Sofizmus - princíp
Toto hnutie sa zrodilo skoro súčasne so vznikom islamu a našlo svojich prívržencov po celom území kalifátu Abbásovcov. Ideológia pôvodného islamu v sebe zahrňovala určité prvky sebadisciplíny v reálnom živote s dôrazom na posmrtnú odmenu. Ale v priebehu vojenských úspechov moslimov a tým, ako sa zlepšovali ich majetkové pomery, rýchlo bledol ideál asketického života a nakoniec stratil pre veriacich svoju príťažlivosť. V sofizme sú na osobnú etiku každodenného života kladené podmienky asketického pohľadu na svet - na jedlo, bývanie, oblečenie.....Doporučuje sa nosiť hrubý plášť z ovčej vlny – sofu, odtiaľ vlastne pochádza aj názov celého hnutia. Základom sofizmu je , že veriaci sa dostáva do osobného styku s bohom tým, že ho ospevuje, pričom sám cíti jednotu a splynutie s ním. Jeden z hlavných sofistických teológov, al-Kušejrí, napísal: „Sofisti sú ľudia spájajúci sa s bohom a nie ľudia dôkazov. Keď sa odhaľuje pravda, um ustupuje do pozadia.“

Sofizmus – rozšírenie
Organizované skupiny sofistov sa objavili v 8. stor. na území Iraku a Sýrie. V 2. pol. 9. stor. sa centrom tohto hnutia stal Bagdad. Potom sa sofizmus rozšíril v S Afrike, Španielsku, Strednej Ázii, Iráne, Indii a nakoniec v JV Afrike. Od 12. stor. vznikali a svoju činnosť rozvíjali rôzne rády. Obydliami sofistov sa stali kláštory a organizačnou formou dervišské rády. V období svojho vzniku bol sofizmus prijatý islamom nepriaznivo. Jeho prívrženci boli označovaní ako kacíri a podľa toho sa s nimi aj zachádzalo.
Ale ani sofizmus nebol rovnorodý. Existovalo radikálne a uzmierené krídlo, ktoré bolo pripravené ku kompromisom. Hist. dokumentom boja medzi týmito 2 skupinami je Poslanie od al-Kušejrího z r. 1045. Prispelo k „obnoveniu skoro zboreného mostu medzi ortodoxiou a sofizmom.“.