Preto sa turecká ríša ťažšie dobýja, pretože sa ťažšie vyvoláva vzbura u ľudí okolo sultána a aj keby sme ich podplatili bolo by nám to nanič, ale ten kto ju dobyje si ju už udrží. Preto ten, kto útočí na Turecko musí myslieť na to, že má dočinenia s Tureckom zjednoteným a nemôže sa spoliehať na neporiadok druhých. Presný opak je Francúzsko, lebo sa tam dá ľahko vniknúť pomocou nejakého nespokojného, ukrivdeného baróna, ale na to, aby bol niekto trvalým vládcom musí buď vykynožiť všetkých barónov, alebo ich treba podplatiť. Ďalšia kapitola sa venuje udržaniu dobytých štátov: Ak sú štáty zvyknuté žiť slobodne a sami sa spravovať, môžeme ich udržať trojakým spôsobom. 1, mestá zničíme. 2, dobyvateľ sa v mestách sám usadí a 3, necháme im ich zákony, vyberáme poplatky a do vlády dosadíme niekoľko osôb, ktoré nám zachovajú odolnosť. V ďalšej kapitole sa dozvedáme o svetskom vladárovi. Keď sa niekto stane vladárom vďaka priazni svojich občanov, vladárenie sa nazýva občianskym a na jeho dosadenie nie sú potrebné iba zásluhy alebo šťastie, ale šťastná šikovnosť. Toto kniežatstvo sa nadobúda alebo priazňou ľudu, alebo priazňou veľkých. V každom meste sú totiž tieto dve tendencie a vyplýva to z toho, že ľud nechce aby nad ním veľkí vládli a veľkí zasa chcú vládnuť nad ľudom a utláčať ho. Z týchto dvoch protichodných chúťok sa vyvinie v každom meste jedna z troch foriem: kniežatstvo, sloboda alebo bezvládie, pričom kniežatstvo býva dielom buď ľudu, alebo veľkých a to podľa príležitosti, ktorú má tá alebo oná strana. Môj celkový dojem z tejto knižky, respektíve z jej prvých desiatich kapitol je veľmi dobrý. Kniha sa mi páčila, síce v súčasnosti je už trochu neaktuálna, ale v jej časoch to bolo myslím si na svoju dobu veľmi moderné alebo ešte lepšie povedané poučné a to hlavne pre vládcov. Chcel by som ešte niečo povedať k výkladu slova machiavellizmus v slovníku. Tak či tak sa podľa mňa nedá vyhnúť nejakému podceňovaniu obyčajného ľudu vladármi. Táto kniha je určená hlavne pre vladárov tých čias a preto si nemyslím, že v 16. storočí by názor, že pre vlastnú vládu je potrebné vyvraždiť iný panovnícky rod by bol pre vladárov nejaký sebecký alebo bez škrupúľ. V každom prípade by to nemala byť príručka, alebo návod, ako sa stať úspešným, ale bolo to proste tak a bralo sa to ako súčasť vojen a vojenských vpádov do cudzích krajín. V súčasnosti sa to tak síce chápať dá, ale v každom prípade si nemyslím(usudzujem podľa tejto knihy), že by to bol nejaký prejav extrémnej bezohľadnosti, sebeckosti, krutosti alebo niečoho podobného.