referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Eugénia
Streda, 18. septembra 2019
Japonsko - Krajina vychádzajúceho slnka
Dátum pridania: 22.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Nakahira
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 900
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.5
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 9m 10s
Pomalé čítanie: 13m 45s
 

Náboženstvo a spoločenský systém
Už mnoho storočí existujú v Japonsku tradičné náboženstvá, založené na hlbokej úcte a mravnosti. Stoja na filozofickom základe, ktorý je základom myslenia obyvateľov tejto krajiny. Práve preto je tu šírenie iných náboženstiev takmer nemožné. Myslenie japoncov je aj vďaka veľkej vzdialenosti od krajín Európy veľmi odlišné. Tradičné náboženstvá sa zakladajú na starovekých filozofických školách, ktorých pochopenie si vyžaduje dlhé štúdium.
V Japonsku sa prelínajú viaceré náboženské tradície. Tri najdôležitejšie sú šintoizmus, buddhizmus a konfucianizmus. Konfucianizmus a buddhizmus ovplyvnil Japonsko až okolo 6.stor.po Kr. Na japoncov malo dôležitý vplyv aj kresťanstvo a to najmä v 16.; 19. a 20.storočí. Okrem týchto ovplyvnili Japonsko aj nové náboženstvá, ktoré vznikli v nestabilných obdobiach.

Šintoizmus
Šintoizmus je prastaré japonské náboženstvo, ktoré vzniklo už v rannom období rodového zriadenia. Šintoizmus nie je učenie, ale v podstate len mytológia a zvyky. Najvyšším božstvom je bohyňa slnka Amaterasu. Bohovia sú perzonifikovanými silami prírody, alebo sú to zbožštení hrdinovia. Staré náboženstvo „cesta kami“-v doslovnom preklade "cesta bohov" si drží v úcte božstvá, duchov a nadprirodzené sily zvierat a rastlín, hôr a morí, všetky prírodné javy a duchov predkov. Všetko na svete má svoju dušu a teda je posvätné. Náboženstvo je vyjadrením posvätnej úcty. V neskoršom období preniká do Japonska konfucianizmus a buddhizmus, ktoré šintoizmus značne ovplyvnili. Šintó nie je japonský výraz.,bol odvodenný z čínskeho „šen“ a „tao“ vtedy, keď do Japonska po prvý raz prenikol buddhizmus(asi 6.stor.). Mal odlíšiť staré náboženstvo od nového. Starý šintoizmus bol kombináciou „cesty kami“ a starého kultu predkov. Podľa šintoistickej mytológie, ktorá je v porovnaní s gréckou podstatne jednoduchšiaa primitívnejšia ,sa éra kami začala vtedy, keď z chaosu vznikol vesmír. História ľudstva sa začala, keď Ninigi, pravnuk Amaterasu-omikami, zostúpil do nižších sfér a jeho pra-pravnuk Jimmutennó po víťaznej výprave z ostrova Kyushu do oblasti Jamato založil 11. februára roku 660 pred Kr. prvé cisárstvo a stal sa prvým cisárom zjednoteného Japonska.

Japonský cisársky rod, ktorý vládne v krajine v nepretržitej genealogickej línii, tak odvodzuje svoj pôvod od bohov, čo sa stalo základom oficiálnej štátnej doktríny až do roku 1945. Po porážke v 2.svetovej vojne a po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki musel japonský cisár verejne odvolať „...falošné názory, že cisár je predstaviteľ Boha a Japonci nadradená rasa, predurčená ovládať svet“.

Od čias kedy sa dostal budhizmus do Japonska bol šintoizmus na úpadku. Vznikali rôzne šintoistické sekty zakladajúce sa na mágii, amuletoch apod., a rozdelili tak učenie na dve vetvy. Po preniknutí Buddhizmu buddhistickí kňazi zabrali šintoistické svätyne a upravili šintoizmus podľa buddhistickej náuky. Vytvorili akýsi dualistický šintoizmus. Obnova pravého šintoizmu nastáva až po otvorení sa západu v 18. a 19. storočí. Predstaviteľom šintoizmu išlo vtedy najmä o vštepenie lásky k vlasti, úcty k vládcovi a predkom ; loajálnosť k vláde. Chceli upevniť nacionalistickú predstavu o silnom centralizovanom štáte. A tak v roku 1890 vyhlásili cisárskym ediktom, že štátny šintoizmus nemá náboženský charakter, i keď čerpá zo šintoistickej mytológie a náboženských obradov. Bol záväzný pre všetkých obyvateľov Japonska. Šintoizmus nemá zbierku posvätných textov. Japonská mytológia je zaznamenaná v dvoch textoch Kojiki ( Kronika dávnych príbehov ) z roku 712 a Nihongi( Japonská kronika ) z roku 720. Kodjiki je najstaršou pamiatkou japonského písomníctva. Šintoistické svätyne patria k najstarším architetonickým pamiatkam v Japonsku. Konštrukcia drevených budov je jednoduchá-na nosných stĺpoch sú terasy vyzdvihnuté vysoko na zemou, v malej miestnosti s výklenkom sú uložené symboly božstiev. Strecha má chatakteristický vidlicovitý tvar z krížom kladených okrúhlych trámov, pokrytá kôrou. Typickým znakom je šintoistická brána torii, ktorá oddeľuje posvätné územie svätyne. Neskôr sa pod vplyvom budhizmu začali používať aj jasnočervené nátery. Jednou z najstarších svätýň je Veľká svätyna v Ise – Ise daijinguu (4.stor), zasvätená bohyni slnka Amaterasu. Je ukážkou čistej, typicky šintoistickej architekrúry, ktorá sa zachovala až dodnes vďaka tomu, že ju pravidelne každých dvadsať rokov obnovovali a pri rekonštrukcii dôsledne zachvávali pôvodný tvar budovy. Konfucianizmus
Konfucianizmus oživil starý zvyk uctievania predkov, vznikol v Číne. Zakladateľom konfucianizmu bol čínsky filozof Konfucius (Kchung-fu-c´). Čínania radi vyzdvihujú Konfucia ako veľkého učiteľa. Konfucianizmus sám o sebe však nikdy nebol náboženstvom, ale len náukou, akousi mravnou a výchovnou filozofiou. Konfuciova náuka v súčasnosti pozostáva najmä z Lun-jü, čo sú vlastne zozbierané analógie Konfuciových výrokov. Najdôležitejšími textami s ktorých čerpal, boli pre Konfucia Kniha dokumentov a Kniha piesní. Konfucianizmus uznáva ako kanonické tzv. „Deväť klasických kníh“.

Sám Konfucius je uznávaný nie ako boh, ale ako svätec.Konfucius učil, že dôležité je „li“, čo znamená zdvorilosť a disciplínu. V učení Konfucia je dôležitá „Siao“, úcta k rodičom, z ktorej sa vyvinulo päť vzťahov: medzi otcom a synom; medzi starším a mladším bratom;medzi manželom a manželkou; medzi starším a mladším; medzi nadriadeným a podriadeným.

K tomu napríklad prikázaníe lásky k blížnemu-s ktorým sa ako so „zlatým pravidlom“ môžeme stretnúť u rôznych národov: „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im“. Samotní konfuciáni považujú konfucianizmus sa spôsob života, za morálny a spoločenský kódex, nie však za náboženstvo. Nikto im neprikazuje veriť v nejakého boha. Môžu nasledovať svojho učiteľa Konfucia a zároveň vyznávať iné náboženstvo.

Buddhizmus
Je isté že Buddha sa narodil okolo roku 560 pred Kr. ako syn vládcu v Kapilavaste, hlavnom meste krajiny ležiacej na južnom úpätí Himalájí. Kráľ sa volal Šuddhádhana Gautama z rodu Šakjov. Syna pomenovali Siddhártha. Meno Buddha používal až po svojom osvietení.V osvietení sa mu zjavila jednoduchá formula o „štyroch ušľachtilých pravdách“, ktorá sa stala základom celého jeho učenia:
- všetko žitie je bolesť
- všetka bolesť má príčinu v žiadostivosti, smäde
- odstránenie tejto žiadostivosti vedie k odstráneniu utrpenia, k prerušeniu reťazenia nových zrodov
- cestou k tomuto oslobodeniu je ušľachtilá osemdielna cesta, cesta pravej viery, pravého myslenia, pravej reči, pravého jednania, pravého života, pravého snaženia, pravej bdelosti a pravého sústredenia. Nirvána nemá charakter nebytia, ale skôr raja. Reinkarnácia ostáva ako nekonečný kolobeh života a smrti, umierania a nového rodenia. Mních chce však vykúpiť nielen seba, ale aj celý svet. Buddha potom až do konca svojho života putoval po svete, kázal a učil a pomáhal ľuďom. Zhromažďoval okolo seba svojich žiakov a sláva jeho múdrosti sa šírila veľmi ďaleko.Je potrebné dodať, že buddhizmus vlastne žiadneho boha nepozná. Je to vlastne ateistické náboženstvo, aspoň vo svojej pôvodnej podobe. Buddhizmus pozná iba bolesť ako základný fakt ľudského života.

Spoločenský systém
Japonská spoločnosť je postavená na zložitých morálnych zásadách a spoločenských pravidlách. Všetko má prísne pravidlá, ktorých nedodržanie je preukázanie veľkej neúcty a ťažká urážka. Dodnes pretrvávajú v "klanoch"-veľkých rodinách staré tradície, ktoré sú cítíť hlavne v správaní sa členov medz sebou.

Napríklad prísť na návštevu bez darčeka je nevkusné a neslušné. Postačí maličkosť,pekne zabalená. K povinnosti obdarovaného patria naopak výkriky údivu a mnohé poďakovania. V Japonsku preukázaná služba človeka zaväzuje. Príjemca sa stáva dlžníkom darca- a preto ten kto dáva je "nad" tým, kto prijíma. Oplatiť takýto záväzok túto záťaž vyjadruje. Výraz sumimasen (prekladá sa ako "je mi ľúto" "prepáčte") sa v týchto prípadoch používa ako výraz vďaky, ktorý v sebe ponižujúco zahrnuje pocit "nečistej duše" do doby kým nebude služba oplatená.

Podobných vzťahov sa vyvinulo viac. Existujú rôzne zdvorilostné úrovne správania a vzťahov, súvisiace so zložitým systémom oslovení. Je natoľko zložitý že by mohol tvoriťsamostatný odbor. Oslovenia , väčšinou prípony za menami, vyjadrujú vzťah k oslovenému. Tieto sa ešte delia podľa stupňa, ktorým vyjadrujú zdvorilosť. Základné prípony sú použité takmer vo všetkých osloveniach pre ešte presnejšie vyjadrenie vzťahu. Sú to -san, -chan, -kun a -sama. -San je takmer bezpríznaková prípona -ak nevieme akú použiť, oslovením -san za menom zozačiatku nikoho neurazíme; alebo je to všeobecné oslovenie pre starších. V druhom prípade sa používa medzi ľuďmi, ktorí sa nepoznajú natoľko dôverne, aby sa oslovovali inak. -Kun je viac familiárna prípona, ktorá sa používa pre malých chlapcov, medzi blízkymi kamarátmi alebo pre priateľa. Takisto ju možeme použiť ako podpichnutie. -kun je v podstate chlapčenská prípona, starší páni ňou oslovujú mladé dievčatá ; atď. Takisto -chan platí pre dievčatá, deti a blízkych ľudí. -Sama je prípona vykazujúca vysokú poctu, použivala sa v minulosti na oslovovanie rôznych hodnostárov.. Dnes sa využíva napríklad v obchodoch- vážení zakazníci- okyaku-sama , alebo ako osl. v listoch ; atď.

Prípony sa rôzne menia, na základe zdvorilostných úrovní. Príklad: neechan-staršia sestra,niichan-starší brat, oslovení malým dieťaťom, familiárne ; kaa-chan-mama, mamička. Neesan, niisan-sú normálne oslovenia staršej sestry, brata, Oneesan, oniichan-zdvorilejšie oslovenia sestry/brata niekoho iného. Kaa-san-normálne oslovenie matky, O-kaa-san-zdvorilé oslovenie matky používané staršími deťmi, alebo osl.matky niekoho iného. Neesama, o-neesama-oslovenie sestry s vyjadrením úcty. Podobné oslovenia hime, hiime-sama-princezná, jiji-styrý muž, jii-chan, o-jii-chan-dedko, samotné -omikami spomínané pri bohyni Amaterasu znamená najvyššia bohyňa. Zaujímavý je aj vzťah senpai a kohai , ktorý by sa dal definovať ako vzťah medzi nadriadeným a podriadeným- alebo niekým, kto je v danej oblasti odboru dlhšie ako tzv. "zelenáč".

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.