Niccolo Machiavelli v knižke, ktorú pôvodne chcel darovať Giulianovi Medicejskému píše, ako už z názvu vyplýva, o podľa neho správnom spôsobe vládnutia, o spôsobe, ako si udržať vládu nad nejakou krajinou a ľud v nej naklonený v prospech vladára. Ten spôsob mnohí ľudia nazývajú neľudský a krutý, proste machiavellizmus, čo podľa Slovníka cudzích slov znamená: „politika používajúca bezohľadné, zákerné spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa“. Ale poďme teraz na obsah knihy. Keďže som prečítal (iba) prvých desať kapitol, tak pochopiteľne budem opisovať iba tie. V prvej, druhej a tretej kapitole sa píše o kniežatstvách. Tu autor popisuje jednotlivé druhy kniežatstiev, ktoré rozdeľuje na tri druhy, konkrétne na dedičné , na nové, alebo sú ako časti pripojené k dedičnému štátu kniežaťa, ktorý ich získal. Takto získané krajiny sú zvyknuté žiť pod vládou kniežaťa, alebo slobodne a dajú sa získať zbraňou – silou, alebo šťastím, teda ak je niekto dobrý panovník a vedľa jeho kniežatstva je kniežatstvo so zlým panovníkom a ľudia sa vzbúria a budú chcieť mať za panovníka toho dobrého zo susednej krajiny je to šťastie. Naopak silou, je to iné, treba krajinu pochopiteľne dobyť a potom spraviť pár nasledujúcich krokov, ktoré sú práve podľa mňa základom krutosti machiavellizmu. Autor totiž tvrdí, že po dobytí krajiny treba vykynožiť všetkých aj potenciálnych nepriateľov, ktorých si získal keď dobýjal krajinu. Všetci ktorým bolo ublížené sú totiž nepriatelia a niekoľkonásobne to platí o dovtedy vládnucom rode. Ak si chce niekto zachovať štáty, ktoré práve nadobudol musí pamätať na dvoje vecí: po prvé musí vyhubiť panovnícky rod, po druhé nesmie meniť zákony, zvyšovať dane. Ak je nadobudnutá krajina jazykovo odlišná je treba obratnosť a doporučuje sa presťahovať do tej krajiny, aby sme boli pri vzniku problémov a nedozvedeli sa o nich až keď budú nevyriešiteľné. No a posledné pravidlo týkajúce sa kapitol o kniežatstvách je: Ten kto inému dopomôže k moci zahynie. Táto moc sa totiž získala ľsťou, alebo násilím a oboje je podozrivé tomu, kto sa stane mocným. V ďalšej kapitole je zaujímavé porovnanie dvoch vlád: Turecka a Francúzska. Celá turecká ríša je podriadená jedinému pánovi, tí ostatní sú jeho sluhovia, vladár rozdelil ríšu na sandžaky a posiela tam správcov podľa toho, ako samu zachce. Francúzsky kráľ je obklopený mnohými dávnymi pánmi, ktorých poddaní uznávajú a majú ich radi, majú svoje výsady a kráľ im ich nemôže odňať bez nebezpečenstva.