Komunikácia - náčrt

Pokúsme sa stanoviť všetky podmienky nevyhnutné nato, aby sa o nejakom druhu interakcie mohlo hovoriť ako o komunikácii. Chcel by som ukázať, že pri komunikácii je dôležitý charakter vzťahu medzi komunikujúcimi. Pre potvrdenie tézy o vplyve vzťahu na efektívnosť komunikácie som sa musím pokúsiť načrtnúť teóriu komunikácie. Najprv sa pokúsim v skratke objasniť fenomén komunikácie. Existujú dva základné modely používané v teórii komunikácie. Prvým je tzv. kódový model komunikácie. Počiatky tohto pohľadu na komunikáciu siahajú už k Aristotelovi.
Preskúmajme, či kódový model dostatočne vystihuje komunikáciu. Vezmime si výpoveď: „Už je neskoro.“ Na základe schopnosti kódovať a dekódovať (ktorú kódový model považuje za dostatočnú podmienku, aby mohlo dôjsť ku komunikácii) tejto výpovedi neporozumieme. Vieme, že je neskoro, nevieme však prečo a načo. Samotné kódovanie a dekódovanie nám umožní porozumieť len lingvistickému významu tejto výpovede.
Druhý, infernčný model komunikácie zdôrazňuje skutočnosť, že nie všetko, čo chceme komunikovať, je možné zakódovať pomocou formálnych pravidiel. To sme ukázali na výpovedi „Už je neskoro.“ Podľa inferenčného modelu musíme rozlišovať medzi 1. významom vety, ktorý je kódovaný pomocou formálnych pravidiel (tento význam popisuje kódový model) a 2. významom hovoriaceho, ktorý do komunikačného aktu vkladá autor. Úlohou adresáta je tento význam rozpoznať. Vráťme sa k našej výpovedi - „Už je neskoro.“ Ak takto odpovie matka dieťaťu, ktoré chce ísť s kamarátmi von, bude to znamenať, že dieťa má zostať doma. Ak to povedia lekárovi prichádzajúcemu na miesto nehody, znamená to, že zranený zomrel. Ak to manžel povie manželke, ktorá sa príliš dlho chystá do divadla, bude to znamenať: „poponáhľaj sa, lebo to nestihneme.“ Ak ste si chceli rezervovať letenku, znamená to, že budete musieť ísť iným lietadlom, pretože let je vypredaný. Jedna a tá istá výpoveď nadobúda v závislosti od kontextu úplne odlišné významy. Ak teda autor uskutoční výpoveď, ktorú možno interpretovať rôznymi spôsobmi, je to práve kontext, čo adresátovi napovie, ktorá interpretácia je správna. Kontext nám pomôže rozpoznať význam hovoriaceho.
Ďalším dôležitým faktorom pri inferenčnom modele komunikácie je interpretačná teória. Tu sa dostávame k prítomnosti vzťahu v komunikácii. K tomu, aby adresát rozpoznal v správaní, alebo v reči autora komunikačný akt a rozumel mu, musí mať o ňom vytvorenú určitú interpretačnú teóriu.

Na základe tejto interpretačnej teórie adresát postuluje v autorovi vnútorné stavy, ktoré chce komunikovať. Dalo by sa zjednodušene povedať, že interpretačná teória je náš obraz o danom človeku (čo si o ňom myslíme, ako ho vnímame atď.) Aby nám interpretačná teória umožnila rozumieť komunikačným aktom, jej najzákladnejším rysom musí byť predpoklad o kognitívnej rovnocennosti partnera v komunikácii. Kognitívne rovnocenný je niekto, kto myslí ako ja, vníma ako ja, cíti ako ja, môže sa mýliť ako ja a podobne ako ja hovorí to, čo si myslí. Je však zrejmé, že o kognitívnej rovnocennosti komunikačného partnera sa nemôžeme presvedčiť (nemožno mu nahliadnuť do mysle). Ak chceme efektívne komunikovať, sme nútení túto rovnocennosť predpokladať, inak je efektívna komunikácia nemožná. Mohlo by sa zdať, že len mizivé precento komunikácie, je komunikáciou medzi rovnocennými partnermi. Veď o akej rovnocennosti možno hovoriť pri komunikácii medzi riaditeľom a zamestnancom, lekárom a pacientom, či profesorom a študentom? Pri komunikácii sa však nejedná o takýto druh (sociálnej) rovnocennosti. Ide o rovnocennosť iného druhu. Aj profesor musí predpokladať, že študent, ktorému prednáša, je schopný myslieť, že mu môže porozumieť. Musí predpokladať, že študent je schopný v kontexte svojich vedomostí rozpoznať význam, ktorý pri komunikácii do svojich výpovedí vloží. Obaja sú si teda rovnocenní v tom, že sú nositeľmi určitých mentálnych zručností, nevyhnutných pre komunikáciu.
Ak má byť komunikácia úspešná mal by sa výsledok interpretácie komunikačného aktu v mysli adresáta zhodovať s vnútorným stavom autora komunikačného aktu. (t.j. adresát rozpoznal v komunikačnom akte význam hovoriaceho). Interpretácia rečových aktov je však vždy významne ovplyvnená interpretačnou teóriou. Podobne ako kontext aj ona determinuje akým spôsobom budeme komunikačnému aktu rozumieť.
Interpretačnú teóriu možno v procese komunikácie verifikovať. Táto verifikácia prebieha tak, že sledujeme či sú ďalšie akty autora koherentné s našou interpretačnou teóriou o ňom. Ak by bola naša interpretačná teória v procese komunikácie falzifikovaná, budeme nútení ju modifikovať. Aká by mala byť interpretačná teória, aby bola komunikácia čo najúspešnejšia? Ak chceme zvýšiť efektívnosť komunikácie mali by sme komunikačného partnera vnímať ako jedinečnú neopakovateľnú individualitu a nie ako príslušníka nejakého širšieho druhu (etnika, rasy,...) Ďalším spoznávaním partnera v komunikácii si interpretačnú teóriu modifikujeme, robíme ju podrobnejšou.

Čím lepšie druhého spoznáme, čím lepšiu a pravdivejšiu interpretačnú teóriu si o ňom vytvoríme, tým lepšie sme schopní rozpoznať význam, ktorý do výpovede vkladá autor. No a lepšie rozpoznanie významu, zabezpečí efektívnejší priebeh komunikácie.
Ak chcú ľudia komunikovať musia k sebe zaujať recipročný vzťah, na základe ktorého predpokladajú, že sú kognitívne seberovní. Z toho vyplýva dôležitý záver, že medzi subjektami komunikácie musí existovať akýsi vzťah v ktorom predpokladajú kognitívnu seberovnosť. Dalo by sa azda povedať, že sama komunikácia je určitým druhom vzťahu, v ktorom si subjekty komunikácie vymieňajú svoje vnútorné stavy mysle.