Pravidlá dôstojného, príjemného a ohľaduplného vystupovania či zdvorilého vzájomného styku (podobne ako iné zákony) si ľudia nevymysleli preto, aby im život komplikovali, ale, naopak, aby si ho zjednodušili. Pomáhajú im vyhýbať sa spoločenským „úrazom“, ktoré niekedy môžu prerásť do ozajstným. Keby sme do seba vrážali na chodníkoch a tlačili sa všetci naraz do dverí, mohlo by to viesť aj k zraneniam. „Dobré spôsoby“ dnes prežívajú svoju renesanciu. Je pozitívnym trendom, že súčasní mladí ľudia nevnímajú slušné správanie sa ako prežitok čias dávno minulých, ale zdvorilosť považujú za „olej“, ktorý uľahčuje chod sociálnej mašinérie.

Podľa odborníkov zo Spojených štátov amerických môže nevhodné správanie zničiť človeku kariéru. Z výsledkov viacerých prieskumov verejnej mienky realizovaných v USA vyplýva, že 90% Američanov pokladá neznalosť pravidiel slušného správania sa za vážny spoločenský a pracovný problém. Mnohé prestíže univerzity sa rozhodli viesť svojich študentov nielen k akademickým vedomostiam, ale učia ich tiež pracovať v tíme, sebaisto sa pohybovať v spoločnosti. Závery štúdií, ktoré vypracovala Harvardská i Stanfordská univerzita v spolupráci s Carnegieho nadáciou, sú alarmujúce. Upozorňujú na to, že úspech v zamestnaní závisí len 15 percent od odbornej spôsobilosti. Rozhodujúcich 85 percent pripadá na spoločenskú spôsobilosť. Slušnosť a zdvorilosť treba reštaurovať. V tom sú zajedno nielen odborníci na etiketu, ale aj ostatní členovia spoločnosti takmer na celom svete. Vrátime sa teda k dobrým mravom našich starých materí a otcov? Umožní nám to rýchla a pretechnizovaná súčasnosť, alebo ponúkne nové alternatívy? Aké sú vlastne tie dnešné dobré spôsoby?

Normy spoločenského spolužitia sú vo väčšine krajín sveta v mnohých aspektoch identické. Vychádzajú z rovnakých zásad a líšia sa iba v čiastkových prejavoch, v kontinentálnych, regionálnych či národnostných (miestnych) osobitostiach. To, čo ich spája, je úcta k človeku, ohľaduplnosť, takt, sebaúcta, rovnako ako zdvorilé a dôstojné vystupovanie. Všade rovnako si vážia starých ľudí, podobná je úcta k žene – nositeľke života. Silnejší pomáha slabšiemu a chorému, smrť vzbudzuje rešpekt. Prednosť majú spoločensky či pracovne vyššie postavené osoby, záujem celku je nadradený želaniam jednotlivca. Vážnosť požívajú hymny, štátne vlajky, cirkevné či iné symboly. Ľudia sú ohľaduplní k druhým, cení sa tolerantnosť, schopnosť empatie, asertívnosť, kultivovanosť.

Väčšina pravidiel spoločenského styku sa nepresadila zásluhou právnych či normatívnych aktov. Do života ľudí vstupovali prirodzene, na základe okamžitej spoločenskej nutnosti a potreby, aby buď pretrvali, alebo po tom, čo stratili svoje opodstatnenie, zanikli tie, ktoré boli prijaté, vytvorili súbor rôznych noriem a zásad – etiketu, ktorá sa postupne kodifikovala do tzv. spoločenského kódexu, čím nadobudla charakter záväzných pravidiel predpisovaných spoločenskou konvenciou. Napriek tomu etiketu nemožno vnímať ako celok dogmatických zvyklosti, ako zbierku stálych, presne vymedzených, aj keď najmä v počiatkoch zväčša nepísaných zákonov. Tvorí ju „súbor dynamických prvkov s obmedzenou platnosťou a s rozličných spôsobom výkladu, ktorý treba vždy prispôsobiť konkrétnym, momentálnych podmienkam.“ Normy a pravidlá spoločenského styku vyšli z prijateľných a osvedčených mechanizmov správania sa človeka v spoločnosti. Modifikovali ich tradície, zvyky a obyčaje, sú však aj historicky, ekonomicky, geograficky, politicky, kultúrne, klimaticky, národnostne a inak determinované. Pretože ide o komplex foriem vzájomného pôsobenia ľudí, podliehajú rovnakým vplyvom, aké pôsobia na ľudskú spoločnosť a prispôsobujú sa im. Nemajú nemennú formu. Majú nemenný cieľ – dorozumievanie sa a porozumenie. Do života uvádza rodinná a spoločenská výchova, ktorá ponúka vžité rituály, obrady a spoločnosťou akceptované spôsoby konania a vystupovania.