Úpadok štúdia stoicizmu

V 19. storočí dochádza k úpadku záujmu o témy rozpracované stoikmi. Tento úpadok bol ovplyvnený viacerými skutočnosťami. V prvom rade sa nezáujem o štúdium stoicizmu obhajoval argumentom, že je veľmi málo primárnych zdrojov a textov z tohto obdobia. A ak nemáme dostatok priamych zdrojov nejakého obdobia, niet čo skúmať. Hoci je priamych zdrojov stoickej epochy skutočne nedostatok, zdá sa, že tento argument je trochu prehnaný. Hlavnou príčinou úpadku štúdia stoicizmu boli hlavne predsudky vytvorené v čase klasicizmu v 18. storočí.
Klasicizmus sa v prevažnej, ak nie výlučnej, miere zameriava na štúdium Platóna a Aristotela. Filozofi sa tvária, akoby aristotelova filozofia bola vrcholom filozofie a všetko po ňom má len malú hodnotu. Najviac sa klasicizmus stavia práve proti stoikom. Kritika klasicizmu voči stoickej filozofii sa zameriava hlavne na materializmus a subjektivizmus stoikov. Ak sa aj stoicizmus študuje, je vnímaný len ako pomôcka pre pochopenie predchádzajúcej epochy. Relevantné sú viac-menej len praktické problémy stoickej filozofie. Úpadok štúdia stoikov je nožné vidieť vo viacerých oblastiach:
– anachronická interpretácia stoických filozofov
– chybné koncepcie zo strany historikov filozofie
a.) príliš ostré delenie gréckej filozofie
Predsokratici – Sokrates až Aristoteles – Grécko-rímska flozofia(pričom posledná éra je chápaná ako úpadok); stioici sa sami považovali za pokračovateľov Sokrata
b.) premiešanie gréckeho a rímskeho stoicizmu
c.) chápanie fyziky a logiky ako podradených etike
filozofi 19. storočia ukazujú Stoicizmus ako čisto eticky orientovanú filozofiu, bez hlbšieho záujmu o fyziku a logiku, čo však nie je pravda
Stoická logika je v klasicizme považovaná za Aristotelovskú alebo len formálnu a bezcennú, fyzika sa pokladá za herakleitovskú a etika je chápaná iba ako praktická.
Hoci aj v 19. a do prvej polovice 20. storočia boli publikované aj práce o stoickej filozofii, niesli pečať týchto hlbokých predsudkov a nedorozumení. Názor, že stoická logika (podľa názoru 19. storočia) buď kopíruje aristotelovskú alebo sa vyvíja nesprávnym a formálnym spôsobom, je všeobecne prijímaný. Prvé reakcie na tento neoprávnene negatívny pohľad na Stoicizmus neprišli od historikov antickej filozofie. Boli to logici skúmajúci rozvoj antickej logiky, ktorí opäť začínajú skúmať Stoicizmus. V prvých desaťročiach 20.

storočia si začínajú jasne uvedomovať, že stoická logika je jasne odlišná od aristotelovskej a treba ju študovať osobitným spôsobom. Tieto tendencie navodili atmosféru, z ktorej vzišiel opätovný záujem o nezaujaté štúdium stoickej filolzofie.