Platónov najväčší žiak a odporca. Karol Marx o ňom povedal, že je „najväčší mysliteľ staroveku“
Aristoteles sa narodil v Stageire ako syn lekára pôsobiaceho na macedónskom dvore. Ako 17-ročný odišiel do Atén a stal sa členom Platónovej Akadémie. Prijal pozvanie macedónskeho kráľa Filipa II., aby sa stal vychovávateľom jeho syna Alexandra. Po návrate do Atén založil vlastnú školu-Lykeion-peripatetická škola. Slovo peripatos je z gréčtiny a znamená stĺporadie alebo stromoradie, v ktorom sa členovia školy prechádzali. Po smrti Alexandra Veľkého sa v Aténach začala dvíhať protimacedónska politická vlna a Aristoteles sa pre svoje kontakty s týmto dvorom cítil ohrozený. Keď ho obžalovali z bezbožnosti, ušiel na Chalkidiky, kde aj zomrel.
Aristotelovo dielo je veľmi rozsiahle, nájdeme v ňom takmer všetky oblasti vtedajšieho poznania. Jeho práce boli zväčša určené na prednášanie, preto v nich nenájdeme dialóg. Neoddeliteľnou súčasťou jeho tvorby sú aj jeho náhľady na vývoj a usporiadanie spoločnosti a učenie o štáte zahrnuté v diele POLITIKA.
Základnou, veľmi známou tézou jeho sociálno-filozofických úvah je charakteristika človeka ako zoon politikon-tvor spoločenský. To znamená, že k udržaniu a zdokonaleniu života potrebuje spoločenstvo s inými takými tvormi. Tak ako aj pre Platóna, aj pre Aristotela je mravné spoločenstvo občanov v dobrom štáte, založenom na cnosti a na zákone, najvyššou a vlastnou formou mravnosti. Politika nie je podľa neho nič iné ako aplikovaná etika. Skúmanie etickej zdatnosti (cnosti) je iba predstupňom a teoretickou časťou etiky, náuka o štáte je jej časťou aplikovanou a praktickou. Aj Aristoteles podáva kritiku ústav, ale aj popisuje ideálny štát.
Rozlišuje 6 štátnych foriem, tento princíp spája s etickým princípom, delí ústavy podľa počtu vládcov a delí ich aj na dobré a zlé. Dobré ústavy-zabezpečujú všeobecný prospech-monarchia (vláda jednotlivca), aristokracia (vláda niekoľkých) a politeia (vláda mnohých). Zlé ústavy-zabezpečujú osobné blaho vládcov-tyrania, oligarchia, demokracia
Odmietol Platónov ideálny štát a vypracoval vlastnú teóriu ideálneho štátu. Ideálny štát má vraj v spoločnosti zabezpečiť dobrý život pre čo najviac príslušníkov vládnucej triedy. Jeho základom je vraj rodina, súkromné vlastníctvo a otroctvo-prirodzená nerovnosť medzi ľuďmi, jeho znaky sú vraj zakorenené v samej prírode.
Tvrdil, že z tých 3 foriem dobrých ústav nemá žiadna forma prednosť a konštatuje, že ústava sa má riadiť podľa konkrétnych potrieb príslušného národa v príslušnej dobe. To sa najviac deje zdravým miešaním foriem, pričom ako najvýhodnejšie sa doporučuje miešať aristokratické a demokratické elementy tak, aby stredný stav tvoril ťažisko štátu. Tým má byť najlepšie zaistená stabilita a ochrana proti extrémom.
Za najvyššie formy štátnej moci považoval formy, pri ktorých je vylúčená možnosť zištného využívania moci a pri ktorých moc slúži celej spoločnosti. Aristoteles odmieta usilovanie o moc, majetok a pôžitky, taký život podľa neho svedčí o „otrockom rozmýšľaní“. V ideálnom štáte má vládnuť zákon a o verejných veciach majú rozhodovať tí najcnostnejší. Človek, ktorý komunikuje s inými ľuďmi, sa snaží dosiahnuť dobro, individuálnu blaženosť (po grécky-endaimonia). Najvyššie stojí teoretický život a nakoniec je rozkošnícky život.
Svoju náuku o ideálnom štáte Aristoteles nedokončil. Platónovi sa podobá v tom, že si vie ideálny štát predstaviť len v priestorovo obmedzených pomeroch gréckeho mestského štátu. Iné možnosti neberie vôbec do úvahy. Otroctvo sa mu javilo ako dané od prírody, ako všetkým jeho krajanom. Narozdiel od Platóna však hodnotil manželstvo, rodinu a obec veľmi vysoko. Ukazuje, že Platónova požiadavka obetovať manželstvo a súkromné vlastníctvo štátu je nie len neuskutočniteľná, ale že aj nesprávne považuje štát za jednotnú bytosť tvorenú jednotlivými ľuďmi, kým v skutočnosti musí byť štátny spoločenský celok rozdelený do čiastkových spoločenstiev.
Aristoteles kolísal medzi idealizmom a materializmom. Materialistické tendencie jeho učenia mali významnú úlohu v rozvoji pokrokových ideí vo filozofii feudálnej spoločnosti. Idealistické momenty zveličili stredovekí cirkevní predstavitelia, ktorí urobili z jeho filozofie „mŕtvu scholastiku“.
Aristotelovi chýba Platónova strhujúca výrečnosť a smelý myšlienkový vzlet. Ale jeho náuka tvorí svojou kľudnou triezvosťou nutnú a ozdravujúcu protiváhu Platónovi.