Aký majú byť podľa Sokrata sudcovia v štáte? Vraví:“Dobrý sudca nemá byť mladý, ale starý a až neskoršie sa má zoznámiť s tým, čo je nespravodlivosť, a to nie pozorovaním nespravodlivosti, ktorá by sa nachádzala v jeho vlastnej duši, ale študujúc dlhý čas cudziu nespravodlivosť v cudzích dušiach, by poznal, akým veľkým zlom je to, pričom by sa opieral o rozum, a nie o vlastnú skúsenosť.“ Toľko vraví o sudcovi, kde na rozdiel od neho lekár by boli veľmi zbehlí, keby mali od mladosti dočinenia okrem teoretického učenia, sami by pretrpeli mnohé choroby. Domnieva sa Sokrates totiž, že „neliečia telom telo – lebo potom by ich telá nikdy nesmeli byť zlé, ani sa takými stať – ale liečia telo dušou, ktorá sa nesmie stať takou alebo takou byť, ak má niečo správne liečiť“.

Platón prostredníctvom dialógu Sokrata sa snaží určiť spravodlivosť a nespravodlivosť pomenovaním základných cností v štáte. Sú nimi múdrosť, odvážnosť, rozumnosť, spravodlivosť. Na základe týchto cností sa určuje podobnosť medzi štátom a človekom. Rozhovor prechádza do určenia troch častí duše. Vyčlenením dvoch častí môžme hovoriť o časti rozumovej a žiadostivej a pokračovaním vo výklade je určenie tretej časti duše, vznetlivosti. Sokrates tu využíva metódu protikladov a pohybuje sa na úrovni pojmov: "Je teda smäd smädom po teplom či studenom nápoji, alebo po veľkom či malom jeho množstve, alebo slovom po nejakom určitom nápoji? Alebo ak je smädom spojený nejaký pocit tepla, vyvoláva túžbu po chladnom, ak však pocit chladu, tak túžbu po teplom? Ak je však smäd veľký pre prítomnosť pojmu mnohosti, nebude vyvolávať túžbu po veľkom množstve, a ak je malý, tak po malom? Bude však samo smedenie túžiť iba po tom, na čo sa svojou prirodzenosťou vzťahuje, totiž po samom nápoji, tak ako hlad po jedle?" a Glaukón mu potvrdí slovami "Isteže, každá žiadostivosť sa týka iba predmetu, na ktorý sa svojou prirodzenosťou vzťahuje, zaťiaľčo kvalita tohto (predmetu) sa určuje sprievodnými činiteľmi."

A takto sa postupne Sokrates dopracúva k prirodzenosti duše a jej žiadosťiam. Nakoniec je nevyhnutné pre Sokrata pozrieť sa na určenie nespravodlivosti, teda toho čo nie je užitočné pre štát. V Piatej knihe, ako sa nazývajú jednotlivé časti Ústavy sa venuje ženskej otázke, spoločenstvu žien a detí. Sprvoti sa Sokrates zamýšla, či je úloha ženy rovnaká ako úloha muža. Postupne sa dostáva k myšlienke, že ak chceme, aby ženy vykonávali to isté čo muži, musíme ich aj rovnako vychovávať prostredníctvom muzickej a gymanstickej výchovi. Sokrates na tom v konečnom dôsledku nevidí nič zlé. Uvedomuje si však, že iní môžu namietať, dokonca sa tomuto smiať. On však uvádza, že "prirodzenosť ženy a muža je rovnaká" a dokazuje to slovami: "Ak sa teda ukáže, že ženské a mužské pohlavie má odlišné schopnosti pre určité umenie alebo zamestnanie, povieme, že ho musíme prideliť jednému alebo druhému. Ak sa však ukáže, že rozdiel je iba vtom, že žena rodí a muž plodí, tak povieme, že sa tým vzhľadom, o čo nám ide, ešte vôbec nedokazuje odlišnosť ženy od muža a ostaneme pri svojom presvedčení, že naši strážcovia a ich ženy majú vykonávať tie isté veci."

V "ideálnom štáte" sú rovnaké úlohy muža a ženy možno, ba dokonca pre štát užitočné. A najlepších mužov treba snúbiť s najlepšími ženami, i keď v slovách Sokratových badať aj tendenciu označiť ženy a deti za spoločné vlastníctvo (aby ani v tejto otázke nevznikali medzi strážcami rozbroje). V otázke plodenia detí Platón píše(samozrejme slovami Sokrata), že tie majú byť plodené v najepšom veku, inak nie. Myšlienka jednoty ako najväčšieho dobra pre štát vyzbieva v Ústave. Najväčším zlom, je naopak to, čo štát trhá a robí necelistvým. Práve preto považuje Platón (Sokrates) spoločenstvo žien a detí a spoločný majetok ako záruku jednoty štátu. Inak povedané: "Nebudú mať naši občania najviac spoločný záujem o to, čo budú označovať "mojím"?

Kedže o to budú mať spoločný záujem, budú sa aj v najvyššej miere deliť o slasti a strasti...spomedzi všetkých štátov teda občania tohto štátu budú najčastejšie vyslovovať, keď sa niektorému jednotlivcomi dobre alebo zle povedie, tie slová, ktoré sme pred tým uviedli: "Mám sa dobre"alebo "Mám sa zle"", ukončuje svoje slová Sokrates. Postupne Platón v Ústave prechdza viacerými temámi, ktoré sa viac či menej dotýkajú "ideálneho štátu". Poukazuje na to, že je chybou ak Gréci pustošia Grécko, rovnako tiež uvádza rozpravu ovedení vojne a poukazuje na to, že poctu treba dať odvážnym,ale aj tým, čo zomreli čestnou smrťou.

Na rad prichádza otázka vládcov. Označme ju ako tretiu triedu a sú ňou filozofi, resp. aristokracia. Práve oni (filozofi) majú vládnuť v štáte. Rozsiahlo sa opisuje definícia filozofa, aby bolo jasné, kto ním je a kto nie. Teda, filozof sa rád pozerá na pravdu a má rád celú múdrosť a filozof je taktiež milovníkom súcna. Spôsobilosť filozofov k vláde spočíva práve v uvedených charakteristikách, že neklamú a dobrovoľne nikdy nepríjmu pravdu, ale ju nenávidia, pravdu však milujú". Filozofické duše teda neprestajne túžia po poznaní. Zároveň je Sokrates presvedčení, že "filozoficky vedení štát je možný" a celú svoju rozpravu nevníma ako útopiu, ale hľadá neprestajne dôkazy, že "ideálny štát" môže jestvovať. Veľmi podrobne sa popisuje vzdelanie filozofov a to, ktoré náuky sú vhodné pre nich. Sú nimi aritmetika, geometria, stereometria a astronómia, učenie o harmónii, dialektika.

Vládcovia, podobne ako strážcovia, sa majú vzdelávať už od mladosti. Kniha ôsma pojednáva o nespravodlivých ústavách a im zodpovedajúcim ľuďom. Hovoriť môžme o štyroch hlavných formách zlých ústav. Sú nimi ponajprv krétska a zároveň lakónska ústava vychvaľovaná väčšinou ľudí, druhá a na druhom mieste vychvaľovaná je takzvaná oligarchia, ústava plná chýb, ďalej od nej celkom odlišná, ale bezprostredne sa z nej vyvíjajúca demokracia a nakoniec ctihodný tyrania, odlišná od všetkých menovaných, štvrtá to a najhoršia choroba štátu". Myšlienkou počtu ústav je veta "je toľko druhov ústav, koľko je druhov ľudských pováh". Timokracia vychádza z aristokracie. A vládnuť jej budú muži stvorený skôr pre vojnu "žiadostiví peňazí ako občania v oligarchických štátoch a potajomky budú ctiteľmi zlata...budú lakomí na peniaze, lebo si ich vysoko cenia a nebudú ich otvorene získavať, ale na uspokojenie vlastných pôžitkov budú vynakladať cudzie peniaze". Tejto predstave zodpovedá aj timokratický človek.