Filozofia náboženstva sa usiluje predstaviť náboženské princípy, preto neupriamuje pozornosť na konkrétne náboženstvo
Konfrontácia náboženského zážitku a oslabenie náboženského fenoménu.
Jednou z najhlbších a najvznešenejších ľudských vecí je náboženstvo ,ktoré vplýva na celého človeka . Isté hry rôzneho typu mali vždy svoje pevne miesto v usporiadaní života . O hrách môžeme povedať že súviseli s náboženským prejavom.
Analýza z hľadiska rozdielov ukázala na to, že väčšina mládeže sa odvracia od kresťanstva, pričom vzrastá odcudzenie mladých ľudí nad 22 rokov s vyšším vzdelaním, teda u osôb, z ktorých mnohý budú vedúcimi osobnosťami budúcej spoločnosti.
Značnú úlohu v spomenutej konfrontácii zohrali hrôzy vojen v 20soročí. Milióny nevine zabitých , vtlačili tým ktorý prežili na pery otázku : Kde bol Boh Prečo nezasiahol? Hlas filozofa Levinasa „A kde bol človek“ úplné zanikli v kladení spomenutých otázok . Hitlera niekto zvolil vo voľbách a boli to ľudia ktorý postavili koncentračné tábory. Boli to ľudia čo v nich zabíjali a nie Boh. Po II. Svetovej vojne sa otvárali iba dva možnosti – byť kresťanom alebo humanistom.
Intelektuálny postoj k náboženstvu bol ovplyvnený myslením takých ako bol Freuda ktorý sa pridržali princípu že z presvedčenie nemôže mať zmysel, ak ho nemožno potvrdiť skúsenosťou. Emigrácia ktorá nastala po zániku kolónii priťahovala do Európy ľudí z iných kontinentov, čím sa európske krajiny stali viac národne a zároveň aj viac náboženské. V multikultulárnom prostredí, už náboženstvo nie je zjednocujúcou silou.
Konzumný spôsob života podnecovaní médiami a módou bol tiež jednou z príčin oslabenia náboženského fenoménu. Stratila sa jednota medzi znakom a obsahom ktorá mala náboženský charakter. Napríklad krstia sa knihy a CD alebo nosenie krížika. Hranica medzi fikciou a skutočnosťou sa stratila . Denné mediálne dávky vystriedali a zaujali miesto modlitby a tak napomohli k novému mysleniu. Fikcia sa stala tak skutočná, že vyvrátila z ľudskej mysle vyslovené náboženské tajomstva viery a nahradila ich podľa včasných predstáv.
Vo východnej Európe sa trvalo udomácnilo že náboženský nemôže byť vedecký. Uvedené problémy sa netikajú iba kresťanov ale aj v krajinách južnej a východnej Ázie sa náboženstvo vytráca zo života. Je to neobvyklý jav v celej histórii ľudských dejín.
Obnovenie záujmu o náboženské hodnoty. Náboženstvo ako také ostáva predmetom bádania ako také. Sme tiež svedkami vzniku nových hnutí a ich promptného pôsobenia. Ľudia rozličných náboženstiev čakajú odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie , ktoré nás znepokojujú. Sú to otázky bitia a smerovania ľudskej duše a otázky čo je cieľom nášho života. Náboženstvo môže pretrvávať v hodnotách. Morálne hodnoty vzrastajú alebo upadajú v každodenných vzťahoch. Náboženská hodnota je tak vtiahnutá do života človeka a nábožensky fenomén je obsiahnutý predovšetkým v tradíciách. Tradície sú tak náboženské hodnoty. Náboženstvo môžeme zachovať v súkromí či vo vlastných domoch a rodinných hodnotách. Náboženstvo môže pretrvávať ako osobná viera vo sfére individuálnej podmetovosti.
Pôvod náboženstva
Otázky o pôvode náboženstva nie sú vôbec zriedkavé. Jedným z najstarších náhľadov je názor Euhemera . Ktorý pôvod náboženstva vidí v tom že vo chvíli, keď predtým smrteľný ľudia vládcovia , boli vyhlásených za nesmrteľných bohov. Na ktorých počesť sa od tejto chvíle vykonávali náboženské obrady a úkony.
Náboženstvo sa vyjadruje dvoma základnými možnosťami.
1) Prirodzený vývoj – evolúcia . Evolučné teórie nabrali na svojej intenzite roku 1859 keď Darwin , publikoval svoje dielo o Vzniku druhov na základe prirodzeného výberu. Neskôr do svojej teórie zahrnul aj človeka. Darwin vo svojej vývojovej teórii však predpokladá, že pra-organizmus stvoril boh. V 20 storočí sa evolučná teória stala nástrojom proti náboženského boja. Predpokladá sa že vývin náboženstva bol po osi , fetišizmus, animizmus, manizmus , totemizmus a mágia . Polyteizmus je často považovaný za prvú skutočnú formu náboženstva. Následný Henoteizmus vláda najvyššieho boha je považovaný za vyšší stupeň náboženských predstáv. Na vrchole vývoje je monoteizmus – uctievanie jedného boha. Prívrženci evolučnej teórie však tvrdia že ani monoteizmus nie je konečným bodom vo vývoji. Tvrdia že Monoteizmus vystrieda veda a nastúpi obdobie monizmu.
2) Náboženstvo je nadprirodzene dané z hora (zjavením , osvietením)
Nábožensky Kult
Človek je zo svojej prirodzenosti otvorený a orientovaný na transcendenciu, a nie , že je zo svojej podstaty náboženskou bytosťou. Človek nie je pôvodcom náboženstva, človek sa otvára Bohu, je k nemu orientovaný. V jednotlivých náboženstvách sa však prelínajú jednotlivé spoločenské vonkajšie znaky , často vyjadrujúce rovnakú vnútornú spätosť. V priestore v ktorom sa tak deje – je náboženský kult. Kult je súhrn viacerých rôznorodých znakov, pomocou ktorých dochádza ku komunikácii medzi náboženskom človekom a sférou sakrum. Kult môže mať charakter osobný alebo aj spoločenský. Každé náboženstvo má svoje osobné znaky a symboly , niektoré sú však spoločné. Všetky náboženstva majú modlitbu. Je to jeden z najtypickejších prejavov kultu ktorý chápeme ako dialóg veriaceho zo svojim bohom. Modlitby delíme na: chválu, vďaky vzdávanie, odprosovanie a prosbu. Modlitba môže byť osobná alebo verejná. Verejná modlitba sa v kresťanstve nazýva Liturgia .
Obeta je ďalší z významných náboženských kutou. Obeta má vždy spoločenský charakter . Podstatným prvkom obety je odprosovanie boha.
Obety sa delia na :
Vzhľadom na charakter ako krvavé(obetovanie živého tvora) a nekrvavé (obetovanie plodov)
Vzhľadom na čas na periodické( opakujúce sa pravidelne) a príležitostné ( úmrtie , narodenie)
V kresťanstve je centrálnou obetou utrpenie a smrť Ježiša Krista na kríži.
Vyjadrením náboženského kultu sú rovnako svätyne, miesta zvlášť sväté , považované za pútnické miesta .
Religionistika a Religiológia
Každé náboženstvo býva skúmane z trojakého hľadiska
- Teologického keď sa odvoláva na zjavené pravdy
- Filozofického keď sa odvoláva na racionálne uvažovanie
- z aspektu bádania - t.j. ako bude prebiehať samotné bádanie
Teológia náboženstva je vedou o nej samej, často je angažovaná, pretože teológ, ktorý je znalcom konkrétneho náboženstva , je aj jeho vyznávačom, a vyznávane náboženstvo považuje za jediné pravdivé. Zo zaangažovaním to môže biť podobne aj vo filozofii náboženstva. Filozof má tiež svoje filozofické presvedčenie. Jednotlivé religionistické disciplíny sa snažia pri badaní maž neutrálny postoj.
Za priekopníka je považovaný Max Mueller ktorí založil v Oxforde vedecké stredisko dejín náboženstiev, čim položil základy vedeckej religionistiky. Vznikali nové vedecké disciplíny a vedy o náboženstve ako napr: sociológia náboženstva , etnológia náboženstva , fenomenológia náboženstva , geografia náboženstva a mnoho iných.
Religionistika v užšom význame označuje celok humanistických empirických vied o náboženstve a zaoberá sa opisovaním, usporiadaním, vysvetľovaním a interpretáciou náboženských javov.
Potreba religionistiky
Veda o náboženstve mala vždy v minulosti oporu ako u ľudí veriacich tak aj u ateistov.
Veriaci očakávali , že tieto bádania budú apológiou nimi vyznávanej viery alebo viery všeobecne.
Neveriaci sa zas nazdávali, že religionistika v mene „osvietenstva“ ponúkne vecnú a zdrvujúcu kritiku náboženstva.
Jedny aj druhý chápali religionistiku mylne. Cieľom religionistických vied , nie je poukázať na pravdivosť alebo nepravdivosť konkrétneho náboženstva .
História vývoja filozofie náboženstva
Filozofia náboženstva pojednáva o náboženstve , zvyčajne nie o konkrétnom náboženstve ale o náboženstve vo všeobecnosti, teda o náboženstve ako takom. Správnejším pojmom by malo byť skúmanie náboženského človeka .
Filozofia náboženstva je to veda, ktorá na základe vonkajších a vnútorných náboženských faktov, ich interpretuje vo filozofických kategóriách v úsilí dať odpoveď na otázky, čím je náboženstvo vo svojej podstate akú funkciu plní v živote ľudskej osoby.
Samotný termín Filozofia náboženstva sa používa od 18 storočia kedy pod vplyvom osvietenstva sa začal analyzovať jav náboženstva . V skutočnosti však filozofia o náboženstve siaha až do najdávnejších čias. Už v staroveku sa stretávame z myslením analyzovať náboženstvo. Najskôr sa objavuje vo forme mytológie aby sa neskôr pretransformovala na úvahy filozofického charakteru. V stredoveku zasluhujú pozornosť snahy sv.Tomaša Akvinského ktorý rozlišoval v náboženských otázkach , prirodzené – rozumové poznanie od nadprirodzeného, opierajúceho sa o zjavenie.
