Rada Európskej Únie

Rada Európskej Únie (Rada ministrov ES) - Council of the European Union

V mechanizme inštitúcií Európskej Únie hrá prím práve Rada Európskej Únie tiež známa ako Rada Ministrov Európskeho Spoločenstva (The Council of the European Union), tvorí významovo najdôležitejší orgán Európskej Únie. Skladá sa z ministrov pätnástich členských štátov nesúcich zodpovednosť za oblasť, ktorá je predmetom rokovania na danom stretnutí napríklad za zahraničné záležitosti, poľnohospodárstvo, priemysel, dopravu, životné prostredie, a tak ďalej. Pomocou tejto inštitúcie, členské štáty uplatňujú svoju zákonodarnú moc (uzákoňujú legislatívu Európskej Únie - týka sa to regulačných opatrení, predpisov a rozhodnutí). V rámci pomerne častých stretnutí sa vytvára atmosféra solidarity a vzájomnej dôvery medzi najvyššími predstaviteľmi vlád členských štátov únie. Zákonodarnú moc si Rada Európskej Únie delí s Európskym Parlamentom, ktorého funkcie popíšem neskôr. Rada a Parlament majú spoločnú kontrolu nad rozpočtom Európskej Únie a Rada je tiež priamo zodpovedná za koordináciu všeobecnej ekonomickej politiky členských štátov Európskej Únie. Volebný systém zaužívaný Radou Európskej Únie uznáva princíp takzvanej kvalifikovanej väčšiny čo znamená, že každý členský štát únie získava na základe zmluvy určitý počet hlasov, ktorý závisí od jeho relatívneho postavenia: napríklad: Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko majú každý po desať hlasov, Španielsko disponuje ôsmimi hlasmi, Belgicko, Grécko, Holandsko a Portugalsko majú každý po päť hlasov, Rakúsko a Švédsko majú každý po štyri hlasy, Dánsko, Írsko a Fínsko majú každý po tri hlasy a Luxembursku boli pridelené len dva hlasy. Ak má byť určité uznesenie prijaté, musí byť schválené minimálne 62 hlasmi z celkových 87. Pri hlasovaní sa rozlišujú rozhodnutia, ktoré podliehajú jednomyseľnému schváleniu alebo sú odhlasované už spomínanou kvalifikovanou väčšinou ( 62 hlasmi z 87). Amsterdamská zmluva rozšírila rámec ustanovení, ktoré môžu byť prijaté kvalifikovanou väčšinou. Týmto spôsobom sa môžu prijať takmer všetky ustanovenia prednesené pred Radou Európskej Únie. Jednomyseľné odhlasovanie určitého návrhu je potrebné len v prípade hlasovania o kapitolách priamo sa týkajúcich ústavy respektíve o kapitolách konštitučnej dôležitosti (v praxi to znamená prijímanie nových členov a revidovanie zmlúv) alebo pri určitých obzvlášť citlivých otázkach ako sú napríklad clá, dane a zdaňovanie.

Od 1.júla roku 1996 prebieha rotácia predsedníctvu Rady Európskej Únie a to každých šesť mesiacov medzi členskými krajinami v nasledujúcom: Írsko, Holandsko, Luxembursko, Veľká Británia, Rakúsko, Nemecko, Fínsko, Portugalsko, Francúzsko, Švédsko, Belgicko, Španielsko, Dánsko, Grécko a Taliansko. Najčastejším miestom zasadaní Rady Európskej Únie býva hlavné mesto Belgicka, Brusel. Výnimku tvoria mesiace apríl, jún a október keď sa všetky zasadania rady konajú v Luxemburgu. .