Tajomstvo prvého záberu

Peter Nemec vo svojej knihe Public Relations uvádza svojráznu "nehodu", ktorá postihla jeden nemecký farmaceutický koncern, keď chcel preniknúť na arabský trh. Po zvážení všetkých možností sa rozhodli v nemeckej centrále využiť veľkoplošné plagáty, na ktorých bola napísaná klasická schéma: najprv muž, skleslý a nemocný. Potom ten istý muž berúci si liek a nakoniec muž žiariaci zdravím a vitalitou. Celé to doprevádzal text v arabčine. Jediné, čo expertom uniklo bolo, že Arabi čítajú z prava doľava. A že tí, ktorí sa nenaučili čítať, posudzujú tak automaticky aj obrazové seriály...
Čo z toho vyplýva pre nás? Že prvý dojem môže byť rozhodujúci. A že existujú určité návyky, ktoré tento dojem ovplyvňujú. Medzi ne patrí napríklad zvyk čítať informácie zľava do prava. To nie je úplne samozrejmé. Súvisí to so stavbou našej kultúry a takisto s tým, ktorá strana našej mozgovej hemisféry získala v priebehu vývoja dominantné postavenie.
Spôsob vedenia správy (najčastejšie reportáže) má v televízii pomerne štandardný sled: najprv záber na miesto alebo hlavnú osobu, objasnenie deja reportérom, predloženie faktov a nakoniec zhrnutie. Záver umožňuje elegantne sa vrátiť z končín, kam nás poprípade zaviedla zvedavá kamera. O nič menej nie je dôležitý ani začiatok správy. V zásade existujú dva modely: "Klasický" a nezriedka fádny model, ktorý vznikol vo verejnoprávnom vysielaní na základe potreby referovať o udalostiach, na ktorých nie je nič vzrušujúceho - okrem skutočnosti, že sa odohrali. To sú tí všetci páni, vystupujúci z áut a usilovne si potriasajúcimi rukami a ľadovo sa tváriaci predstavitelia finančných korporácií, poklepkávajúci ceruzkou na superčistom stole. Hlavnou vadou tohto modelu je jeho mechanické prenášanie i na iné, osobnejšie témy. "Druhý model" sa plne rozvinul až s príchodom komerčných staníc. Je určený pre správy konkrétne, osobné a dejové: demonštrácie, vzájomné neplatičstvo a osobné témy. Správa sa podobá fejtónu: na začiatku trefný bonmot, efektný záber, následné rozvedenie problému a stručné, najlepšie skryté sarkastické zakončenie. Význam prvého záberu je v naštartovaní pásma obrazov, ktoré majú "pribiť" pohľad k obrazovke. Jeho prostredníctvom vstupujeme do príbehu. Na jeho sile záleží, či zapneme svoju pozornosť na maximum, alebo či ju budeme deliť medzi TV a nejaké iné činnosti. Komerčné stanice sú si veľmi dobre vedomé jeho sily a všemožne sa snažia, aby to naozaj príbeh bol.

Prvé, čo spravidla vidíme, je preto tvár vyprávača príbehu - reportéra a vzápätí na to aj miesto, kde sa dej odohral. Prvá veta je úderná, jasná, konkrétna, začína podmetom a zhrňuje všetko, čo bude nasledovať. Nie vždy, samozrejme, môže správu uvádzať reportér. Môže sa jednať o prevzatý materiál, o dokumentárne zábery. Verejnoprávne stanice všeobecne sa bránia vystrkovať svojich reportérov do popredia, aby tým príliš nezdôrazňovali ich osobnosť pred obsahom správ. V takomto prípade má režisér a strihač voľnú ruku, ktorý záber použiť ako prvý. A tu prichádza tajomstvo prvého záberu: nepatričnosť. Začiatok spravodajského šotu je iba akýmsi prechodovým útvarom medzi kľudným prostredím štúdia a búrlivým prostredím reportáže. Moderátor nás v štúdiu pripravil. To bola ale iba racionálna príprava. Prvý záber nás má pripraviť emocionálne. Dobrý prvý záber preto len zriedka začína s tým, o čom príspevok bude. Nemá to za potrebu. Základnú informáciu sme už predsa dostali a čoskoro bude rozvedená a zopakovaná. Jeho úlohou je prebudiť našu fantáziu. Musí zaujať, jasne ukázať nejaký jav, ktorý je pre obsah správy príznačný, ale nie podstatný. Naopak. Dobrá správa, ako príbeh sa musí rozvíjať pomaly. Všetko dôležité bolo povedané. Je možné niekoľko sekúnd venovať dramatickej výstavbe: ukázať bezprostredné okolie miesta udalosti, nejaký jej bizarný detail, vzrušeného človeka, alebo aspoň rýchly pohyb. Pohyb je druhé tajomstvo úvodného záberu. Statický záber je pre príbeh smrteľný - pokiaľ sa v ňom zároveň neobjaví rozprávač. On je tretím tajomstvom dobrého úvodu. Ale povedzme si to po poriadku. Úvodný záber, v ktorom sa veľkou rýchlosťou mihne auto síce nepodáva informácie o tom, aké to bolo auto, prečo tadiaľto išlo, kam išlo, čo má spoločné s udalosťou, ale prebúdza našu zvedavosť. Vychádza z faktu, že očami automaticky smerujeme rýchlo sa pohybujúci predmet. Ak sa nepohybuje predmet, pohybuje sa kamera. Takýto záber síce nič konkrétneho nehovorí, ani neilustruje, ale zato stimuluje našu pozornosť. Podobne ako úsek filmu ešte pred titulkami nás vťahuje do deja. Komerčné televízie ale zo všetkého najradšej začínajú reportérom. Žiadny anonymný štáb alebo kamera, ale konkrétny človek predstupuje pred kameru s tým, čo si zistil a podporuje to svojou prítomnosťou na mieste.

Príklady: "Pôvodcom onemocnenia bolo podľa vyjadrenia okresného hygienika jedlo s názvom Pražské cestoviny, ktoré bolo na jedálničku v piatok večer a pripravovalo sa v tejto kuchyni..."
"Vasil Bilak, jeden z najmocnejších mužov Československej socialistickej republiky, býva v tejto vile..."
"27-ročný Pavol T., ktorý podľa našich informácií mal už v minulosti do činenia s políciou, umiestnil tu pred známou sokolovskou diskotékou T600, podomácky vyrobenú výbušninu..."
"Tragédia sa odohrala v tomto dome...".
Takto sa začínajú prvé zábery komerčných reportáží. Prostredníctvom hovoriaceho reportéra sa udalosť akoby znovu odohráva. Vplyv takéhoto záberu je obrovský. Pretože keby záberu na reportéra predchádzal iný záber, už by to nebol rituál, regenerácia času udalosti, ale iba rozprávanie o nej. .