Filozofia a mýtus

Mýtus je najdôležitejším predpokladom pre vznik filozofie. Filozofia sa spočiatku vymedzuje ako protiklad mýtu.

Mýtus - príbeh so symbolickým alebo náboženským významom - mýty ľuďom sprostredkovávali názor na svet, prírodu, ľudské bytie, vysvetľovali účel vecí a niekedy i pôvod štátov, miest, rodov,...

1. Mýtus nemá konkrétneho autora, je to kolektívny výtvor, zatiaľ čo filozofická výpoveď je vždy spätá s určitou osobou, ktorá ju vyslovila a obhajovala.
2. Mýtus nepriamo odpovedá na viaceré otázky, ktoré neskôr zaujímajú aj filozofov (Zčoho všetko pochádza? Ako vznikol poriadok sveta? Aké má miesto človek na tomto svete?) Zásadný rozdiel je v tom, že mýtus tieto odpovede dáva bez toho, aby nastolil príslušnú otázku. Mýtický príbeh nám dáva odpovede na otázky, ktoré neodzneli, a tak sa nemohli pred nami vynoriť ako skutočný problém, ktorý važaduje skúmania a pripúšťa viaceré riešenia.
3. Filozofia vychádza zo situácia, keď svet pred človekom stojí už ako problém. Tento problém filozofia rieši pojmovými prostriedkami. Na rozdiel od pojmov, mýtus využíva predstavy.

Obrazná predstava- zmysel má vždy obraznú podobu (podobu postavy, rastliny alebo zvieraťa či predmetu, ktoré vystupujú v nejakom príbehu). Predstava umožnila ľuďom rozčleniť priestor a čas, oddeliť to, čo je posvätné od toho, čo je svetské, klasifikovať živočíšnu a rastlinnú ríšu, určiť svoj pôvod a príbuzenské vzťahy- priradiť veciam ich zmysel a usporiadať ich. Filozofia pri usporadúvaní a hľadaní zmyslu narába s pojmami- dovoľuje vyčleniť nejakú skupinu javov, alebo predmetov, priradiť im jednotiaci zmysel a odlíšiť ich tak od všetkého ostatného podobne ako predstava, ale všetko zachytáva na úrovni všeobecného.

Filozofia a veda

Vzťah k vede vo filozofii bol dôležitým podnetom na rozvinutie rozdielnych druhov filozofických úvah. Aj dnes sú filozofie, ktoré sa usilujú o tesné spojenie s vedeckým poznaním a jeho výsledkami. (filozofický scientizmus). Takéto filozofie chápu svoje poslanie ako:

a)zovšeobecňovanie výsledkom vedy
b)hľadanie predpokladov vedeckého poznania
c)požiadavku zvedečtiť samu filozofiu-v minulosti filozofi výrazne prispeli k vývinu vied a niektorí sú dokonca zakladateľmi vedných disciplín (Aristoteles- logika, Descartes- analytická geometria).

Filozofia riešila mnohé problémy, ktoré sa neskôr stali súčasťou špeciálnych vied. Aj dnes nájdeme filozofie, ktoré sa usilujú o čo najtesnejšie spojenie s vedeckým poznaním a jeho výsledkami. Túto orientáciu súhrnne nazývame filozofický scientizmus. Scientistické filozofie chápu svoje poslanie rôznym spôsobom:

- ako zovšeobecnenie výsledkov vedy. Filozofia prechádza od jednej vednej disciplíny k druhej, v ich výsledkoch nachádza spoločnú podstatu, ktorú vyjadruje všeobecnými pojmami. 
- ako hľadanie predpokladov vedeckého poznania. Filozofia odhaľuje tie predpoklady vedeckého poznania, ktoré ono samo v teóriách a hypotézach nepostihuje. Veda, ktorá vychádza z faktov sa opiera o skúsenosť a len zriedka sa púšťa do úvah.
- ako požiadavku zvedečtiť samu filozofiu. Táto filozofia chce postupovať ako veda a prijíma kritéria vedeckej argumentácie.

Oproti scientistickým filozofickým koncepciám stoja filozofie, ktoré sa od vedy chcú odlíšiť a niekedy ju priamo odmietajú. Nemajú jednotný názov, pretože sú rôznorodé. Nájdeme tu napr. filozofický iracionalizmus- popiera rozumové poznanie a ja vedu ako takú, a filozofickú antropológiu- človeka robí dostupným len pre osobitné filozofické metódy chápania.

Filozofia a náboženstvo

Náboženstvo a filozofia majú úzky, no zložitý vzťah. Jaspers uvádza ako základné funkcie filozofie orientáciu vo svete (výklad sveta), vyjasnenie vlastného Ja a metafyziku (prekročenie sveta a existencie k transcendencii). Tieto funkcie však majú svoje hlavné opodstatnenie práve v náboženstve. Preto sa stáva aktuálnou otázka rozdielu medzi filozofiou a náboženstvom.

Rozhodujúci rozdiel leží v chápaní filozofie ako rozumovej vedy. Jej hľadanie odpovedí po podmienkach možností úplnej skúsenostnej skúsenosti sa uskutočňuje zásadne ako úsilie ľudského rozumu. Z tohto dôvodu filozofia vylučuje všetky výpovede, ktoré nevyplývajú z čistého rozumu.

Vzájomný vzťah filozofie a náboženstva je chápaný rovnako ako vzťah viery a poznania, pričom vykazuje 4 alternatívy:

1. náboženstvo a filozofia nemajú nič spoločné (výpovede náboženstva nie sú pravdivé a sú vedecky nezmyselné)
2. medzi náboženstvom a filozofiou je rozpor §náboženstvo kontra filozofia (viera sa presadzuje v protiklade k rozumu a zavrhuje filozofiu) §filozofia kontra náboženstvo (filozofia sa snaží odhaliť náboženstvo ako protirozumové, kritika náboženstva)
3. náboženstvo a filozofia tvoria jednotu §vychádza sa od náboženstva (napríklad kresťanská filozofia; viera osvecuje rozum, aby človek správne filozoficky usudzoval) §vychádza sa od filozofie (snaha zredukovať náboženstvo na tzv. filozofickú vieru, náboženské témy riešiť rozumovo a vedecky)
4. náboženstvo a filozofia sú rôzne oblasti, ale sú vo vzájomnom vzťahu

Náboženstvo využíva pri svojom racionálnom uvažovaní a rozvíjaní svoje axiómy a zjavenie. Filozofia ich v tejto podobe vôbec nepozná. Jej jediným prostriedkom hľadania pravdy je rozum. (axióma je základná veta systému teórií, z ktorej sa pomocou pravidla odlúčenia dokazujú ostatné vety či teorémy daného systému. Pojmy zavedené v axiómach sa nazývajú základné alebo primitívne pojmy. O takto zavedených pojmoch sa hovorí, že sú definované implicitne. Všetky ďalšie pojmy sa definujú explicitne pomocou axióm a základných pojmov. Dedukcia výrokov je prípustná len pomocou pravidiel logiky. (logika je veda o zákonoch správneho myslenia. Logika je špeciálnovedná disciplína alebo filozofická disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania. Od čias Platona a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.))