrovalo bezradnosť človeka pri riešení a vysvetľovaní prírodných javov prostredia, v ktorom sa nachádzali. (mytológia je založená na personifikácii, základom je obrazná predstava, prísne oddeľuje pozemský svet od nadpozemského). V mýtickom (predfilozofickom) poňatí sveta sa človek pokladá za súčasť sveta a nevyčleňuje sa z neho. Preto bojuje svoju ľudskú každodennosť s božskými silami. V mýtickom období sa človek ničomu nečuduje, všetko je mu samozrejmé. Je to z toho dôvodu, že si kladie iba také otázky, na ktoré nájde odpoveď v mýte.

- príkladom mýtického myslenia je báseň Teogónia (Pôvod bohov), ktorú napísal Hesiodos (8-7 st. p.n.l). Spracovaním mýtických tém vytvoril dielo o pôvode bohov a sveta, čiže jeho Teogónia je zároveň kozmonógiou.
-každý stupeň v utváraní konkrétnych podôb sveta je spojený so zrodom nejakej božskej postavy. Hesiodos za počiatok všetkého pokladá Chaos, v ktorom je zárodok svetového usporiadania. Počiatkom tohto usporiadania je zrodenie Gale (zeme). Z nej pochádza Uranos (nebo) a Tartaros (podsvetie). Mýtický človek sa nikdy nepýta, čo je nad Uranom alebo čo je pod Tartarom, pretože na to mu mýtus neodpovedá.

- Mýtické myslenie sa prenáša pomocou obrázkových predstáv /mýtus=predstava/
- Mýtický obraz sveta nerozlišuje medzi fantastickým a reálnym, nadprirodzeným a prirodzeným

Protofilozofické myslenie

-počiatok filozofie možno spojiť s výrazným pokrokom vedomia a pocitu individuality (človek sa vydeľuje z celku sveta, pozerá naň akoby zvonka) a zároveň s odklonom od samozrejmosti (človek sa ničomu nediví) smerom k údivu.
-prví filozofi sa spočiatku divia „obyčajným veciam okolo seba (prečo slnko ráno vychádza a večer zapadá). Mýtický človek sa na rozdiel od filozofa nediví, pretože vie, že Helios ráno spolu so svojimi koňmi vyjde na oblohu a večer ide späť.

Neskôr sa filozofi čudujú väčším záhadám:

- Čo je svet?
- Odkiaľ je svet? Je iba jeden svet?
- Aký má zmysel môj život?

-na počiatku cesty mýtus prestáva byť jedinou odpoveďou na otázku, odkiaľ má všetko svoj pôvod (mýtus odpovedá, že od bohov), a na otázku, ako vznikli božstvá (mýtus za počiatok všetkého pokladá Chaos). Prechod od Chaosu k usporiadaniu (od mýtu k logu) uskutočňujú prví antický filozofi. (milétska škola, pytagorovci, Herakleitos, atomisti,..) nájdením princípu, ktorý je jadrom usporiadania- pralátka, číslo, atómy, prázdno,...

-Príchod filozofie do dejín však neznamená smrť mýtu. Ten sa popri filozofii a vede i v súčasnosti podieľa na vysvetľovaní sveta, jeho celku i jednotlivých súcien v podobe rozprávok, niektorých foriem umenia a najnovšie tiež v podobe textov popularizujúcich vedu, hlavne politiku, ideológiu a pod.

-na počiatku filozofického myslenia stoja pochybovanie (skepsa) a kritika. Filozof pochybuje o vlastnom videní sveta, ktoré ústi do sokratovského záveru „viem, že nič neviem“. Neskoršie pochybuje o správnosti všeobecných, uznávaných zákonov a výkladov a ústi do racionálnej revolty. Filozofia je zároveň kritická, neexistuje pre ňu nič posvätné, nedotknuteľné, nespochybniteľné. Preto v dejinách filozof hrá väčšinou úlohu podozrievavej osoby. Filozofický postoj by však nemal ústiť do skepsy, mal by prerásť do konštruktívnej časti filozofie, ktorá vedie k angažovanosti, k snahe podieľať sa na riešení problémov.

Predpoklady vzniku filozofie:

a) Spoločenské – rozvoj výroby, jej zdokonaľovanie. Úroveň ekonomických a sociálnych vzťahov, ktorá umožní: - oddelenie duševnej práce - nahromadenie vedomostí - potreba múdrosti Ide o také sociálne zriadenie, ktoré aspoň do určitej miery pripúšťa vyjadrovanie vlastných názorov (nie iba demokracia, nie však totalita)

b) Individuálne – pojmové myslenie. Schopnosť samostatne myslieť – prejavuje sa vo všetkých teoretických i praktických aktivít človeka. V každodennom živote riešime problémy, staráme sa o to, čo prináša úžitok. V istých hraničných situáciách – riešime nie každodenné otázky,stojíme pred dôležitou voľbou, uvedomujeme si význam hodnôt (pravda, sloboda, spravodlivosť). Otázky , ktoré si v týchto situáciách kladieme majú filozofický charakter. Vznik filozofie Pred 4500 rokmi – Mezopotámia, Babylónia, Egypt, India, Čína, v 6.stor. pre n.l. je to Grécko (porozmýšľať o rozdieloch a zhodách)

Protiklady, ktoré stáli pri zrofe filozofického myslenia:o mýtus – filozofia o predstava - pojemo nedotknuteľnosť bohov – pochybovanie o existencii bohovo spokojnosť – pochybovanie, údiv, kritikao fantázia - skutočnosť