Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP)

Predstavuje jednotný systém spolupráce medzi členskými krajinami EÚ v záležitostiach medzinárodnej politiky. Niekedy sa SZBP označuje aj ako druhý pilier EÚ.

Po podpísaní Rímskych zmlúv sa rekonštrukcia novej Európy orientovala na hospodársku spoluprácu, hlavne na vytvorenie jednotného trhu. Napriek tomu zo spoločného zreteľa nevymizli ani myšlienky na spoluprácu v oblasti medzinárodnej politiky. Takmer štyridsať rokov sa výraz „spoločná zahraničná politika“ neobjavil v žiadnej zo zakladajúcich zmlúv.. V r. 1986 Jednotný európsky akt formalizoval takúto medzivládnu spoluprácu bez toho, aby zmenil jej podstatu a metódy spolupráce.

Zmena prišla až so Zmluvou o Európskej únii a dátumom 1. november 1993, kedy vstúpila do platnosti tzv. Maastrichtská zmluva. V nej bola SZBP prvýkrát ustanovená článkami J.1 až J.11. Základnými cieľmi SZBP podľa tejto zmluvy sú:

•zabezpečovanie spoločných hodnôt, základných záujmov a nezávislosti Únie,
•posilnenie bezpečnosti EÚ a jej členských štátov vo všetkých oblastiach,
•obrana mieru a upevňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov, ako aj so zásadami helsinského Záverečného aktu a cieľmi Parížskej charty,
•podpora medzinárodnej spolupráce
•rozvoj a upevňovanie demokracie a právneho štátu, ako aj rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd

Medzi hlavné nástroje a zásady fungovania SZBP patria:

•spoločné pozície a spoločné akcie, deklarácie,
•spolupráca v tretích krajinách a v medzinárodných organizáciách
•vzťahy s tretími krajinami, vrátane politického dialógu s kandidátskymi krajinami
•vzťahy so Západoeurópskou úniou
•negatívne opatrenie uplatňované Úniou

Ustanovenia o SZBP boli ďalej upravené v Amsterdamskej zmluve. Podľa tejto zmluvy patrí SZBP do oblasti medzivládnej a nie nadnárodnej spolupráce. Znamená to, že hlavnú zodpovednosť za jej uskutočňovanie nesú ďalej členské štáty EÚ. Zmluva zachováva jednomyseľné hlasovanie, vylepšuje ho zároveň formulovaním tzv. konštruktívnej absencie (konštruktívne zdržanie sa z hlasovania znamená, že členský štát nepodporí prijatie rozhodnutia EÚ na konanie v rámci SZBP, avšak „v duchu vzájomnej solidarity“ nebude absencia dôvodom na zablokovanie rozhodnutia ostatných krajín.) Väčšinové hlasovanie nová zmluva predpokladala v oblasti spoločných akcií, spoločných pozícií na základe spoločnej stratégie EÚ alebo pri prijímaní rozhodnutia, ktorým sa zabezpečuje jednotná realizácia akcie. V snahe o efektívnejšie fungovanie SZBP, Amsterdamská zmluva zavádza nové nástroje SZBP a tiež uplatňovanie efektívnejšieho rozhodovacieho procesu.

Nástrojmi SZBP sú:

•Spoločná stratégia, ktorá vyžaduje súhlas všetkých členov EÚ. Implementácia spoločných stratégií sa zabezpečuje prostredníctvom spoločných akcií a pozícií členských štátov (tu je potrebný súhlas kvalifikovanej väčšiny).
•Vysoký predstaviteľ EÚ pre SZBP, ktorý je zároveň generálnym tajomníkom Rady EÚ.
•Jednotka plánovania a včasného varovania – vypracováva spoločné analýzy a hodnotenia členských štátov EÚ a ich dopady. Zodpovedá za prípravu akcie na udalosť.
•Konštruktívna absencia.

Cieľom upravenej Maastrichtskej zmluvy v oblasti SZBP bola snaha prispieť k budovaniu efektívnej a transparentnej vonkajšej politiky EÚ. Amsterdamská zmluva predpokladá postupné vybudovanie spoločnej obrannej politiky, kým k tomu však dôjde, budú ju členské štáty podporovať spoluprácou v oblasti vyzbrojovania. V oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky zdôrazňuje úlohu Západoeurópskej únie (ZEÚ) a podporuje „užšie inštitucionálne vzťahy so ZEÚ so zreteľom na možnosti začleniť ZEÚ do Únie, ak o tom rozhodne Európska rada“. Takáto politika Únie nenarúša nijako charakter bezpečnostnej a obrannej politiky jednotlivých členských štátov a je tiež v súlade so spoločnou bezpečnostnou a obrannou politikou utvorenou v rámci Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO). Zmluva tiež predpokladá prevzatie tzv. úloh krízového manažmentu (známych aj ako Petersberské úlohy), ktoré boli doposiaľ v zodpovednosti ZEÚ. Petersberské úlohy predstavujú opatrenia v oblasti humanitárnych a záchranných úloh, misie zamerané na udržiavanie a nastoľovanie mieru ako aj krízový manažment.
Zmluva z Nice obsahuje nové ustanovenia o SZBP. Významne rozširuje sféru oblastí, ktoré spadajú pod hlasovanie kvalifikovanou väčšinou a posilňuje kompetencie Politického a Bezpečnostného výboru pri akciách krízového manažmentu. Zmluva z Nice tiež umožňuje vytvoriť v rámci Únie Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku (EBOP z anglického ESDP – European security and defence policy), ktorá sa zaoberá všetkými bezpečnostnými otázkami, vrátane postupného formulovania spoločnej obrannej politiky (EBOP teda tvorí časť SZBP). Spoločná obranná politika by mohla viesť k spoločnej obrane, ak by v tom duchu rozhodla Európska rada a ak by takéto rozhodnutie bolo prijaté a následne ratifikované členskými štátmi. EBOP neovplyvňuje však špecifickú podstatu bezpečnostných a obranných politík jednotlivých členských štátov a zároveň je kompatibilná s politikou, ktorú vedie NATO (Zmluva o Severoatlantickej organizácii).

Zasadnutie Európskej rady v Helsinkách prijalo tzv. Európsky základný cieľ (EHG – European Headline Goal), na základe ktorého do konca roku 2003 mali byť členské krajiny Únie schopné v priebehu 60 dní rýchlo rozmiestniť a potom v operácii udržať (aspoň v období jedného roku) sily až do úrovne 15 brigád alebo až 60 tisíc osôb – a to v plnom rozsahu tzv. Petersberských úloh.

Rozmiestnenie takýchto národných jednotiek podlieha suverénnemu (a dobrovoľnému) rozhodnutiu členského štátu Európskej únie a nemožno ho chápať ako vytvorenie akejsi „Európskej armády“. Kľúčovými v tomto kontexte boli akcieschopnosť a schopnosť trvalejšieho fungovania takýchto jednotiek. Na základe požiadaviek, ktoré vzišli zo zasadnutia Európskej rady v Laekene ohľadom potreby zvládať operácie krízového manažmentu, bol vypracovaný Akčný plán európskych schopností (ECAP – European Capability Action Plan). ECAP mal prehĺbiť „európske“ schopnosti pri krízovom manažmente a naplniť ciele vytýčené Európskou radou. ECAP by zároveň „racionalizoval“ obranné úsilia jednotlivých členských krajín a viedol by k zvýšeniu synergie pri štátnych a multištátnych projektoch. Tak by došlo k posilneniu vojenských schopností. Na zasadnutí Európskej rady v Santa da Feira padlo rozhodnutie o rozvíjaní civilných aspektov krízového manažmentu v štyroch hlavných oblastiach: polícia, posilnenie právneho štátu, posilnenie civilnej správy a ochrana civilistov. V tomto kontexte boli stanovené konkrétne ciele, ktoré mali členské štáty zabezpečiť.

Summit Európskej rady v Nice v tomto kontexte významne zasiahol do politických a vojenských štruktúr EÚ pri výkone politickej kontroly a strategického smerovania v krízových situáciách. Jednak posilnil úlohy Politického a Bezpečnostného výboru pri akciách krízového manažmentu a zároveň vytvoril tri inštancie (orgány s rozhodovacou právomocou) v krízových situáciách: Výbor pre civilné (občianske) aspekty v krízovom manažmente, Vojenský výbor, Politicko-vojenskú skupinu. Okrem toho poskytli na tieto úlohy členské štáty svojich vojenských expertov, ktorí pomáhajú Vojenskému výboru a sú tiež pod jeho vojenským riadením. Zároveň boli v rámci sekretariátu Rady vytvorené špecifické riaditeľstvá (s primárnou kompetenciou zabezpečovať pre Radu dôležitú politicko-vojenskú expertízu) a policajná jednotka a centrum pre spoločné (krízové) situácie. Únia tiež definovala podmienky účasti na akciách „európskeho“ krízového manažmentu pre ostatné (tretie) krajiny (t. j. krajiny, ktoré sú členmi NATO a zároveň nečlenmi EÚ alebo krajiny, ktoré sú kandidátmi na vstup do EÚ) a iných potenciálnych partnerov.

Prvý príklad fungovania krízového manažmentu EÚ sa organizoval v r. 2002. Zameral sa na preskúšanie rozhodovacích postupov európskej bezpečnostnej a obrannej politiky pri koordinovaní celého radu vojenských a civilných inštrumentov vo fáze predchádzajúcej rozhodovacej fáze. Skúška príkladu úspešne demonštrovala, že fungovanie a interakcia medzi vytvorenými štruktúrami umožňuje EÚ viesť operácie krízového manažmentu.

Prvá operácia EBOP bola zahájená 1. januára 2003 vytvorením Policajnej misie Európskej únie (EUPM – the European Union Police Mission) v Bosne a Hercegovine na obdobie troch rokov. EUPM, ktorá pokračuje v práci Medzinárodnej policajnej jednotky Organizácie spojených národov (UN International Police Task Force) ustanovenej na základe Parížskej/Daytonskej dohody z r. 1995 a potýka sa predovšetkým so základnými princípmi a stránkami právneho štátu, má na starosti dohľad nad zavádzaním policajných postupov v Bosne a Hercegovine v zhode s najlepšími európskymi a medzinárodnými praktickými skúsenosťami. Koná tak prostredníctvom monitorujúcich, dozorujúcich a inšpekčných aktivít.

18. marca 2003 sa EÚ rozhodla uskutočniť prvú vojenskú operáciu. Vojenská operácia, ktorú vedie Európska únia v bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, má napomôcť pri vytvorení stabilného bezpečného prostredia v Macedónsku. Operácia využíva plánovacie kapacity NATO, ako aj aktíva a schopnosti NATO.

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika zostáva aj na základe Ústavnej zmluvy EÚ oblasťou medzivládnej spolupráce a nie nadnárodnej spolupráce. To znamená, že hlavnú zodpovednosť za jej uskutočňovanie aj naďalej nesú členské štáty. V platnosti zostáva aj princíp jednomyseľného prijímania rozhodnutí.
V oblasti spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky zavádza Ústavná zmluva EÚ prijímanie rozhodnutí Radou jednomyseľne na návrh ministra zahraničných vecí Únie alebo členského štátu. Takisto môže Rada zveriť uskutočnenie danej misie skupine členov, ktoré sú ochotné a schopné danú úlohu uskutočniť. Tieto krajiny sa dohodnú na spôsobe uskutočnenia danej misie, pričom povinne informujú Radu o všetkých uskutočnených krokoch.

Novým prvkom je taktiež inštitút štruktúrovanej spolupráce, ktorá je založená na princípe podľa ktorého, členské štáty spĺňajúce vyššie kritériá vojenskej spôsobilosti mohli prijať silnejšie záväzky v oblasti spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky a mohli tak plniť aj náročnejšie misie. Rozhodnutie o štruktúrovanej spolupráci prijíma Rada kvalifikovanou väčšinou po konzultácii s ministrom zahraničných vecí EÚ. Ústavná zmluva neurčuje aký je minimálny počet členov potrebných na vytvorenie štruktúrovanej spolupráce.

Na základe schválenej Ústavnej zmluvy EÚ dochádza k významným zmenám v inštitucionálnej podobe zabezpečenia zahraničných vzťahov. V oblasti zahraničných vecí bude zastávať významnú úlohu minister zahraničných vecí, ktorý bude menovaný Európskou radou, rozhodujúcou kvalifikovanou väčšinou, so súhlasom predsedu Európskej komisie a bude zároveň podpredsedom Európskej komisie. Minister bude predsedať Rade ministrov zahraničných vecí. Zmluva tiež predpokladá vytvorenie Európskeho útvaru pre vonkajšiu činnosť (vonkajšej zahraničnej služby EÚ), tvorenej úradníkmi relevantných odborov Generálneho sekretariátu Rady a Európskej komisie, ktorým budú pomáhať národné diplomatické služby členských krajín.

Ďalej dochádza ku vzniku Európskej agentúry pre oblasť vyzbrojovania, výskumu a rozvoja vojenských spôsobilostí. Jej úlohou bude podporovať spoločný výskum v oblasti obranných technológií, napomáhanie posilňovania priemyselnej a technologickej základne obranného sektora a zvyšovanie efektívnosti vojenských výdavkov.

Ústavná zmluva obsahuje záväzok, podľa ktorého ak sa niektorá z členských krajín stane obeťou ozbrojeného útoku, ostatné budú povinné tejto krajine poskytnúť pomoc a asistenciu všetkými prostriedkami v súlade s čl. 51 Charty OSN (v súlade s právom štátov na individuálnu a kolektívnu obranu). Taktiež však ústava obsahuje aj článok podľa ktorého záväzky a spolupráca v tejto oblasti zostávajú v súlade so záväzkami v rámci NATO, ktoré zostáva základom kolektívnej obrany členských štátov EÚ.