4.4 Európska rada

Európska rada sa schádza približne tri krát do roka, skladá sa z hláv štátov a predsedov vlád členských štátov EÚ, ministrov zahraničných vecí a predstaviteľov Európskej komisie. Rozhoduje o najzávažnejších politických a ekonomických otázkach a vymedzuje smery, ktorými sa má Únia uberať. Európska rada rozhoduje na základe jednomyseľnosti.

4.5 Ďalšie inštitúcie

Európsky súdny dvor dbá na dodržiavanie európskeho práva a je významným kontrolným orgánom EÚ. Má sídlo v Luxembursku.

Európska investičná banka poskytuje verejným i súkromným subjektom dlhodobé pôžičky na kapitálové investície. Sídlo banky je v Luxembursku, s pobočkami v Aténach, Lisabone, Londýne, Madride a Ríme.

Európsky investičný fond pomáha s rozširovaním transeurópskych infraštruktúr a poskytuje záruky na pôžičky malým a stredným podnikom. Sídli v Luxembursku.

Európsky ombutsman sa zaoberá sťažnosťami na činnosť orgánov a inštitúcií EÚ. Sídli v Štrasburgu.

Európska centrálna banka je kľúčovou inštitúciou pre činnosť Európskej menovej únie. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom.

Významné poradné a konzultatívne orgány Európskej únie sú Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov.


5.VZŤAHY SR A EU

Vzťahy SR - EÚ sú založené na Európskej dohode o pridružení, ktorá bola podpísaná 4. 10. 1993 a vstúpila do platnosti 1. 2. 1995. Slovensko bolo spolu s ďalšími asociovanými krajinami zo strednej a východnej Európy zapojená do rozširovacieho procesu EÚ. V roku 1995 požiadali o prijatie za člena EÚ : Rumunsko, Lotyšsko, Litva, Bulharsko. Česká republika a Slovinsko požiadali o vstup do EÚ v júni 1996. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 patril vstup do Európskej únie medzi priority slovenskej zahraničnej politiky.

Prihlášku Slovenskej republiky do EÚ odovzdal predseda vlády SR Vladimír Mečiar 27. júna 1995 na zasadaní Európskej rady v Cannes. Žiadosť bola doplnená Memorandom vlády SR, v ktorom sa hovorilo, že strategickým cieľom SR je získať plné členstvo v EÚ okolo roku 2000.

V decembri 1997 rozhodla Európska rada v Luxemburgu, že začne v roku 1998 rokovať o vstupe so šiestimi členskými štátmi: Cyprom, Estónskom, Poľskom, Českou republikou, Slovinskom a Maďarskom.

V decembri 1999 rozhodla Európska rada na Helsinskom summite o pozvaní Slovenska na rozhovory o vstupe do EÚ a v marci 2000 začali v Bruseli oficiálne rokovania. Slovensko muselo s EÚ rokovať v 31 negociačných kapitolách. Hlavným vyjednávačom Slovenskej republiky pre EÚ sa stal Ján Fígeľ. Pri rokovaniach sa Slovensku postupne darilo držať krok s kandidátskymi krajinami tzv. prvej skupiny, ktoré rokovali s úniou o dva roky dlhšie, a uzatváralo jednotlivé negociačné kapitoly v rýchlom čase.

Prístupová zmluva Slovenskej republiky s EÚ bola podpísaná 16. apríla 2003 a 1. júla 2003 ju schválilo aj plénum NR SR. Slovensko podobne ako ostatné kandidátske krajiny po ukončení rokovaní o vstupe do EÚ vyhlásilo 16. - 17. mája 2003 referendum, v ktorom mali občania možnosť vyjadriť sa priamo k otázke nášho vstupu do Európskej únie. Referendum ako právny nástroj priamej demokracie má pri takej dôležitej otázke, akou vstup Slovenska do EÚ bezpochyby je, svoje nenahraditeľné miesto. Referendum na Slovensku sa konalo 16. a 17. mája 2003 a väčšina oprávnených voličov vyjadrila svoj súhlas so vstupom krajiny do Európskej únie. Po úspešnej ratifikácii Prístupovej zmluvy sa Slovenská republika stala od 1. mája 2004 členom Európskej únie.