Timokratická ústava bude (je) zmiešaná "zo zlého aj dobého...celkom jasné je pôsobenie vznetlivej časti duše, teda boja chtivosť a ctižadosť." Nasleduje pohľad na oligarchiu, ktorú Sokrates nazýva "ústava založená na majetkových rozdieloch, v ktorej vládnu boháči, kým chudáci nemajú nijakú moc". Prechod je situovaný z timarchie do oligarchie. Pretože "z výbojných a ctižiadostivých mužov sa stávajú nakoniec ziskuchtivci a chamtivci a tí vychvaľujú a obdivujú boháča, dosadzujú ho do úradov, chudáka však znevažujú...vtedy vynesú základný zákon pre oligarchickú ústavu: určia istú sumu peňazí, väčšiu tam, kde je oligarchia silnejšia...a vopred nariadia, že nemôže mať účasť vo vláde ten, kto svojím majetkom nedosahuje určenú výšku".

A tak sú v Ústave venované daľšie myšlienky takémuto typu ústavy a človeku jej zodpovedajúcemu. Demokracia vzniká z oligarchie. Sokrates jej vyčitá, že človek so svojou slobodou zachádza príliš ďaleko. Vzniká zlo pre štát, teda nejednotnosť. A čo je zlé pre štát je zároveň nespravodlivým, aspoň tak to pre mňa vyplýva z úvah Sokrata. Teda, bližšie o demokratickom človeku: "žije deň za dňom a oddá sa každému pôžitku, ktorý sa mu naskytne. Raz sa opája vínom a hrou na flaute, potom pije iba vodu a skromne sa stravuje...často vystupuje v politickom živote, vyskakuje zo svojho miesta, reční a robí čo mu práve príde na um. A keď ho občas pochytí vojenská ctižiadosť, vrhne sa na túto oblasť, potom zase závidí peňažníkom a venuje sa tomuto oboru. A tak nevládne v jeho živote nijaký poriadok ani nútená disciplína, on však takýto život nazýva príjemným, slobodným a štastným a užíva si ho až do konca".

Ako zaznieva z týchto slov, demokratický človek odporuje človeku v "ideálnom štáte", ktorý sa venuje svojmu remeslu a ničomu inému. Tým prispieva k štastiu celej spoločnosti. Ak to však človek demokratický nerobí, nemôže žiť v "ideálnom štáte". Z demokracie vzniká tyrania, opäť procesom premeny, keď ľudový rečník (demogóg) sa stáva tyranom. Tyran má svoje korene vo vodcovstve, "kam ho postavil ľud". Sokrates kritituje tyranie, jej ústavu aj vládu. Poukazuje na to, že tyran potrebuje telesnú stráž a poukazuje na parodox (či skôr dôsledok), že tyrana a jeho družinu musí nakoniec živiť ľud. Tak by sme mohli povedať, že tyran je závislý od ľudi. Tyran je "otcovrah", ktorý spácha násilie na vlastnom ľude, ktorý ho "živil a šatil".

V deviatej knihe ide o dokazovanie toho, že nespravodlivý človek je neštastný a tým sa opäť vraciame k prvotnému diológu Sokrata. Teda, že nespravodlivosť nemôže byť užitočná, tobôž nie, aby bol nespravodlivý človek štastný. V tejto časti sa popisujú skôr filozofické otázky v abstraktnej rovine, a teda nevenujem jej viac pozornosti. Rovnako tak usudzujem aj o knihe desiatej, kde sa píše opätovný výklad o poézií a jej vyhostení zo života v rámci prospešnosti a užitočnosti pre "ideálnyštát" a mojimy slovami povedané, pre "ideálnych občanov" tohto štátu. Aristoteles nadväzuje na svojho učiteľa Platóna v spise Politika. Vo svojom diele poníma najmä historický prístupku vznika gréckoho štátu polis. Za zmienku stojí, že vyslovil potrebu deľby moci a rovnako ako Platón porovnával viacero typov ústav a štátnych zdriadení. Aristoteles nám vo svojej Politike hovorí: "V demokracii sú chudobní kráľmi, pretože sú početní a pretože vôľa väčšiny má silu zákona."

V ďalšej pasáži najprv obmedzuje dosah tejto prvej vety, aby ho potom rozšíril, doplnil a končí vyslovením axiómu: "Rovnosť v štáte vyžaduje, aby chudobní v nijakom prípade nemali väčšiu moc ako bohatí, aby neboli jedinými suverénmi, ale aby nimi boli všetci občania primerane svojmu počtu. To sú nevyhnutné podmienky, aby štát účinne zaručoval rovnosť aslobodu." V svojej práci, ako už bolo spomenuté som sa zameral najmä na Platónovu Ústavu a teda o Aristotelovej socialno-filozofickej koncepcii len toľko.

Na záver by som rád uviedol moju krátku reflexiu. Keď som sa zamýšlal nad tým, ktorú tému si vybrať pre realizáciu tejto práce, mojím zámerom bolo vybrať tú, ktorej myšlienky by mi boli najbližšie – aby som sa dokázal stotožniť s tým, čo píšem. Uvedomoval som si chválu na Platóna, Sokrata aj Aristotela. Veď ide o zvučné mená a ich sociálno – filozofické myšlienky sú isto zaujímave a racionálne, povedal som si. Aby som sa nestratil v spleti myšlienok, zameral som sa na Platónovu Ústavu. Postupne si ju čítajúc som čoraz väčšmi nadobúdal pocit, že to nebude také jednoduché. Veľa napísaných myšlienok už nebolo racionálnych, ba priam by som povedal, že v dnešnej dobe by boli nepochopené, možno nazvané aj extrémizmom (spoločné vlastníctvo žien a detí).

Musím napísať, že by som nechcel žiť v "ideálnom štáte". Páči sa mi myšlienka efektívneho rozdelenia práce a zameranie sa iba na ňu, veď isto je to pre spoločnosť aj človeka prínosné. Avšak, vláda filozofov mi nie je až taká blízka. Ani cenzúra básnikov, ktorí píšu "bludy" len preto, aby sme vychovávali "ideálnych občanov". Bez ohľadu na to, myslím si, že opísaní "ideálny štát" je vzdialený realite a možnosti zaviesť ho do praxe. Veľa sa píše na úrovni pojmov (či metafyzika), hovorí sa o tom, čomu slúži umenie istého druhu a na základe neho sa odvodzuje, že aj umenie viesť štát bude chcieť iba podporovať výsledky samého seba, teda myslieť na dobro ľudi. To je však len myšlienková hra o umení, nie realita človeka (a tým nemyslím len dnešného, ale aj vtedajšej či každej inej doby). Isto ma však obohatili nové poznatky. Zistil som mnohé pozitíva z pohľadu Sokrata (či Platóna) ale inegatíva ústav. Najmä kritický pohľad na demokraciu ma donútil premýšlať v akej spoločnosti žijem a žiť chcem (aby som ju mohol formovať). A zároveň ma prenasleduje myšlienka, či z demokracie vzniká zákonite tyrania. Dúfam, že sa Sokrates mýlil v tejto veci.