Stredoveká filozofia

Stredoveká filozofia ( 4.st. n.l. - 15.st. n.l. )

Stredovek (lat. media aestas, medium aevum) je názov pre „medziobdobie“ od antiky až po renesanciu.
Začiatok stredoveku sa najčastejšie datuje do roku 313, kedy bol vydaný milánsky edikt v Rímskej ríši. Zrovnoprávňoval kresťanstvo s ostatnými náboženstvami.


Stredovekú literatúru možno rozdeliť na dve obdobia:
-patristiku (100 - 700)
-scholastiku (700 - 1500) - raná (750 - 1200)
- vrcholná (1200 - 1350)
- neskorá (1350 - 1500)



Patristika

Pater (otec) bol titul pre učiteľa múdrosti. Najčastejšie boli nimi kňazi. Skúmanie ich učenia sa nazýva patrológia.
Predstaviteľmi tohoto obdobia sú: Tertullianus, Origenes, Ambrosius, Augustinus, Hieronymus a Gregor Veľký.

TERTULLIANUS – stroho odmieta filozofiu. Zdôrazňuje absurdnosť kresťanskej viery, ak ju posudzujeme z hľadiska pojomového myslenia.

ORGENES – presadzuje filozofiu jako reflexiu obsahov zjavenia.

AUGUSTINUS – je otcom stredovekej filozofie. Presadzuje myšlienku, že ak filozofi povedali niečo pravdivé a v súlade s vierou, potom nielenže sa čoho obávať, ale kresťania by si mali osvojiť a využiť na osvietenie svojej viery myslením a svojho rozumu vierou. Sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie: pochop, aby si uveril, a ver, aby si porozumel.
„Nevychádzj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda.“ Pravdu teda nemožno nájsť mimo človeka.Jeho koncepcia dejín mala veľký vplyv na európsku filozofiu dejín a na rozdelenie politickej moci v stredoveku. Upriamuje pozornosť na vedomie človeka a odhaľuje v ňom zásadný význam skúsenosti času. Minulosti sa môžeme zmocňovať vo forme spomienky a budúcnosti vo forme očakávania. Člověk podľ neho pozostáva z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie. Ľudského ducha rozčlenil na tri zložky: pamäť, rozum a vôľu. Táto trojica je odrazom Božskej Trojice, čo mu potvrdzuje, že člověk je odrazom Boha.
Základným pojmom etiky je láska, ktorú stotožňuje s vôľou.
Láska k Bohu je najväčšou cnosťou a zárukou dobrého konania.

Predmetom filozofie bol jednotlivý člověk žijúci jako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi.


Scholastika

Stredoveký ideál vyjadroval asketizmus. Bol to boj medzi nominalistami a realistami. Podstatou ich sporu bola reálna existencia všeobecných pojmov.

Realisti všeobecne pojímajú objektívnu existenciu (nezávislú na ľudskom myslení).
Nominalisti považovali všeobecné pojmy za fikcie. Aj tu bola základnou filozofickou disciplínou ontológia - objektívny idealizmus.
Nastolením problému reality univerzálií sa stredoveká filozofia obracia aj k dnešnej filozofii a vede.

ANSELM – presadzoval myšlienku, že člověk je svojím rozumom verným obrazom Boha.
Dôkaz existencie Boha – „Boh je ten, nad ktorého už nemožno myslieť nič vyššie.“

PETER ABÉLARD – stanovisku k problému univerzálií-konceptualizmus-všeobecné pojmy majú před stvorením vecí svoje miesto v Bohu a po stvorení vecí v ľudskom rozume. Vrcholná scholastika

ALBERT VEĽKÝ – jako prírodovedec, aj jako teológ sa neodvolával na rozumové dôvody. Tvrdil, že prirodzený rozum má svoju oblasť v logike, etike a metafyzike.

TOMÁŠ AKVINSKÝ – knieža zcholastikov. Jeho zámerom bolo vybudovať rozsiahly systém, ktorý by v sebe zahrňoval všetky oblasti vedenia.
Učenie, ktoré rozširoval dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie.

JOHANNES DUNS SCOTUS – zastával názor, že naše prirodzené vedenie je isté len vtedy ak sa môže opierať o zmyslové nazeranie. Tvrdil, že najvyšším cieľom prírody je indiidualizácia.

WILLIAM OCCAM – predstaviteľ nominalizmu. Tvrdil, že skutočné je len to, čo je jednotlivé. Myšlienky o troch princípoch: princíp všemohúcnosti (platí len pre Boha)
protirečenia (záväzný pre Boha aj pre človeka)
ekonómie (platí len pre človeka)



Neskorá scholastika

V tomto období sa skúmali témy gravitácie, teória pohybu na základe impulzu, nárazu a teória rýchlosti.