Vplyv médií

Existujú tri základné teórie na vplyv médií:
- Tá prvá je už prakticky opustená a tvrdí, že médiá nemajú žiaden vplyv na človeka.
- Druhá odvíjajúca sa od práce Jesepha T. Klappera zo 60. rokov, ich vplyv pripúšťa, ale iba v podobe posilovania, nie vytvárania tendencií.
- A nakoniec tá tretia, rozpracovaná hlavne v 70. a 80. rokoch založená na úvahách ľudí, ako Adorno, Marcus, Postman, a ďalší, je presvedčená, že médiá majú obrovský vplyv. Hovorí sa v nej o "priemysle vedomia", o "elitách bez zodpovednosti", o "civilizácii obrazov" a o "tribunalizácií médií". Ich zástancovia sú presvedčený, že médiá deformujú skutočnosť a konštruujú takzvanú mediálnu realitu, ktorá má spätný vplyv na utváraní reality skutočnej.
Nechajme teraz bokom celkový vplyv médií a pozrime sa iba na účinky spravodajstva. Bolo by klamstvom tvrdiť, že mediálna realita tu vzniká ako úmyselná manipulácia. Ide skôr o obyčajnú kozmetickú úpravu skutočností, ako je vytváranie "udalostí", výber tém, "o ktorých sa hovorí" (alebo sa o nich dokonca má hovoriť), obraz denných problémov, zdôraznenie negativizmu (násilia, katastrofy) a elitárstvo (etnocentrizmus). Dôvodov je veľa:
- predovšetkým je treba naplniť určitú dennú "dávku", toľko a toľko strán, toľko a toľko minút vysielania. Mať stále nejakú tému dňa na prvej strane, prichádzať so stále novými odhaleniami a domnienkami.
- Je treba kalkulovať s ekonomickými hľadiskami. Informácie sa predávajú. Je nutné mať ich rovnako rýchlo, alebo ešte rýchlejšie, ako konkurencia, aj keď nie sú dosť hlboké a podrobné. Je nutné prinášať tak pestrý a zaujímavý obraz sveta, aby to čitateľa resp. diváka uspokojilo, aj keď to znamená dávať vedľa seba pomočeného policajta a voľný trh v ASEAN.
- Je treba poskytovať skôr tie informácie, ktoré čitateľ (divák) očakáva, ako tie, ktoré sú k dispozícii. V praxi to znamená, že pri výbere správ z agentúrneho servisu bude daná prednosť správe o atentáte pred správou o novom spôsobe zavlažovania, aj keď prvá správa má iba obmedzený niekoľkohodinový dopad, zatiaľ čo tá druhá môže ovplyvniť budúce desaťročie. Iným prejavom naplňovania očakávaní je elitárstvo: vždy je dávaná prednosť elitným štátom (tj. tým, ktoré majú väčšiu váhu v medzinárodnom rozhodovaní, poprípade lepšie obchodné styky s našim štátom) a elitným menám (osobám, ktoré sú mediálne známe) pred štátmi a jedincami neelitnými a teda nemediálnymi.

- Všetky tieto informácie musia byť čo najstručnejšie, jasné a musia byť čo najskôr spracovateľné, ako napríklad informácie o katastrofách, násilí, terorizme, a všeobecne o negatívnych javoch (z toho istého dôvodu je pridávané násilie do filmov).
Najklasickejším príkladom "konzumného spravodajstva", zohľadňujúceho záujmy elitných skupín je spravodajstvo vojenské. V ňom sa najviac krížia predsavzatia vojenských spravodajcov objektívne informovať s možnosťami, ktoré dávajú vládni a vojenskí informační "dverníci" - gatekeepers, a s požiadavkami vedenia redakcie na atraktívne materiály. "Noviny sa robia preto, aby sa predávali a tomuto účelu neslúži nič lepšie, ako vojna," tvrdil E.L. Godkin už v roku 1898. Výsledkom je potom perfektný, ale pokrivený obraz skutočnosti.
Dnes už ukážkovým príkladom účelového spravodajstva bolo napríklad informovanie o vojne v Perzskom zálive. Armáda a americká diplomacia vtedy postavili média do role poslušných, ktorí nemohli robiť nič iného, než to, čo sa im povie. Na informácie z bojísk bolo uvalené embargo. Novinári boli zhromaždení v pripravených táboroch ďaleko v zázemí, bez možnosti preniknúť do oblasti boja. Informácie im poskytovali vojenskí hovorcovia. Zábery získavali iba cez vojenské kamery, namontované na palubách lietadiel a transportérov. Skutočnú spravodajskú bombu, priamu reportáž z bombardovania Bagdadu získali iba vďaka propagandistickému cíteniu Saddáma Husajna, ktorý ich samozrejme rovno cenzuroval a zostrihal a k dispozícii dal iba zábery z bombardovania civilného obyvateľstva. Celá vojna bola koncipovaná pre mediálnu konzumáciu. Prvý nálet sa uskutočnil o 18:30 východoamerického času, v ktorom začína väčšina televíznych staníc svoje večerné správy. Fascinovaní diváci videli zo svojich kresiel v obývačkách vypuknutie vojny v priamom prenose. Kamery zo stíhačiek všetko natáčali, signál bol prenášaný pomocou satelitov až do USA a prvý raz v histórii mohli ľudia pomocou televízie bez nebezpečia sledovať ničenie protivníka v reálnom čase. V skutočnosti sa ale "protivník" z vojnového spravodajstva vyparil. Z vojny sa stala technologická hra, neosobná záležitosť, ktorú si vybavujú medzi sebou stroje. Bola to skutočná la belle guerre, ako si písali novinári, krásna vojna, žiadna krv, žiadny mŕtvi, iba dokonalý obraz smrtiacej techniky. Po celý čas v tej dobe boli vo videopožičovniach po celej Amerike vypožičané všetky filmy á la Top Gun. Na konci vojny si mohli nadšení Američania kúpiť zostrih záberov z vojny za necelých 15 dolárov. Na celom svete boli ľudia tak fascinovaní priamymi prenosmi, že si ani nepoložili otázku o ich pravdivosti. Diskusia, ktorá neskôr vypukla hlavne v USA ukázala, že obraz vojny bol vytvorený zámerne. Kontrola bola ale taká dokonalá a zábery také sugestívne, že všetci si v tom čase mysleli, že vojna je taká ako ju videli.

Politici a stratégovia ešte pod dojmom vojny z Vietnamu a Kórei považovali spravodajstvo z Perzského zálivu za svoje obrovské víťazstvo. Bolo to ale dočasné víťazstvo. Spravodajcovia totiž na porážku nezabudli a vrátili ju iba krátko neskôr, keď sa elitné americké výsadkové jednotky po prísne utajovanej operácii vylodili v Somálsku a prvé čo uvideli boli rozsvietené reflektory televíznych štábov snímajúce inváziu v priamom prenose. .