referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gašpar
Streda, 29. januára 2020
Platón - Ústava
Dátum pridania: 14.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kpeto
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 528
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 9.4
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 15m 40s
Pomalé čítanie: 23m 30s
 

Obdobie 5. až 4. storočia pred n.l. bolo obdobím veľkého kultúrneho, hospodárskeho a politického rozkvetu gréckych miest, predovšetkým Atén. Toto obdobie je poznačené tiež víťazstvami na bojovom poli, výrazným utváraním vojenských a politických zväzkov. Na pozadí tohto historického obdobia môžeme hovoriť o troch významných filozofoch, ktorí sa v svojich dielach (a svojimi slovami) snažili zachytiť ich sociálno – politické okolie. Ba, ich zámerom nebolo iba reflektovať, ale i vytvárať koncepcie „ideálneho štátu“, ako bude uvedené nižšie. Píšeme ho Sokratovi (asi 470 – 399 pred n.l.), Platónovi (427 – 347 pred n.l) a rovnako významnom Aristotelovi (384 – 322 pred n.l).

Významným dielom, ktoré má v popredí svojho záujmu sociálno – politické idey je Ústava, ktorej autorom je Platón, žiak Sokratov. Diele je napísané formou dialógu medzi Sokratom a inými občanmi tej doby, ktorí sa s ním púšťajú do rozhovoru. Rozsiahla časť je tvorená rozpravou o spravodlivosti a nespravodlivosti. Sokrates svojimi argumentami vyvracia tvrdenie „spravodlivosť je dávať každému, čo sme mu dlžní“. Sokratov prvý protiargument je „táto spravodlivosť je neužitočná“, druhým protiargumentom je „táto spravodlivosť je istý druh chytráctva“ a konečné vyvrátenie hovorí, že „spravodlivosť nemôže byť škodlivá“.

Do rozhovoru sa zapája Trasymachos, ktorý tvrdí, že spravodlivé je to, čo osoží silnejšiemu. Aj túto definíciu spravodlivosti Sokrates spochybňuje. Kriticky poznamenáva, že z definície vyplýva jej vlastný protiklad. Už v tejto časti sa objavuje pojem „vládcu“, jeho spôsob prístupu k ľudu. Sokrates tvrdí, že nespravodlivosť nerobí človeka blaženým, ani šťastným ako sa to môže navonok zdať. Napokom Sokrates navrhuje skúmať spravodlivosť na veľkom vzore, na mestskom štáte.

Štát vzniká z jednoduchých ľudských potrieb. „štát vzniká preto, lebo nikto z nás nie je sebestačný a potrebuje veľa vecí“ hovorí Sokrates. Nevyhnutná v štáte je rozdelenie pracovných činností. Každý človek sa má venovať práci na ktorú má dispozície. A tak bude v štáte treba toho, kto zabezpečí chlieb. Rovnako tiež mnohých ďalších, ktorí vyrobia náradie. A s rozširovaním štátu príde čoraz viac potrieb, i umeleckých. Na tomto mieste Sokrates pomenúva prvú triedu v „ideálnom štáte“ - triedu výrobcov, ktorá sa stará o tvorbu materiálneho blahobytu a charakteristická ježiadostivosťou.

Ako však bude, aby bol tento štát skutočne spravodlivý? Platón rečou Sokrata pokračuje v dialógu (i keď ja by som to skôr nazval monológom s neustálim súhlasením a pritakávaním partnera) a načrtáva predstavu druhej vrstvy, strážcov. Dokonalý strážca musí byť od prírody milovníkom filozofie, srdnatý, rýchli a silný. Preto Sokrates hovorí o nevyhnutnosti výchovy v dvoch hlavných oblastiach. Ide o výchovu „múzickú“, ktorá je potrebná pre dušu a výchovu „gymnastickú“,ktorá je nevyhnutná pre telo. Ako prvé sa má v „ideálnom štáte“ začať s výchovou múzickou.

V tejto časti sa Sokrates vyjadruje aj o mýtoch, ktoré sa v detstve rozprávajú deťom. Hovorí: „Musíme dozerať na tvorcov mýtov, a ktorú urobia krásnym, ten prijmeme, ktorý však nie, ten odmietneme. Potom presvedčíme pestúnky a matky, aby vybrané mýty deťom rozprávali a formovali nimi ich duše väčšmi než telá rukami. Z tých, čo sa dnes rozprávajú, treba väčšinu odhodiť. Sokrates týmito slovami a mnohými ďalšími spochybňuje užitočnosť velikánov, akým bol aj napríklad Homér, a dúfajúc, že mu odpustí chce časť jeho diel zakázať pre potrebu výchovy. O bohoch tvrdí, že „boha treba zobrazovať ako dobrého a ako príčinu dobra, pre zlo treba hľadať inú príčinu, ale nie boha“. O strážcoch ďalej tvrdí: „majú byť strážcovia slobody štátu oslobodení od všetkých ostatných činností, vystrojení dokonalou vecnou znalosťou, a nezamestnávať sa ničím, čo nesúvisí s touto úlohou...musia už od detstva napodobňovať vzory zodpovedajúce ich povolaniu, a to mužov rozumných, odvážnych, rozumných a zbožných, čestných a podobne“.

Strážcovia majú pobývať spolu ,piť a jesť spolu a nemajú mať žiadny vlastný majetok, ktorý by bol dôvodom rozporov. Má mať iba to najnevyhnutnejšie. "Nikto nesmie mať taký byt a takú komoru, kam by nemal každý prístup ľubovoľne...musia sa spoločne stravovať pri spoločnom stole a spoločne nažívať ako na vojenských výpravách. Pokiaľ však ide o zlato a striebro, treba im povedať, že ho majú neprestajne v duši od bohov ako božské zlato a okrem neho žiadne iné nepotrebujú" uvádza Sokrates vo svojej reči, v Platónovej Ústave. Zároveň sa píše o strážcoch „myslím, že ich musíme pozorovať vo všetkých fázach života, či sú vernými strážcami...“ a ďalej píše „musíme hľadať, kto sú najlepší strážcovia vlastného presvedčenia, podľa ktorého sa má robiť to, čo je podľa ich mienky v každom prípade pre štát najlepšie. Musíme ich však pozorovať hneď od mladosti, poverujúc ich úlohami, pri ktorých môže najľahšie zabudnúť na také niečo a dať sa oklamať".

Prvoradou úlohou strážcu je slúžiť blahu štátu, a jeho v našom chápaní chudoba by u neho nemala byť zdrojom neštasťastia, kedže Sokrates tvrdí, že človek je štastný, ak sa realizuje v oblasti na ktorú je určený (každý nech sa venuje svojmu remeslu). Pretože, "keď bude štát ako celok prospievať a bude dobre zriadený, ponecháme každej triede náležitý podiel na štastí, ktorý jej určuje prirodzená povaha".

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Zdroje: Vasko,K.2003 Sociálna filozofia v dejinných reflexiách.Bratislava: OZ Sociálna práca ISBN 80-968927-0-3, Platón1980 Ústava. Bratislava: Pravda 75 – 108 - 80
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.