Obdobie 5. až 4. storočia pred n.l. bolo obdobím veľkého kultúrneho, hospodárskeho a politického rozkvetu gréckych miest, predovšetkým Atén. Toto obdobie je poznačené tiež víťazstvami na bojovom poli, výrazným utváraním vojenských a politických zväzkov. Na pozadí tohto historického obdobia môžeme hovoriť o troch významných filozofoch, ktorí sa v svojich dielach (a svojimi slovami) snažili zachytiť ich sociálno – politické okolie. Ba, ich zámerom nebolo iba reflektovať, ale i vytvárať koncepcie „ideálneho štátu“, ako bude uvedené nižšie. Píšeme ho Sokratovi (asi 470 – 399 pred n.l.), Platónovi (427 – 347 pred n.l) a rovnako významnom Aristotelovi (384 – 322 pred n.l).

Významným dielom, ktoré má v popredí svojho záujmu sociálno – politické idey je Ústava, ktorej autorom je Platón, žiak Sokratov. Diele je napísané formou dialógu medzi Sokratom a inými občanmi tej doby, ktorí sa s ním púšťajú do rozhovoru. Rozsiahla časť je tvorená rozpravou o spravodlivosti a nespravodlivosti. Sokrates svojimi argumentami vyvracia tvrdenie „spravodlivosť je dávať každému, čo sme mu dlžní“. Sokratov prvý protiargument je „táto spravodlivosť je neužitočná“, druhým protiargumentom je „táto spravodlivosť je istý druh chytráctva“ a konečné vyvrátenie hovorí, že „spravodlivosť nemôže byť škodlivá“.

Do rozhovoru sa zapája Trasymachos, ktorý tvrdí, že spravodlivé je to, čo osoží silnejšiemu. Aj túto definíciu spravodlivosti Sokrates spochybňuje. Kriticky poznamenáva, že z definície vyplýva jej vlastný protiklad. Už v tejto časti sa objavuje pojem „vládcu“, jeho spôsob prístupu k ľudu. Sokrates tvrdí, že nespravodlivosť nerobí človeka blaženým, ani šťastným ako sa to môže navonok zdať. Napokom Sokrates navrhuje skúmať spravodlivosť na veľkom vzore, na mestskom štáte.

Štát vzniká z jednoduchých ľudských potrieb. „štát vzniká preto, lebo nikto z nás nie je sebestačný a potrebuje veľa vecí“ hovorí Sokrates. Nevyhnutná v štáte je rozdelenie pracovných činností. Každý človek sa má venovať práci na ktorú má dispozície. A tak bude v štáte treba toho, kto zabezpečí chlieb. Rovnako tiež mnohých ďalších, ktorí vyrobia náradie. A s rozširovaním štátu príde čoraz viac potrieb, i umeleckých. Na tomto mieste Sokrates pomenúva prvú triedu v „ideálnom štáte“ - triedu výrobcov, ktorá sa stará o tvorbu materiálneho blahobytu a charakteristická ježiadostivosťou.

Ako však bude, aby bol tento štát skutočne spravodlivý? Platón rečou Sokrata pokračuje v dialógu (i keď ja by som to skôr nazval monológom s neustálim súhlasením a pritakávaním partnera) a načrtáva predstavu druhej vrstvy, strážcov. Dokonalý strážca musí byť od prírody milovníkom filozofie, srdnatý, rýchli a silný. Preto Sokrates hovorí o nevyhnutnosti výchovy v dvoch hlavných oblastiach. Ide o výchovu „múzickú“, ktorá je potrebná pre dušu a výchovu „gymnastickú“,ktorá je nevyhnutná pre telo. Ako prvé sa má v „ideálnom štáte“ začať s výchovou múzickou.

V tejto časti sa Sokrates vyjadruje aj o mýtoch, ktoré sa v detstve rozprávajú deťom. Hovorí: „Musíme dozerať na tvorcov mýtov, a ktorú urobia krásnym, ten prijmeme, ktorý však nie, ten odmietneme. Potom presvedčíme pestúnky a matky, aby vybrané mýty deťom rozprávali a formovali nimi ich duše väčšmi než telá rukami. Z tých, čo sa dnes rozprávajú, treba väčšinu odhodiť. Sokrates týmito slovami a mnohými ďalšími spochybňuje užitočnosť velikánov, akým bol aj napríklad Homér, a dúfajúc, že mu odpustí chce časť jeho diel zakázať pre potrebu výchovy. O bohoch tvrdí, že „boha treba zobrazovať ako dobrého a ako príčinu dobra, pre zlo treba hľadať inú príčinu, ale nie boha“. O strážcoch ďalej tvrdí: „majú byť strážcovia slobody štátu oslobodení od všetkých ostatných činností, vystrojení dokonalou vecnou znalosťou, a nezamestnávať sa ničím, čo nesúvisí s touto úlohou...musia už od detstva napodobňovať vzory zodpovedajúce ich povolaniu, a to mužov rozumných, odvážnych, rozumných a zbožných, čestných a podobne“.

Strážcovia majú pobývať spolu ,piť a jesť spolu a nemajú mať žiadny vlastný majetok, ktorý by bol dôvodom rozporov. Má mať iba to najnevyhnutnejšie. "Nikto nesmie mať taký byt a takú komoru, kam by nemal každý prístup ľubovoľne...musia sa spoločne stravovať pri spoločnom stole a spoločne nažívať ako na vojenských výpravách. Pokiaľ však ide o zlato a striebro, treba im povedať, že ho majú neprestajne v duši od bohov ako božské zlato a okrem neho žiadne iné nepotrebujú" uvádza Sokrates vo svojej reči, v Platónovej Ústave. Zároveň sa píše o strážcoch „myslím, že ich musíme pozorovať vo všetkých fázach života, či sú vernými strážcami...“ a ďalej píše „musíme hľadať, kto sú najlepší strážcovia vlastného presvedčenia, podľa ktorého sa má robiť to, čo je podľa ich mienky v každom prípade pre štát najlepšie. Musíme ich však pozorovať hneď od mladosti, poverujúc ich úlohami, pri ktorých môže najľahšie zabudnúť na také niečo a dať sa oklamať".

Prvoradou úlohou strážcu je slúžiť blahu štátu, a jeho v našom chápaní chudoba by u neho nemala byť zdrojom neštasťastia, kedže Sokrates tvrdí, že človek je štastný, ak sa realizuje v oblasti na ktorú je určený (každý nech sa venuje svojmu remeslu). Pretože, "keď bude štát ako celok prospievať a bude dobre zriadený, ponecháme každej triede náležitý podiel na štastí, ktorý jej určuje prirodzená povaha".

Aký majú byť podľa Sokrata sudcovia v štáte? Vraví:“Dobrý sudca nemá byť mladý, ale starý a až neskoršie sa má zoznámiť s tým, čo je nespravodlivosť, a to nie pozorovaním nespravodlivosti, ktorá by sa nachádzala v jeho vlastnej duši, ale študujúc dlhý čas cudziu nespravodlivosť v cudzích dušiach, by poznal, akým veľkým zlom je to, pričom by sa opieral o rozum, a nie o vlastnú skúsenosť.“ Toľko vraví o sudcovi, kde na rozdiel od neho lekár by boli veľmi zbehlí, keby mali od mladosti dočinenia okrem teoretického učenia, sami by pretrpeli mnohé choroby. Domnieva sa Sokrates totiž, že „neliečia telom telo – lebo potom by ich telá nikdy nesmeli byť zlé, ani sa takými stať – ale liečia telo dušou, ktorá sa nesmie stať takou alebo takou byť, ak má niečo správne liečiť“.

Platón prostredníctvom dialógu Sokrata sa snaží určiť spravodlivosť a nespravodlivosť pomenovaním základných cností v štáte. Sú nimi múdrosť, odvážnosť, rozumnosť, spravodlivosť. Na základe týchto cností sa určuje podobnosť medzi štátom a človekom. Rozhovor prechádza do určenia troch častí duše. Vyčlenením dvoch častí môžme hovoriť o časti rozumovej a žiadostivej a pokračovaním vo výklade je určenie tretej časti duše, vznetlivosti. Sokrates tu využíva metódu protikladov a pohybuje sa na úrovni pojmov: "Je teda smäd smädom po teplom či studenom nápoji, alebo po veľkom či malom jeho množstve, alebo slovom po nejakom určitom nápoji? Alebo ak je smädom spojený nejaký pocit tepla, vyvoláva túžbu po chladnom, ak však pocit chladu, tak túžbu po teplom? Ak je však smäd veľký pre prítomnosť pojmu mnohosti, nebude vyvolávať túžbu po veľkom množstve, a ak je malý, tak po malom? Bude však samo smedenie túžiť iba po tom, na čo sa svojou prirodzenosťou vzťahuje, totiž po samom nápoji, tak ako hlad po jedle?" a Glaukón mu potvrdí slovami "Isteže, každá žiadostivosť sa týka iba predmetu, na ktorý sa svojou prirodzenosťou vzťahuje, zaťiaľčo kvalita tohto (predmetu) sa určuje sprievodnými činiteľmi."

A takto sa postupne Sokrates dopracúva k prirodzenosti duše a jej žiadosťiam. Nakoniec je nevyhnutné pre Sokrata pozrieť sa na určenie nespravodlivosti, teda toho čo nie je užitočné pre štát. V Piatej knihe, ako sa nazývajú jednotlivé časti Ústavy sa venuje ženskej otázke, spoločenstvu žien a detí. Sprvoti sa Sokrates zamýšla, či je úloha ženy rovnaká ako úloha muža. Postupne sa dostáva k myšlienke, že ak chceme, aby ženy vykonávali to isté čo muži, musíme ich aj rovnako vychovávať prostredníctvom muzickej a gymanstickej výchovi. Sokrates na tom v konečnom dôsledku nevidí nič zlé. Uvedomuje si však, že iní môžu namietať, dokonca sa tomuto smiať. On však uvádza, že "prirodzenosť ženy a muža je rovnaká" a dokazuje to slovami: "Ak sa teda ukáže, že ženské a mužské pohlavie má odlišné schopnosti pre určité umenie alebo zamestnanie, povieme, že ho musíme prideliť jednému alebo druhému. Ak sa však ukáže, že rozdiel je iba vtom, že žena rodí a muž plodí, tak povieme, že sa tým vzhľadom, o čo nám ide, ešte vôbec nedokazuje odlišnosť ženy od muža a ostaneme pri svojom presvedčení, že naši strážcovia a ich ženy majú vykonávať tie isté veci."

V "ideálnom štáte" sú rovnaké úlohy muža a ženy možno, ba dokonca pre štát užitočné. A najlepších mužov treba snúbiť s najlepšími ženami, i keď v slovách Sokratových badať aj tendenciu označiť ženy a deti za spoločné vlastníctvo (aby ani v tejto otázke nevznikali medzi strážcami rozbroje). V otázke plodenia detí Platón píše(samozrejme slovami Sokrata), že tie majú byť plodené v najepšom veku, inak nie. Myšlienka jednoty ako najväčšieho dobra pre štát vyzbieva v Ústave. Najväčším zlom, je naopak to, čo štát trhá a robí necelistvým. Práve preto považuje Platón (Sokrates) spoločenstvo žien a detí a spoločný majetok ako záruku jednoty štátu. Inak povedané: "Nebudú mať naši občania najviac spoločný záujem o to, čo budú označovať "mojím"?

Kedže o to budú mať spoločný záujem, budú sa aj v najvyššej miere deliť o slasti a strasti...spomedzi všetkých štátov teda občania tohto štátu budú najčastejšie vyslovovať, keď sa niektorému jednotlivcomi dobre alebo zle povedie, tie slová, ktoré sme pred tým uviedli: "Mám sa dobre"alebo "Mám sa zle"", ukončuje svoje slová Sokrates. Postupne Platón v Ústave prechdza viacerými temámi, ktoré sa viac či menej dotýkajú "ideálneho štátu". Poukazuje na to, že je chybou ak Gréci pustošia Grécko, rovnako tiež uvádza rozpravu ovedení vojne a poukazuje na to, že poctu treba dať odvážnym,ale aj tým, čo zomreli čestnou smrťou.

Na rad prichádza otázka vládcov. Označme ju ako tretiu triedu a sú ňou filozofi, resp. aristokracia. Práve oni (filozofi) majú vládnuť v štáte. Rozsiahlo sa opisuje definícia filozofa, aby bolo jasné, kto ním je a kto nie. Teda, filozof sa rád pozerá na pravdu a má rád celú múdrosť a filozof je taktiež milovníkom súcna. Spôsobilosť filozofov k vláde spočíva práve v uvedených charakteristikách, že neklamú a dobrovoľne nikdy nepríjmu pravdu, ale ju nenávidia, pravdu však milujú". Filozofické duše teda neprestajne túžia po poznaní. Zároveň je Sokrates presvedčení, že "filozoficky vedení štát je možný" a celú svoju rozpravu nevníma ako útopiu, ale hľadá neprestajne dôkazy, že "ideálny štát" môže jestvovať. Veľmi podrobne sa popisuje vzdelanie filozofov a to, ktoré náuky sú vhodné pre nich. Sú nimi aritmetika, geometria, stereometria a astronómia, učenie o harmónii, dialektika.

Vládcovia, podobne ako strážcovia, sa majú vzdelávať už od mladosti. Kniha ôsma pojednáva o nespravodlivých ústavách a im zodpovedajúcim ľuďom. Hovoriť môžme o štyroch hlavných formách zlých ústav. Sú nimi ponajprv krétska a zároveň lakónska ústava vychvaľovaná väčšinou ľudí, druhá a na druhom mieste vychvaľovaná je takzvaná oligarchia, ústava plná chýb, ďalej od nej celkom odlišná, ale bezprostredne sa z nej vyvíjajúca demokracia a nakoniec ctihodný tyrania, odlišná od všetkých menovaných, štvrtá to a najhoršia choroba štátu". Myšlienkou počtu ústav je veta "je toľko druhov ústav, koľko je druhov ľudských pováh". Timokracia vychádza z aristokracie. A vládnuť jej budú muži stvorený skôr pre vojnu "žiadostiví peňazí ako občania v oligarchických štátoch a potajomky budú ctiteľmi zlata...budú lakomí na peniaze, lebo si ich vysoko cenia a nebudú ich otvorene získavať, ale na uspokojenie vlastných pôžitkov budú vynakladať cudzie peniaze". Tejto predstave zodpovedá aj timokratický človek.
Timokratická ústava bude (je) zmiešaná "zo zlého aj dobého...celkom jasné je pôsobenie vznetlivej časti duše, teda boja chtivosť a ctižadosť." Nasleduje pohľad na oligarchiu, ktorú Sokrates nazýva "ústava založená na majetkových rozdieloch, v ktorej vládnu boháči, kým chudáci nemajú nijakú moc". Prechod je situovaný z timarchie do oligarchie. Pretože "z výbojných a ctižiadostivých mužov sa stávajú nakoniec ziskuchtivci a chamtivci a tí vychvaľujú a obdivujú boháča, dosadzujú ho do úradov, chudáka však znevažujú...vtedy vynesú základný zákon pre oligarchickú ústavu: určia istú sumu peňazí, väčšiu tam, kde je oligarchia silnejšia...a vopred nariadia, že nemôže mať účasť vo vláde ten, kto svojím majetkom nedosahuje určenú výšku".

A tak sú v Ústave venované daľšie myšlienky takémuto typu ústavy a človeku jej zodpovedajúcemu. Demokracia vzniká z oligarchie. Sokrates jej vyčitá, že človek so svojou slobodou zachádza príliš ďaleko. Vzniká zlo pre štát, teda nejednotnosť. A čo je zlé pre štát je zároveň nespravodlivým, aspoň tak to pre mňa vyplýva z úvah Sokrata. Teda, bližšie o demokratickom človeku: "žije deň za dňom a oddá sa každému pôžitku, ktorý sa mu naskytne. Raz sa opája vínom a hrou na flaute, potom pije iba vodu a skromne sa stravuje...často vystupuje v politickom živote, vyskakuje zo svojho miesta, reční a robí čo mu práve príde na um. A keď ho občas pochytí vojenská ctižiadosť, vrhne sa na túto oblasť, potom zase závidí peňažníkom a venuje sa tomuto oboru. A tak nevládne v jeho živote nijaký poriadok ani nútená disciplína, on však takýto život nazýva príjemným, slobodným a štastným a užíva si ho až do konca".

Ako zaznieva z týchto slov, demokratický človek odporuje človeku v "ideálnom štáte", ktorý sa venuje svojmu remeslu a ničomu inému. Tým prispieva k štastiu celej spoločnosti. Ak to však človek demokratický nerobí, nemôže žiť v "ideálnom štáte". Z demokracie vzniká tyrania, opäť procesom premeny, keď ľudový rečník (demogóg) sa stáva tyranom. Tyran má svoje korene vo vodcovstve, "kam ho postavil ľud". Sokrates kritituje tyranie, jej ústavu aj vládu. Poukazuje na to, že tyran potrebuje telesnú stráž a poukazuje na parodox (či skôr dôsledok), že tyrana a jeho družinu musí nakoniec živiť ľud. Tak by sme mohli povedať, že tyran je závislý od ľudi. Tyran je "otcovrah", ktorý spácha násilie na vlastnom ľude, ktorý ho "živil a šatil".

V deviatej knihe ide o dokazovanie toho, že nespravodlivý človek je neštastný a tým sa opäť vraciame k prvotnému diológu Sokrata. Teda, že nespravodlivosť nemôže byť užitočná, tobôž nie, aby bol nespravodlivý človek štastný. V tejto časti sa popisujú skôr filozofické otázky v abstraktnej rovine, a teda nevenujem jej viac pozornosti. Rovnako tak usudzujem aj o knihe desiatej, kde sa píše opätovný výklad o poézií a jej vyhostení zo života v rámci prospešnosti a užitočnosti pre "ideálnyštát" a mojimy slovami povedané, pre "ideálnych občanov" tohto štátu. Aristoteles nadväzuje na svojho učiteľa Platóna v spise Politika. Vo svojom diele poníma najmä historický prístupku vznika gréckoho štátu polis. Za zmienku stojí, že vyslovil potrebu deľby moci a rovnako ako Platón porovnával viacero typov ústav a štátnych zdriadení. Aristoteles nám vo svojej Politike hovorí: "V demokracii sú chudobní kráľmi, pretože sú početní a pretože vôľa väčšiny má silu zákona."

V ďalšej pasáži najprv obmedzuje dosah tejto prvej vety, aby ho potom rozšíril, doplnil a končí vyslovením axiómu: "Rovnosť v štáte vyžaduje, aby chudobní v nijakom prípade nemali väčšiu moc ako bohatí, aby neboli jedinými suverénmi, ale aby nimi boli všetci občania primerane svojmu počtu. To sú nevyhnutné podmienky, aby štát účinne zaručoval rovnosť aslobodu." V svojej práci, ako už bolo spomenuté som sa zameral najmä na Platónovu Ústavu a teda o Aristotelovej socialno-filozofickej koncepcii len toľko.

Na záver by som rád uviedol moju krátku reflexiu. Keď som sa zamýšlal nad tým, ktorú tému si vybrať pre realizáciu tejto práce, mojím zámerom bolo vybrať tú, ktorej myšlienky by mi boli najbližšie – aby som sa dokázal stotožniť s tým, čo píšem. Uvedomoval som si chválu na Platóna, Sokrata aj Aristotela. Veď ide o zvučné mená a ich sociálno – filozofické myšlienky sú isto zaujímave a racionálne, povedal som si. Aby som sa nestratil v spleti myšlienok, zameral som sa na Platónovu Ústavu. Postupne si ju čítajúc som čoraz väčšmi nadobúdal pocit, že to nebude také jednoduché. Veľa napísaných myšlienok už nebolo racionálnych, ba priam by som povedal, že v dnešnej dobe by boli nepochopené, možno nazvané aj extrémizmom (spoločné vlastníctvo žien a detí).

Musím napísať, že by som nechcel žiť v "ideálnom štáte". Páči sa mi myšlienka efektívneho rozdelenia práce a zameranie sa iba na ňu, veď isto je to pre spoločnosť aj človeka prínosné. Avšak, vláda filozofov mi nie je až taká blízka. Ani cenzúra básnikov, ktorí píšu "bludy" len preto, aby sme vychovávali "ideálnych občanov". Bez ohľadu na to, myslím si, že opísaní "ideálny štát" je vzdialený realite a možnosti zaviesť ho do praxe. Veľa sa píše na úrovni pojmov (či metafyzika), hovorí sa o tom, čomu slúži umenie istého druhu a na základe neho sa odvodzuje, že aj umenie viesť štát bude chcieť iba podporovať výsledky samého seba, teda myslieť na dobro ľudi. To je však len myšlienková hra o umení, nie realita človeka (a tým nemyslím len dnešného, ale aj vtedajšej či každej inej doby). Isto ma však obohatili nové poznatky. Zistil som mnohé pozitíva z pohľadu Sokrata (či Platóna) ale inegatíva ústav. Najmä kritický pohľad na demokraciu ma donútil premýšlať v akej spoločnosti žijem a žiť chcem (aby som ju mohol formovať). A zároveň ma prenasleduje myšlienka, či z demokracie vzniká zákonite tyrania. Dúfam, že sa Sokrates mýlil v tejto veci.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Platón - Ústava