"Akonáhle pochopím, že tí usmievajúci sa páni v kreslách v blikajúcom ohňostroji fotobleskov pózujú iba kvôli novinárom a fotografom, stráca pre mňa celý obraz zmysel. So zlomkom sekundy potrebné informácie hltám a 99% zbytočného balastu (prevažne odpadového), ktorý mi je k ničomu a nevypovedá o ničom inom, iba aké reprezentatívne prostredie tu je, ako starí a zachovalí, resp. ako telegenickí a herecky schopní sú účastníci tejto udalosti a ak s pozerám častejšie, zažívam snáď aj isté uspokojenie z identifikácie známych tvárí.
Od predsedu vlády očakávam na obrazovke typické spevavé vypichovanie zbytočných vetných členov, od vodcu sociálnych demokratov uštipačný úsmešok, spojený s naklonením hlavy, od prezidenta poškrabanie sa prstom na nose atď. atď. Kde nepoznám postavy poznám aspoň role: tí páni v pozadí to budú sekretári alebo bodyguardi.. á, čo tam robí tá pekná blondínka, že by novinárka? Ale nie, to bude pracovníčka protokolu, uvádza všetkých na svoje miesta.. pozrime sa, spravodajca ČT, toto tam dnes ale fučí, keď musí prekrikovať vietor.. atď. atď. Babičky nie nadarmo privádzajú k šialenstvu najmladšie generácie komentármi, čo všetko má Wetlinská dnes na sebe a ako to ta Berušova robí s tým účesom. Vnučky ale úplne rovnako hodnotia "svoje" moderátorky toho "svojho" magazínu o dve hodiny skôr a my všetci tak hodnotíme svoje "svojich" protagonistov večerného spravodajstva. (Bože, čo to má dnes na sebe? Počuj, kto to takto zdvíha obočie? Pozri na tie náušnice atď.)" (I.Vágner)
Pretože však televízne spravodajstvo je predovšetkým obraz, nie text je tu čítaná správa iba akousi Popoluškou. Jej jedinou a neprekonateľnou výhodou je jednoduchosť - preto sa napríklad stanica CNN čítanými správami iba tak hemží. Divák si niekedy ani neuvedomuje, že sa jedná o čítanú správu. Niekedy sa čítanie z papiera nahradí monológom hosťa, niekedy telefonickou konferenciu, inokedy obyčajnou fotografiou telefonujúceho. .